KOŠICE. V centre Košíc došlo v sobotu podvečer k poškodeniu pamätnej tabule, venovanej obetiam okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968.
Odhalenie tabule obetiam okupácie v Košiciach sprevádzali vášne Čítajte „Sme na Pribinovej ulici pred obvodným oddelením polície, pretože sestru zavraždeného Miška Hamráka sovietskymi vojakmi Katku Rubinovú zatkla kriminálka. Nikoho k nej nechceli pustiť, ani manžela. Ona tak, ako sľúbila primátorovi ešte 21. augusta, popreškrtávala diamantovým perom na pamätnej tabuli meno toho eštebáka Jána Bajtoša, ktorého tam dal primátor Richard Raši (Smer) aj s autorom novej tabule Gabrielom Kladekom. Jeho meno tam nemá čo robiť,“ informoval Korzár o incidente košický výtvarník Peter Kalmus, autor pôvodnej tabule, ktorú v roku 2013 vymenili za súčasnú.
Prepustili ju po dvoch hodinách
Kalmus doplnil, že pred políciou čakajú, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať.
Rubinovú napokon prepustili zhruba po dvoch hodinách.
„To meno je stále na tabuli viditeľné, ale tiež vidno, že bolo poškriabané. Na miesto dorazila najprv hliadka mestskej polície, potom pochôdzkari štátnej a napokon aj auto, do ktorého ju naložili a odviezli,“ popísal Kalmus, čo sa dialo na Hlavnej č. 7, kde je tabuľa inštalovaná na priečelí budovy.
Bajtoša zastrelil zbeh
Dôvodom tohto protestného počinu Hamrákovej sestry je, že podľa nej a ani podľa Kalmusa nebol Bajtoš obeťou okupácie.
Štábneho kapitána ŠtB postrelil 14. 9. 1968 zbeh sovietskej armády Grigorij Grigorijevič Aleksejčuk, keď ho Bajtoš nečakane našiel na svojej chate v Suchej Doline, kde sa skrýval.
Bajtoš podľahol zraneniam v nemocnici 22. 9. 1968.
Zbeha zadržali 17. 10. 1968 v Košiciach. K činu sa priznal.
Odsúdili ho na 15 rokov väzenia.
Šestnásťročný Hamrák bol úplne prvou obeťou okupantov v Košiciach.
Učňa Východoslovenských železiarní zastrelili sovietski vojaci 21. augusta 1968 o 12.30 hod. na Hlavnej ulici.
Podľahol priestrelu hrudníka a srdca.
Rubinová: Petruškovi som to povedala jasne
Pani Rubinová žije v Bosne a Hercegovine, do Košíc prišla na návštevu aj s manželom.
„Predtým som tu bola naposledy na 50. výročie okupácie. Pána viceprimátora Martina Petruška (Smer) som sa počas pietneho aktu 21. augusta pýtala trošku vyšším tónom, prečo je na pamätnej tabuli nad menom môjho brata Miška meno toho Bajtoša. Hovorila som mu, že neviem pochopiť, ako môžu dať jedného eštebáka pred môjho brata, ktorý vtedy prvý zahynul v Košiciach. A tiež to, že si neželám, aby tam bola tabuľa v takej podobe. Žiadala som, aby ju do mesiaca vymenili. A keď nie, nech mi dajú písomné vysvetlenie, že prečo nie,“ dozvedeli sme sa od nej krátko po prepustení z polície.
Keďže sa teraz do Košíc vrátila a tabuľa sa nevymenila, tak si išla kúpiť diamantové pero, zobrala so sebou rebrík a začala Bajtošovo meno zoškrabovať.
„Ako som to meno zoškrabovala, prišla hliadka mestskej polície a vyzvala ma, aby som od toho upustila. Povedala som im – áno, zídem, ale až potom, keď to dokončím. Normálne ma stiahli nasilu z rebríka,“ pousmiala sa.
Mestskí policajti privolali štátnych, tí zas ďalších svojich kolegov.
„Zobrali mi občiansky preukaz, ale nikto so mnou nič nerobil, nič nevysvetľovali. Len mi povedali, že musím čakať, kým sa vyrieši, čo so mnou budú robiť. Povedala som im, že nech ma zatknú, lebo mi je už zima. A oni nič. Stáli sme tam vyše hodiny. Potom ma zavreli v aute s tým, že som obmedzená na osobnej slobode,“ povedala nám.
Dve hodiny na polícii
Napokon ju odviezli na políciu, kde bola okolo dvoch hodín.
„Dali ma do vyšetrovačky, úplne ma prehliadli, omakali ma. Vysypali mi veci z tašky. Potom mi dali fúkať, či nie som opitá. Samozrejme, že som nebola. Ešte mi policajt ukazoval, že, aha, je 0,0. Povedala som mu, že mne nemusí nič ukazovať, lebo ja nie som opitá, ani nič podobné. Iba som veľmi zhrozená a neznesiem, aby tam visela takáto tabuľa, ktorú si dal osobne urobiť a aj ju zaplatil pán Raši,“ popísala dianie na polícii.
Policajtov žiadala aspoň o pohár vody. Najprv jej odvetili, že nemajú poháre. Asi po polhodine jej ju napokon dali.
Spísali s ňou zápisnicu, v ktorej sa uvádza, že bola vypočutá za účelom podania vysvetlenia k priestupku proti majetku.
„Naťahovali to ako žuvačku. Keď som im povedala, že si chcem sadnúť na stoličku, tak mi ukázali na lavičku. Povedala som im, že mám citlivý zadok, že nemôžem sedieť na lavičke, ale na stoličke, kde je teplejšie,“ zasmiala sa.
Vzápätí sa opäť vrátila k tomu, prečo sa odhodlala k tomuto činu.
„Za tie dlhé roky sa tabuľa menila už niekoľkokrát. Ale Bajtošovo meno tam nebolo nikdy – až na tej Rašiho. A tohto eštebáka ešte dali nad Miška na prvé miesto. Keby ho dali niekde dole, možno by som si to ani nevšimla. Môj nevinný brat bol však vždy uvedený ako prvý, lebo bol prvou obeťou invázie v Košiciach,“ vysvetlila pani Rubinová svoju motiváciu.
To meno jednoducho musela vyškrabať. Nemohla kvôli tomu ani spať.
„Strašne mi to vadí,“ doplnila.
Reakcia mesta
„Takéto podnety na zmenu alebo úpravu údajov na pamätných tabuliach je v prvom rade potrebné preveriť aj z historického a faktografického hľadiska. Nikdy to nie je len o rozhodnutí jednej osoby. Pri preukázaní opodstatnenosti pripomienok sa určite nebránime zmenám, ale nesúhlasíme s poškodzovaním verejného majetku,“ reagovala v nedeľu na sobotňajší incident hovorkyňa mesta Linda Šnajdárová.
Po smrti mamy celý majetok zmizol
Hamrákova sestra začala okrem vyškrabania mena podnikať po dlhých rokoch aj ďalšie kroky.
„Od štátu budem žiadať odškodnenie. Po smrti mojej mamy mi bol zhabaný celý majetok – od trojizbového bytu na Lomenej ulici, záhradky s chatou na Pereši, auta, obyčajných albumov, obrazov... Ja po svojich rodičoch nič nemám, lebo mi za totality všetko zhabali. Neprebehlo žiadne dedičské konanie. Pochovala som mamu po jej spopolnení 14. marca 1980 v deň Miškových narodenín do jeho hrobu, lebo tak si to želala. A 15. marca som odišla z bytu. Keď som sa po dvoch mesiacoch vrátila do Košíc, už som nemala kam ísť,“ spomína pani Katarína na ďalšie rany osudu.
Vtedy už rozvedená mama sa nikdy s Miškovou tragickou smrťou nezmierila.
Mala depresie a často premýšľala nad samovraždou.
Viackrát ju hospitalizovali na psychiatrii, zväčša po pravidelných výsluchoch na ŠtB. Dávali jej elektrošoky.
Často ich tiež eštebáci navštevovali, len vykopli dvere a prehľadali byt. Bránili im ísť na bratov hrob zapáliť sviečky.
V osudných augustových dňoch 1968 mala pani Katarína 10 rokov.
Ako jedenásťročná sa pokúsila o samovraždu, zjedla mamine lieky.
Neskôr ju nechceli vziať na žiadnu strednú školu.
Napokon iba dokončila dvojročné štúdium a ako 17-ročnú ju vyhodili z práce ako politicky nespoľahlivú, lebo otec emigroval.
Krátko nato sa vydala za Juhoslovana, odišla žiť mimo Československa.
V decembri 1979 to už jej mama, ktorá sa opäť vydala, nezvládla a vzala si život skokom do Hornádu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
