KOŠICE. Pocit letieť voľným pádom je neopísateľný. Košický parašutista Anton Dzuričko ho zažil už tritisíckrát.
Hoci o rok oslávi šesťdesiatku, so smiechom na seba bonzuje, že má dušu pubertiaka a so skákaním rozhodne tak skoro skončiť nemieni.
„Skákať som začal v roku 1978. Mal som vtedy osemnásť rokov. Na tú osemnástku som sa načakal,“ vracia sa v spomienkach o štyridsať rokov spať. „Ak som chcel skákať ako neplnoletý, potreboval som súhlas rodičov, mama mi ho odmietla dať, a tak som musel na svoj prvý zoskok s padákom čakať do narodenín.“
Na prvý skok sa nezabúda
K parašutizmu sa dostal z frajeriny. Keď na Strednú chemickú školu vo Svite prišli inštruktori z tamojšieho parašutistického klubu robiť nábor, chlapci sa doberali, že nikto nebude mať odvahu výcvik absolvovať.
„Naťahovali sme sa toľko, až som povedal, že ja skočím.“
Prvému zoskoku predchádzal polročný výcvik.
„Chodili sme do telocvične, kde sme naberali kondíciu, balili padáky, trénovali možné situácie a v máji som prvýkrát skočil. Na to človek nikdy nezabudne.“
Prvá pomoc
Prvý zoskok je podľa Dzurička najmä o zážitku, tie ďalšie si už skákajúci dokáže aj užiť.
„Keď sa otvorili dvere na lietadle a bolo potrebné prvýkrát vyskočiť, v momente som zabudol všetko, čo som sa za pol roka naučil. Hoci sme skákali v máji, hore jemne snežilo. Našťastie mi vtedy inštruktor poskytol prvú pomoc a vo dverách ma postrčil. Robievam to teraz aj ja, keď je niekto veľmi nerozhodný. Na zemi mi za to ešte zvyknú poďakovať,“ vysvetľuje.
Skladať padák treba vedieť
Dnes je príprava na skok skrátená na pár hodín. Padák, s ktorým takýto nováčik skáče, sa otvára automaticky.
Ak sa záujemca rozhodne, že sa tomuto koníčku bude venovať naplno, inštruktori ho naučia všetko, čo potrebuje vedieť, aj skladať padák.
Práve zle zložený padák môže spôsobiť vo vzduchu problémy. Od jednoduchších, keď sa nerozvinie celý, až po veľké, keď sa neotvorí vôbec.
„Ak sa niečo stane, je za tým ľudský faktor,“ rozhodne dodáva Dzuričko.
Aj jemu sa už stali nehody.
„Pri siedmom zoskoku som skončil zavesený na drôtoch elektrického vedenia. Ľudia vďaka mne nemali nejaký čas elektrinu, ale už som skončil aj uprostred kukuričného poľa a nevedel, ktorým smerom je z toho bludiska východ.“
Keď sa padák neotvorí
Hlavný padák sa mu zatiaľ neotvoril päťkrát, čo je na tritisíc zoskokov slušná štatistika.
„Keď sa neotvorí, dopadnem na záložnom. Raz som ho musel použiť aj pri tandemovom zoskoku. Hlavný padák sa neotvoril úplne, dalo sa s tým pristáť, ale zle sa ovládal a mohli sme sa zraniť, tak som neriskoval a otvoril záložný. Pristáli sme bez problémov.“
Ak by zlyhali oba, ešte je k dispozícii tretí padák.
„Keď máte väčšiu rýchlosť ako má byť, otvorí sa záchranný padák. Jednoducho, systém je nastavený tak, že do 600 metrov musíte visieť na funkčnom padáku, ale to hovoríme o športovom skákaní. Bežné zoskoky robia ľudia s padákom, ktorý sa otvorí do piatich sekúnd, automaticky.“
Fajne, ale krátko
Za tie roky samostatných aj tandemových zoskokov má Anton Dzuričko po ruke hneď niekoľko zážitkov.
„Skákal som aj s Mariánom Čekovským. Ešte na zemi mi povedal, že keď dačo robí, tak to väčšinou neodpadne dobre. Mal potrebu ma upozorniť. A samozrejme, hneď sme napichli mrak, nič sme nevideli, všade mlieko. Tak už som mu len povedal, že mal pravdu. Keď sme pristáli, mal komplet roztrhnuté nohavice,“ smeje sa parašutista.
Už sa mu stalo, že ho ľudia pri tandemovom zoskoku ovracali aj omdleli.
„Už som aj počul babu ako hore kričí, hoci som stál na zemi a delil nás kilometer a pol. Alebo mi jedna pani povedala, že bolo fajne, ale krátko. Potom mi jej tandem pilot vysvetlil, že prvý raz odpadla tesne po výskoku z lietadla a druhýkrát pred pristátím na zemi. Takže veľa z toho naozaj nemala.“
Hore je zima
Anton Dzuričko ročne absolvuje približne šesťdesiat zoskokov. Na začiatku septembra pokoril hranicu tritisíc zoskokov.
„Poteší to, ale na Slovensku máme aj takých borcov, čo odskákali 12 000 zoskokov. Ešte mám čo doháňať.“
Parašutistická sezóna sa riadi najmä počasím, začína sa väčšinou v apríli a končí v októbri.
„Občas si skočíme aj v zime, ale to už nie je celkom príjemné. Každých tristo metrov klesá teplota o stupeň. Už som robil aj výškový zoskok zo 7300 metrov, hore bolo 23 stupňov pod nulou. Tam už ani teplé gate nestačia.“
Jeden padák za päťtisíc
Košický parašutistický klub, ktorého je Anton Dzuričko predsedom, má desiatky členov, no mladých príliš parašutizmus neláka.
„Mládež je pohodlná, tak to je aj u nás. Niekedy neboli tandemové zoskoky, keď chcel človek visieť na padáku, musel sa prihlásiť na kurz a skočiť sám. Teraz aj keď skočí, dostane certifikát a tým to končí. Raz za dva roky sa niekto chytí, že by chcel pokračovať.“
Podľa Dzurička sú rozhodujúcim faktorom aj financie. Podporu nemajú od mesta, ani od štátu.
„Občas sa nájde nejaký sponzor, dve percentá z daní, ale inak ide všetko z nášho vrecka. Jeden padák stojí 5000 eur, keď sa tomu venujete profesionálne, potrebujete tri. Životnosť jedného je približne dvadsať rokov. Ale keď v tom raz nájdete záľubu, nie je vám ľúto ani jediného centu,“ dodáva.
Silný pud sebazáchovy
Košickí parašutisti chodia skákať aj do zahraničia. Keď vyberajú dovolenku, nehľadajú dokonalé pláže, ale možnosť skočiť si.
„To sú také špeciality. Radíme k nim aj skákanie v tme alebo si na Mikuláša robíme AeroMikuláša. Obtočíme okolo seba svetielka a pri zoskoku ich zapneme.
Alebo pristávanie do vody,“ vyratúva Dzuričko.
Špeciálne sú aj hromadné zoskoky, pri ktorých parašutisti vytvárajú vo vzduchu formácie. Najväčšia, v akej Košičan bol, mala tridsaťtri členov.
„Musia to byť profesionáli a dodržaná obrovská disciplína, aby sa nikomu nič nestalo. Aj keď to možno tak nevyzerá, môj pud sebazáchovy je veľmi silný,“ dodáva s úsmevom parašutista.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
