Korzár logo Korzár Košice
Nedeľa, 20. jún, 2021 | Meniny má ValériaKrížovkyKrížovky

Aj miesta posledného odpočinku slávnych Košičanov vzdávajú hold majstrom

Preslávili svoje meno i mesto.

(Zdroj: Judita Čermáková)

V týchto dňoch chodievame na cintoríny a pri hroboch príbuzných i priateľov, ktorí už odišli z tohto sveta spomíname na to dobré a krásne, čo tu na tomto svete a aj v nás zanechali. My sme navštívili aj hroby známych košických osobností, po ktorých tu zostal kus nádherného umenia, sochy, obrazy a ďalšie diela, ktoré robia tento svet krajším. Preto na nich netreba zabúdať, ale naopak, pripomínať si ich. Spoznajte teda životné osudy slávnych košických umelcov a miesta, kde odpočívajú.

Ľudovít Feld

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Feldovci boli chudobní Židia, ktorí mali deväť detí. Ľudovít, ktorý uzrel svetlo sveta v roku 1904 mal vrodené postihnutie. Pre poruchu, ktorú spôsobuje nedostatok rastového hormónu, prestal v ôsmich rokoch rásť.

Skryť Vypnúť reklamu

Výtvarného talentu mu zato bolo nadeleného naozaj štedro. Prvý raz sa s výtvarníctvom bližšie zoznámil na vyššej reálke, ktorú ukončil maturitou. Kresliť ho učil profesor Samo Oravec. Neskôr navštevoval kresliarsko-grafickú školu Eugena Króna a v tom čase vystavoval so svojimi spolužiakmi po prvý raz. Následne nastúpil na Akadémiu výtvarných umení v Budapešti. Do Košíc sa vrátil v roku 1933 a stal sa členom Kazinczyho spoločnosti. O dva roky neskôr založil v Košiciach súkromnú výtvarnú školu.

Najťažšie časy prišli počas druhej svetovej vojny. Aby ho ako Žida nedeportovali do koncentračného tábora, prestúpil na kresťanstvo, za čo ho rodina odsúdila.

Keď ich však zajali, Ľubomír sa sám prihlásil, aby zostal so svojimi blízkymi. Nakoniec Osvienčim prežil z celej rodiny len on a jedna jeho sestra. Život mu zachránilo umelecké nadanie. Stal sa totiž osobným Mengeleho výtvarníkom. Portrétoval samotného osvienčimského anjela smrti, aj rôznych zajatcov, na ktorých Mengele robil pokusy.

Skryť Vypnúť reklamu
Prečítajte si tiež: Meno Jána Kňazovického je späté s rozvojom košickej cievnej chirurgie Čítajte 

V tábore sa mu podarilo zachrániť pred smrťou aj trinásťročného Kalmana Barona a štvorročného Petra Grumfelda, s ktorými sa po vojne ešte raz stretol.

Po návrate z tábora sa pridal do spolku Svojina. Učil a vystavoval, veľa cestoval a zachytával rozličné typy krajín a architektúry, no kreslil aj portréty. Vo vyššom veku zostal verný košickým zákutiam. Ku koncu života žil sám v skromných podmienkach. Z tohto sveta odišiel v roku 1991 vo veku 87 rokov.

Ľudovít Čordák

Ľudovít Čordák, alebo v tej dobe ešte Lajos Csordák, mal poľsko-ukrajinské korene. Prišiel na svet v Košiciach v roku 1864 do rodiny krajčíra Jána Csordáka a mal troch súrodencov

Skôr než sa z neho stal známy slovenský maliar, v rokoch 1874 až 1881 študoval v Košiciach na reálnom gymnáziu. Tu získal prvé skúseností s kreslením pod vedením slovenského maliara a ilustrátora Vojtecha Klimkoviča. Po ukončení gymnázia sa presťahoval s rodičmi do Budapešti a po krátkom čase do Mníchova, kde v tom istom byte býval aj maliar Emil Holánek. Ten sa pričinil o odchod Ľudovíta do Prahy, kde sa vzdelával na Akadémii výtvarných umení pod vedením profesora Julia Mařáka.

Skryť Vypnúť reklamu

V roku 1895 štúdium ukončil a vrátil sa na východné Slovensko, do Turne nad Bodvou. Po roku však odišiel do Slanca, kde dostal pracovnú ponuku starať o múzeum na hrade Slanec.

Stále však udržiaval kontakty s košickými umelcami. V roku 1897 sa oženil s Ľudmilou Menšíkovou a jeho životné cesty ho napokon v roku 1908 zaviedli naspäť do Košíc, kde zostal žiť natrvalo. Zviditeľneniu jeho diel i mena pomohla výstava s názvom Julius Mařák a jeho žiaci a ku koncu svojho života sa aj on venoval výchove mladých maliarov v súkromnej výtvarnej škole. Po krátkej chorobe nakoniec opustil svet v Košiciach v roku 1937.

Anton Jasusch

Pohnuté životné osudy výrazne ovplyvnili tvorbu ďalšieho košického umelca Antona Jasuscha. Medzi výtvarníkmi patril k priekopníkom, nebál sa provokovať, siahať po tabuizovaných témach, ani prezentovať nezvyčajnú farebnosť a vlastný nový štýl.

Narodil sa v Košiciach, v apríli 1882 ako Antal Jaszusch do jednej z najbohatších košických rodín. Aj preto si mohol dovoliť študovať na prestížnych školách a nemal núdzu o finančné prostriedky na farby či plátna, o čom väčšina jeho kolegov mohla len snívať.

Umenie študoval od roku 1904 na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, v roku 1906 v súkromnej škole A. Ažbeho v Mníchove a od roku 1907 na Akadémii Julien v Paríži.

Pokojné roky však vystriedali vojnové časy.

V prvej svetovej vojne mu zastrelili otca, čo videl na vlastné oči. Aj sám pobudol v ruskom zajatí a všetky vojnové hrôzy v ňom zanechali hlboké stopy.

Po návrate do rodných Košíc vytvoril sériu obrazov, ktoré sa týkali otázok o zmysle života a mieste človeka na zemi či vo vesmíre. Stvárňoval katastrofy, zobrazoval vízie, filozofoval... Jeho tvorba však bola veľmi premenlivá a rôznorodá a jeho maliarsky prejav veľmi svojský. Vytvoril vlastný expresívny spôsob zobrazovania svojich vízií, ktorý sa vyznačoval zmiešavaním expresionizmu, impresionizmu a secesie. Zomrel v roku 1965 a jeho tvorba dnes patrí medzi vrcholné prejavy moderného slovenského umenia 20. storočia, za ktorú sú znalci umenia ochotní vyplatiť horibilné sumy.

Juraj Szabados

Skladateľ, inštrumentalista, klavirista, spevák a dirigent – toto bol Juraj Szabados, rodák zo známej košickej umeleckej rodiny.

Narodil sa v roku 1941 a mal štyroch súrodencov. Otec bol umelec, ktorý sa osobne poznal napríklad s Vojtechom Löfflerom, no podľa učiteľa v ľudovej škole umenia nemal hudobný talent. Ako sa ukázalo, učiteľ sa mýlil.

Juraj teda namiesto štátnej školy študoval hudbu súkromne u klaviristu Miloša Váňu. Svoju prvú skladbu s názvom Pár krásnych očí zložil ešte počas stredoškolského štúdia. Približne v tom čase založil aj vlastné sexteto.

Skupina začínala s hraním v košických kluboch a vo vysokoškolskom internáte na Ulici Ferka Urbánka. Postupne naberali na popularite a začali hrávať aj v Dome umenia. Na jar 1968 odcestovali do zahraničia, kde sa stali pomerne známymi.

Od roku 1974 boli prvou profesionálnou kapelou na východe Slovenska, no o 13 rokov neskôr Juraj Szabados vlastnú kapelu rozpustil a dal sa na výlučne skladateľskú dráhu. Zložil scénickú hudbu k mnohým televíznym hrám. S bratom Gejzom založili v Košiciach v roku 1993 Jazz klub a pričinil sa aj o vznik tradície Medzinárodného jazzového festivalu v Košiciach. Bol ženatý s klaviristkou Urszulou Zomerskou. Zomrel 26. januára 1995.

Arpád Račko

Akademický sochár a autor známej sochy maratónca na Námestí Maratónu mieru, Arpád Račko, uzrel svetlo sveta v roku 1930 v maďarskom meste Szolnok. Strednú školu vyštudoval v Košiciach a po maturite odišiel na Akadémiu výtvarných umení do Prahy.

Jeho učiteľmi boli napríklad aj košickí rodáci Ľudovít Feld či Ján Mathé.

Po ukončení štúdia sa vrátil späť do Košíc, kde možno dodnes nájsť stopy jeho tvorby. Zaoberal sa predovšetkým sochárstvom a to v realistickej aj v abstraktnej forme. Vytvoril množstvo sôch, súsoší, plastických diel a reliéfov.

Okrem toho sa venoval aj maľovaniu portrétov. Bol tiež členom a vedúcim predstaviteľom viacerých umeleckých združení a spoločností.

V roku 1980 mu bol udelený titul zaslúžilý umelec a o 8 rokov neskôr titul národný umelec. K jeho najznámejším dielam okrem sochy maratónca patrí aj bronzová plastika Košický erb, darovaná mestu pri príležitosti 500. výročia udelenia erbovej listiny, ktorá je umiestnená pri Dolnej bráne. Zomrel v roku 2015 vo veku 85 rokov.

Anton Prídavok

Známy osvetový pracovník, publicista, básnik a rozhlasový redaktor bol počas svojho života známy aj pod pseudonymami Anton Kopánek, A. P. Umkin, K. Ž. Marčan, Peter Boleráz, strýc Anton či Zemkin. Nebol síce pôvodom Košičan, narodil sa v roku 1904 v Kežmarku, no keďže jeho rodina pracovala na železnici, často sa sťahovali. Preto vystriedal tri stredné školy, no vyrastal v uvedomelom slovenskom prostredí, ktoré nielen jeho, ale aj jeho štyroch bratov viedlo k vzdelanosti.

Anton položil základy rozhlasového spravodajstva na východnom Slovensku. Jazykovú a jazykovednú kultúru radil medzi svoje prvoradé povinnosti. Spolupodieľal sa na vzniku prvého jazykovedného časopisu Slovenská reč.

Organizoval rozhlasové vysielanie v Košiciach, neskôr, počas okupácie juhu Slovenska horthyovským Maďarskom vybudoval v Prešove rozhlasové štúdio a zaslúžil sa aj o položenie základov profesionálnej scény prešovského Divadla Jonáša Záborského, kde pôsobil ako režisér a dramaturg.

Pôsobil ako redaktor literárno-dramatického oddelenia Rádiožurnálu v Košiciach, zostavoval literárne programy, písal umelecké reportáže, dramatické scénky, rozprávky a hry pre mládež. Dlho pôsobil ako tajomník pokrokovej Slovenskej ligy v Košiciach.

Počas druhej svetovej vojny sa zúčastnil Slovenského národného povstania ako rozhlasový pracovník. V januári 1945 ho však chytilo gestapo. Hoci sa dočkal vyslobodenia, podľahol následkom krutého mučenia pri vypočúvaní v Ružomberku 12. mája 1945. Mal len 41 rokov.

Po jeho smrti vznikla v Košiciach a Prešove Spoločnosť priateľov Antona Prídavku, ktorej cieľom bolo dôstojné uctenie si pamiatky tohto vzácneho a veľkého človeka.

Pôvodne bol pochovaný na cintoríne v Ružomberku, no po roku ho na podnet Slovenskej ligy exhumovali a jeho telesné pozostatky pochovali na čestnom mieste pri vstupe na verejný cintorín v Košiciach.

Ján Mathé

V júni v roku 1920 prišiel na svet známy košický sochár Ján Mathé. Spolu s rodinou žil v areáli nemocnice, kde sa ešte ako malý dostal do kontaktu s dielami českých výtvarníkov. Otec ho zopárkrát vzal aj do pitevne, aby synovi ukázal krehkosť života. Tu sa teda popri kreslení ľudských tiel naučil základy anatómie.

Na Premonštrátskom gymnáziu v Košiciach si jeho výtvarný talent všimol učiteľ kreslenia a venoval sa mu zadarmo aj mimo vyučovania. Okrem výtvarných základov si osvojil princípy morálky, humanizmu a viery, ktorým zostal verný po celý svoj život. Tesne po druhej svetovej vojne začal študovať sochárske umenie v Prahe na Akadémii výtvarných umení. Jeho učiteľom bol Otakar Španiel. Po ukončení štúdia sa vrátil späť do Košíc.

Spomienky na druhú svetovú vojnu podnecovali jeho tvorivosť. Nikdy sa však nestotožňoval s materialistickým videním sveta, nepodriaďoval sa diktatúre socialistického realizmu. Radšej sa sústredil na existenčné témy. Vo svojich dielach uvažoval napríklad o živote človeka, o jeho hodnote a ochrane.

Často však zobrazoval aj vtedy tabuizované témy bolesti, úzkosti a uzatvárania sa do seba. Jedno z jeho najznámejších diel sa nazýva Plod života, známa je aj tzv. Kolíska života či plastika Sám v košickom krematóriu. V 50. rokoch začal vystavovať svoje diela, a to nielen v Košiciach či Bratislave, ale aj v zahraničí, napríklad v Berlíne, Moskve, Varšave či Budapešti. V 87 rokoch mu udelili Cenu mesta Košice. Napísal i monografiu s názvom Hľadač dobra, ktorá vyšla v roku 2010 a je o ňom nakrútený dokument s názvom Ján Mathé z cyklu História sebavedomia. Svet opustil v roku 2012.

Vojtech Löffler

Po prvý raz sa Vojtech Löffler nadýchol 16. apríla 1906 v Košiciach. Jeho otcom bol Mihály Löffler, dôstojník a účtovný strážmajster armády rakúsko-uhorskej monarchie. Matka Augusztina (Erzsébet) Krucsay pochádzala zo šarišskej zemianskej rodiny.

Počas života navštevoval mnoho škôl, no ani jedna sa netýkala sochárstva či výtvarníctva. Najdlhšie zotrval pri štúdiu za zubného technika, ktoré trvalo 3 roky. V roku 1927 sa zamestnal ako dentista a popri práci sa začal venovať aj sochárskej tvorbe, hoci na to nemal vzdelanie. To získal na súkromných hodinách u sochárov Tibora Vilta a Ferenca Medgyesyho v Budapešti a u sochára Welimského v Prahe. Prvú výstavu mal vo Východoslovenskom múzeu v roku 1937 a odvtedy obohatil každú košickú výstavu usporiadanú spolkom Kazinczy, ktorého bol členom.

Koncom druhej svetovej vojny bol odvlečený Sovietmi do zajateckého tábora, kde dva roky pracoval v sedemčlennej sochárskej skupine. Po návrate domov ukončil kariéru zubného technika a zapájal sa predovšetkým do umeleckého života. Absolvoval tiež mnohé študijné cesty po celom svete, kde sa v umení zdokonaľoval. Istý čas pobudol aj v USA a Kanade, kde sa mu podarilo aj vystavovať. Bol dvakrát ženatý, prvú manželku Emíliu „Milku“ Petrovú si vzal v roku 1947, no po 27 rokoch manželstva zomrela. V roku 1988 sa oženil s Klárou Schönherzovou. Vojtech Löffler odišiel na večný odpočinok 11. februára 1990 ocenený mnohými významnými cenami a titulmi.

Július Jakoby

Svoj život začínal i končil v metropole východného Slovenska. Pri narodení v roku 1903 mu dali meno Július a keďže bola rodina maďarskej národnosti, všetci ho volali Gyula.

Výtvarné vzdelanie získal a súkromnej grafickej škole Eugena Króna, ktorú absolvoval v rokoch 1923 až 1926. Jeden rok študoval aj na VŠVU v Budapešti u profesora Rétiho, potom sa vrátil späť do Košíc.

Tvoriť začal takmer hneď po škole, jeho prvá výstava sa dokonca konala len rok po ukončení štúdia. V roku 1934 získal cenu mesta Košice za obraz Ležiaci ženský akt.

Vo svojich 65 rokoch získal titul zaslúžilého umelca a o 2 roky mu bola udelená aj cena za zásluhy o rozvoj výtvarného umenia na Slovensku.

Jeho tvorba sa vyznačuje silnou sociálnou motiváciou. Jakoby na obrazoch zaznamenával najmä obyčajný život jednoduchých ľudí. V jeho tvorbe tiež cítiť jeho empatiu s trpiacimi a biednymi. Negatívne témy však často zobrazoval s groteskným až vnútorne ironizujúcim akcentom. V posledných rokoch umeleckého života často využíval svojský humor a venoval sa karikatúrnym portrétom. Jeho umelecký prístup je na Slovensku ojedinelý, on sám nemal žiadnych predchodcov, no ani pokračovateľov. Svoj život prežil v skromných podmienkach a zomrel 15. apríla 1985.

Peter Rašev

Je to už desať rokov, čo tento svet navždy opustil herec, moderátor, zakladateľ a riaditeľ Staromestského divadla v Košiciach, no najmä skvelý človek, Peter Rašev. Aj po toľkých rokoch na neho jeho blízki, kolegovia a priatelia spomínajú so slzami v očiach.

Narodil sa v Prešove 6. augusta 1952. Mal 8 súrodencov, no len on jediný si vybral za svoju životnú cestu umenie.

Začínal ako člen zboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove, neskôr sa rozhodol pre štúdium herectva na VŠMU a ukončil ho s červeným diplomom.

Počas štúdia spoznal aj svoju manželku Ľubicu Blaškovičovú, dcéru herca Dušana Blaškoviča. Pár vytvorili už v prvom ročníku a ako manželia spoločne strávili dohromady 30 rokov a mali spolu dve dcéry, Katarínu a Kristínu.

V roku 1978 sa obaja manželia stali členmi činohry Štátneho divadla (ŠD) v Košiciach.

S výnimkou siedmich rokov, keď Peter pôsobil ako riaditeľ Staromestského divadla, zostal súčasťou činohry do roku 2005. Bol však nielen hereckou osobnosťou Košíc, ale aj tribúnom Nežnej revolúcie.

Statočne bojoval

V roku 2006 mu diagnostikovali rakovinu. „Pre mňa bolo najdôležitejšie, aby nemal bolesti, aby sa netrápil. Pri tejto diagnóze mu najskôr dávali pár týždňov života a bolo úžasné, že tu bol dva roky, že videl, ako jedna dcéra zmaturovala a nastúpila do divadla, druhá do televízie, napísal divadelnú hru, režíroval dabing... Najhoršia však bola tá hojdačka – raz bolo lepšie, raz horšie, zase lepšie... permanentná nádej a potom vás zase tresnú po hlave, lebo sa niečo zhorší a prídu zlé výsledky. Mnohí hovoria, že máte šťastie, ak sa na ten koniec môžete pripraviť a vyrovnať sa s tým. Nie, niečo také neexistuje! Na toto sa neviete pripraviť,“ porozprávala v rozhovore pre Korzár Ľuba.

Po dvoch rokoch bojov nakoniec chorobe vo veku nedožitých 56 rokov podľahol.

Kolegovia: Bol to človek s veľkým srdcom

Hereckí kolegovia, ktorí s Petrom Raševom dlhé roky spolupracovali, na neho spomínajú ako na vtipného, galantného, chápavého a citlivého človeka.

Podľa Beáty Drotárovej ho charakterizovala hlavne ľudskosť a profesionalita, pričom si stále našiel čas vypočuť si druhého človeka. „Vedel rozprávať o všetkom. Dalo sa s ním baviť o športe aj o umení akéhokoľvek druhu. Nikdy sa nestaval do nejakej pózy. Vždy povedal to, čo si naozaj myslel. Nikdy nič nezahmlieval. Vždy všetko povedal tak normálne,“ hovorí Beáta.

Aj spolužiaci a neskoršie jeho študenti ho mali v obľube. Doteraz spomínajú na množstvo vtipných spomienok, a to nielen zo zájazdov a výletov.

Pre Henrietu Kecerovú bol Peter Rašev najprv pedagógom, potom sa stal jej hereckým partnerom. Hoci bol od nej o generáciu starší, nikdy ho tak nevnímala. „Keď nás vypustili na zájazd, tak sa úplne zotreli vekové rozdiely a zabávali sme sa ako deti, keď nemajú doma rodičov a trochu sa utrhnú. Ale všetko to bolo v rámci srandy a kolektívu. A mám z toho kopec skvelých spomienok,“ hovorí Henrieta a dlhoročný kolega a bývalý spolužiak Petra Raševa, Peter Šudík, s ňou súhlasí: „Petra sme si užívali nielen ako vynikajúceho rozprávača a zabávača, ale aj ako vynikajúceho kolegu. Každé predstavenie, v ktorom hral, bolo plné zážitkov,“ usmieva sa. „Spomienok je veľa, ale bohužiaľ sú už len nostalgické. Ale úžasné,“ dodáva košický herec.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Blíži sa leto a s ním aj zvýšené utrácanie peňazí našimi deťmi
  2. Dovolenka v Chorvátsku: stavte na overenú a obľúbenú klasiku
  3. Ako sa v lete správne starať o citlivú detskú pokožku?
  4. Je lepšie zobrať si rozkladateľný obal alebo vytriediť plastový?
  5. Crème de la crème po slovensky
  6. Dream job pre programátorov: Silicon Valley na Slovensku
  7. Po Slovensku na motorke
  8. Jablone prinesú ovocie v podobe komfortného bývania
  9. Stačí mi elektromobil? Pozreli sme sa, ako je to s dojazdom
  10. Viete, čo jete, keď si kupujete pečivo dopečené v predajni?
  1. Posledné dni nešťastnej Anny Boleynovej
  2. Čo všetko je potrebné vedieť o ochrane očí počas leta
  3. Granátové jablko prekvapí vás chuťou i aktívnymi látkami
  4. Dovolenka v Chorvátsku: stavte na overenú a obľúbenú klasiku
  5. Ako sa v lete správne starať o citlivú detskú pokožku?
  6. Driverama má strategické partnerstvo s nemeckým Stop + Go
  7. Správna strava po tréningu: Siahnite po 100 % smoothie a šťavách
  8. Zázračná škola so zelenou strechou
  9. Čučoriedky - dokážu ochrániť váš zrak?
  10. Crème de la crème po slovensky
  1. Viete, čo jete, keď si kupujete pečivo dopečené v predajni? 30 064
  2. Stačí mi elektromobil? Pozreli sme sa, ako je to s dojazdom 12 444
  3. Je lepšie zobrať si rozkladateľný obal alebo vytriediť plastový? 8 071
  4. Dovolenka v Chorvátsku: stavte na overenú a obľúbenú klasiku 7 464
  5. Po Slovensku na motorke 6 739
  6. Developer Slnečníc postaví bývanie pri lese. S bazénom aj fitkom 5 329
  7. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame 4 936
  8. Dream job pre programátorov: Silicon Valley na Slovensku 4 818
  9. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi 3 868
  10. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020? 3 128
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop