KOŠICE. Stredoázijský miništát Nepál navštevujú najmä horolezci, aby sa pokúsili zdolať niektorú z himalájskych osemtisícoviek.
Radi ho však spoznávajú aj obyčajní ľudia, ktorí s vrcholovým horolezectvom nemajú nič spoločné.
Patrí k nim aj Košičan Ivan Hajdu, ktorý sa s dcérou Michaelou a zaťom Gregorom vybral na cestu po Nepále a Indii.
Cieľ: základný tábor
V Himalájach si dali za cieľ vystúpiť aspoň do základného tábora Mount Evertestu (8 848 m), ktorý je vo výške 5 300 metrov.
Na klasické turistické povolenie sa dá dostať len tam, vyššie je už potrebné povolenie na výstup na vrchol.
To už je ale horolezectvo na najvyššej úrovni a za úplne iné peniaze.
„Ja osobne som zo skúsenosti z výstupu na Kilimandžáro vedel, že výstup ako taký je pri priemernej fyzickej kondícii zvládnuteľný. Problém môže predstavovať reakcia tela na nadmorskú výšku. A keďže vrchol Kilimandžára je o necelých 600 metrov vyššie ako základný tábor Everestu, bol som si istý, že tento problém by som nemal mať," spomína Košičan.
Najprv si vybrali na internete nepálsku agentúru, ktorá zabezpečuje všetko okolo treku: od preletu z Káthmandú do Lukly - kde sa trek začína, cez ubytovanie a stravu trikrát denne, služby sprievodcu a nosičov (tých si nevzali), až po všetky poplatky a vstup do Národného parku Sagarmatha, kde sa Everest nachádza.
Samotný trek trval 12 dní, s dvoma voľnými dňami na aklimatizáciu na určených miestach. Dopravu do Nepálu a späť si Slováci organizovali sami.
Samé klaksóny
„Po únavnom lete do Káthmándú z Londýna, cez Omán a New Delhi v Indii sme konečne pristáli v Nepále. Už pred letiskom a počas cesty do hotela na nás doľahla neskutočná premávka. Zmes chodcov, skútrov, rikší a áut, kto navštívil juhovýchodnú Áziu, vie, o čom hovorím. Najdôležitejšou súčiastkou u motoristov je bezpochyby klaksón – trúbi sa neprestajne a všade. Má to však aj svoj význam. Neviem, aké sú tam dopravné predpisy, ale dopravnú značku alebo semafor je vidno len na hlavnej dopravnej tepne," vraví Ivan.
„Môj prvý dojem z mesta bol taký, že je tam obrovské množstvo prachu. Všetko je zaprášené, hlavne pri cestách, vrátane ľudí, ktorí tam žijú. Predpokladám, že prach pochádza z prebiehajúcej 'výstavby'. Všade sa buď niečo stavia, niečo leží polozbúrané, iné je zasa nedostavané. A to hovorím o biednych príbytkoch, kde sa používa akýkoľvek materiál, ktorý je k dispozícii. Tiež je úplne normálne, že v meste sú aj hlinené cesty, a tým myslím v meste priamo, nie niekde na periférii. A stále tam sú aj budovy poškodené zemetrasením spred pár rokov."
Sex je bum-bum
Štvrť Thamel, kde boli Slováci ubytovaní, už bola podstatne pokojnejšia, ale len na tamojšie pomery.
Aj pri chôdzi peši sa bolo treba neustále obzerať a počúvať klaksóny.
A, samozrejme, pri tom odmietať všadeprítomných predavačov, ktorí sa snažia niečo predať, včítane drog a žien, ktoré ponúknu „bum-bum", čo je sex.
Obchody sú preplnené hlavne turistickým tovarom všetkých známych svetových značiek, no nie sú to pravé výrobky. Prvá vypýtaná cena sa väčšinou dá zjednať na polovicu.
„Spali sme v celkom slušnom hoteli s vlastnou toaletou a kúpeľňou za 8 dolárov na osobu a noc. Ceny pre turistov sú samozrejme vyššie než pre domácich. Všeobecne záleží, kde si to pivo alebo jedlo dáte, ale porovnateľné podniky sú tam pre nás drahšie ako u nás. Dobré pivo stojí 3 až 4 eurá, káva 2 eurá, jednoduché jedlo 5 eur," vysvetľuje Košičan.
Jedlá sú rovnaké ako inde v Ázii. No ak niekoho lákajú na mäso z jaka, takmer určite ide o klasickú hovädzinu. Mäso z jaka je totiž veľmi zriedkavé a málokde dostupné.
A kto si nechce presiliť žuvacie svaly, nemal by si dávať steak. Nevedia ho robiť a nemajú to správne mäso.
Problémy s odletom
Samotný trek sa začína preletom z Káthmándú do Lukly, na letisko Hillary-Tenzing, pomenované podľa prvých dvoch pokoriteľov Everestu.
Letisko v Lukle je jedno z najnebezpečnejších na svete.
Má krátku pristávaciu dráhu v údolí hôr – pristáva sa do kopca a vzlieta dole kopcom. Je vo výške 2 780 m, len pre malé lietadlá a piloti musia mať špeciálny výcvik.
„Aj preto je letisko otvorené len za dobrého počasia a ako sme sa presvedčili aj my, nie je také jednoduché sa do Lukly letecky dostať. Náš ranný let bol najprv pre nepriaznivé počasie odložený a do lietadla sme sa dostali až na obed. Let trvá len 45 minút a himalájske štíty sme mali už na dohľad, keď nám letuška s ospravedlňujúcim úsmevom oznámila, že kvôli zhoršeniu počasia v Lukle sa musíme vrátiť do Káthmándú a žiadne lety v ten deň už nebudú," opisuje Ivan strastiplnú cestu.
Slovákov čakal návrat do hotela a druhý pokus na ďalší deň. Plní optimizmu sa vrátili na letisko, kde im oznámili, že majú čakať.
Problém bol, že neboli sami, kto neodletel, a tak sa vytvoril rad čakajúcich, z ktorých niektorí čakali na odlet aj tri dni.
A ak letisko v Lukle prijímalo, prednosť mali vždy noví pasažieri.
„To už sme začali trochu panikáriť, lebo taká situácia môže ovplyvniť celý plán pobytu a do Lukly sa nedá dostať ináč ako letecky. Alebo peši. Nakoniec nám bola ponúknutá alternatíva letieť vrtuľníkom, kedy sa nevyžaduje dokonalé počasie. Po zvážení pre a proti sme sa rozhodli pre vrtuľník. No za extra poplatok 250 dolárov na osobu z vlastného vrecka. No aspoň sme konečne odleteli a aj pristáli v Lukle."
Palivo z trusu
Trek bol rozdelený na osem dní na výstup, vrátane dvoch aklimatizačných, a tri dni na zostup.
Denné dávky chôdze boli podľa Ivana celkom rozumné a dali sa v pohode zvládnuť.
„Na výstup sme sa vydali ešte v ten istý deň po prílete do Lukly. My traja a náš sprievodca Rej. Nosičov batožiny sme si nevzali, mali sme vaky s váhou iba okolo 12 kg. Už po skončení prvého úseku treku sme ale situáciu prehodnotili. Všetko, čo sme nepovažovali za nutné, sme nechali v dedine s tým, že si to vyzdvihneme na spiatočnej ceste," vraví Ivan.
Cesta k základnému táboru mala asi 62 km a viedla po úbočiach hôr, cez rieky po úzkych zavesených mostoch.
Po celej ceste sú v relatívne krátkych intervaloch roztrúsené menšie či väčšie dediny s množstvom ubytovní, postavených z kameňa alebo dreva.
Sú tam miestne reštaurácie a obchodíky, kde sa dá kúpiť všetko podstatné.
V mieste nocľahu mali Slováci zabezpečenú večeru a raňajky, obed v priebehu dňa, kde im to vyhovovalo.
Samozrejme, v dedinách nie je elektrina, používajú sa solárne panely a na varenie plynové variče.
„Nepríjemnou stránkou bola zima, najmä vo vyšších polohách. V ubytovniach sa kúri len v spoločenskej miestnosti, teda jedálni, aj to len v obmedzenom čase, lebo palivo je vzácne. Drevo sa môže zbierať len v určenom období na povolenie, lebo dookola je národný park. Preto sa kúri prevažne sušenými „plackami" z trusu kráv a jakov. Napodiv dobre to horí a nie je z toho žiadny smrad. Domáci ich majú usušené na slnku a naukladané pri domoch, ako u nás drevo," vysvetľuje Košičan.
Horšie je to so spaním. V noci je zima a v nevykúrenej kamennej alebo drevenej miestnosti na seba obliekali všetko teplé oblečenie a šup do spacáku a pod prikrývku.
Dobré vraj bolo zariadiť si to tak, aby v noci nebolo treba ísť von na toaletu. Tie sú „turecké", ale aj klasické, niekde aj splachovacie.
Sprchy s teplou vodou existujú za poplatok 4 až 5 eur v drevených búdkach. Na to však treba dávku odvahy a otužilosti.
Mnísi s mobilmi
Druhá zastávka troch Slovákov bola v mestečku Namche Bazar, vo výške 3 440 m, v hlavnom meste šerpov, kde sú už komfortnejšie ubytovne, kaviarne, reštaurácie aj bary. A normálne sprchy.
Tu mali aj prvý aklimatizačný deň voľna s vychádzkou na vyhliadku, odkiaľ bolo po prvýkrát pekne vidieť v diaľke Everest a Lhotse.
„Prezreli sme si mesto, dali si pivko a dobrú kávu v kaviarni, ktorú ráno aj s prítomnými zákazníkmi vydymili zvonku aj zvnútra tlejúcou zmesou borovicového ihličia. Rituál, ktorý sme pozorovali aj inde, asi bol práve nejaký náboženský sviatok. Keďže počas celého treku sme mali vynikajúce jasné počasie, cez deň sme si na slnku vysušili prepotené veci, ako to robili aj domáci."
Po dni voľna pokračovali do dediny Tengboche, kde je známy budhistický kláštor.
Tam mali možnosť sledovať mníchov pri nácviku tanca na sviatočné modlitby.
Bolo vidieť, že už aj sem zavítalo 21. storočie. Niektorí mnísi mali na nohách značkové botasky, na očiach slnečné okuliare a v rukách najnovšie mobily.
„V Tengboche sme si dali so zaťom najdrahšie pivo v Nepále, plechovka za 7,70 eura v miestnosti, kde sme sa triasli od zimy. Z Tengboche sme sa presunuli cez Dingboche do Lobuche, to sme už boli vo výške skoro 5 000 m. Odtiaľ nás čakal presun do Gorak Shep vo výške 5 160 m a v ten istý deň výstup do základného tábora Everestu vo výške 5 364 m. Čo sme aj úspešne zvládli a konečne dosiahli cieľ našej cesty," pochválil sa Ivan.
V základnom tábore bola neopakovateľná scenéria.
Perfektné počasie a výhľad na úžasné štíty osemtisícoviek okolo je vraj niečo, čo stojí za všetku námahu a nepríjemnosti.
Ani sa odtiaľ nechce odísť. Samozrejme nekonečné fotenie...
Dcérine problémy
V základnom tábore Košičana upútala čistota.
„Viem, že po minulé roky tam bolo smetisko, ktoré zanechali horolezecké expedície. Teraz po ňom nebolo ani stopy, čo je výsledok nového programu nepálskej vlády k zabráneniu znečisťovania hôr. A výsledok je naozaj vidieť, nielen tu, ale aj počas celého výstupu," pochvaľoval si Ivan.
Z Gorak Shep sa dá vyjsť na neďaleký štít Kala Patthar (5 643 m), odkiaľ je vraj najkrajší výhľad na masív Everestu.
Slováci to však museli vynechať, lebo po troch dňoch vo výške nad 5000 m sa začali u Ivanovej dcéry prejavovať príznaky výškovej choroby. Mala bolesti hlavy, nevoľnosť a cítila sa unavená.
Nechceli riskovať zhoršenie jej stavu, preto sa rozhodli urýchlene vydať na cestu späť do nižších polôh. To je najistejší spôsob ako sa zregenerovať.
„Už počas výstupu a v nižších polohách sme zažili, že turisti museli byť evakuovaní do nemocnice v Káthmándú vrtuľníkom. Aj preto je asi spiatočná cesta naplánovaná na tri dni, aby sa človek čo najskôr dostal do nižších polôh. Našťastie, dcérine ťažkosti na druhý deň zmizli," spomína jej otec.
Cesta späť je trochu iná káva. Za tri treba zvládnuť to, čo každý absolvoval za šesť, ak sa nerátajú dva voľné.
A vôbec si netreba myslieť, že cesta späť je len dole kopcom, tak ako cesta tam nie je len hore kopcom.
Ide o to, že pri treku treba často prekročiť rieku a mosty sú v najužšom mieste.
To znamená, že po ťažko vystúpaných metroch treba zísť dole k mostu a potom opäť hore do výšky.
Uznanie nosičom
„Na tomto mieste musím spomenúť horských nosičov a náš veľký obdiv nad ich výkonmi, aj keď vezmem do úvahy, že žijú vo vysokých horách celý život. Ich sila a vytrvalosť sú neuveriteľné a niekedy sme sa nestačili čudovať, aké náklady dokážu prepraviť v tomto náročnom teréne. A pritom Nepálci sú malého vzrastu a väčšinou nemajú žiadne špičkové vybavenie, napríklad obuv. Napriek tomu sme im ani zďaleka nestačili v tempe," vraví Ivan.
Keď pri návrate ráno opúšťali dedinku Periche, kde boli sami v ubytovni a trochu sa spriatelili s domácimi, ráno sa rozlúčili s mladou mamičkou, ktorá akurát niečo robila na dvore.
Keď sa potom po vyčerpávajúcom 6-hodinovom pochode blížili k Namche Bazaar, stretli tú istú ženu na ceste späť do Periche.
Ivan sa jej pomocou sprievodcu opýtal, čo tam robí. Odpovedala akoby samozrejme, že si len potrebovala niečo kúpiť na trhu a teraz sa vracia domov...
Dopravné zápchy
Košičan nezabudol spomenúť aj „premávku" na chodníkoch počas výstupu.
Po úzkych chodníkoch sa nepohybovali len turisti a sprievodcovia. Treba prirátať množstvo nosičov, ktorí zásobujú miestne dediny alebo nesú batožinu turistov.
Zo solidarity s ich namáhavou prácou a aj kvôli ich tempu sa im dáva prednosť.
Ďalej sa po chodníkoch pohybuje veľké množstvo zvierat – kravy, kone, mulice a vo vyšších polohách jaky s nákladom tovaru, batožiny alebo ľudí. Výstup a zostup možno absolvovať aj na koni.
„Takéto karavány majú niekedy aj 20 a viac kusov zvierat, ktorým treba uvoľniť chodník a pritom dávať pozor, aby ste boli na bezpečnom mieste a neskončili na dne údolia. Takže nie je nič výnimočné, že vznikajú „dopravné zápchy". Ale každý to berie s pohodou. Niet sa kam ponáhľať a každý sa nakoniec dostane do cieľa. A vidieť takú karavánu jakov predstavuje pre nás Európanov aj trochu exotiky," tvrdí Ivan.
Prirodzene, najsilnejšie dojmy v ňom zanechala panoráma Himalájí, ktorá ho sprevádzala počas celého treku.
Postupne sa pred nami objavovali známe aj menej známe štíty, okrem iných Ama Dablam (6 812 m), Pumori (7 161 m), Nuptse (7 861 m), Lhotse (8 516 m) a napokon Everest (8 850 m).
„Ranná kávička na terase s výhľadom na zasnežené, slnkom zaliate osemtisícovky na pozadí atramentovo modrej oblohy. Tak toto sme mali k dispozícii 10 dní. Po celom Nepále sú všadeprítomné povievajúce farebné vlajočky, upevnené na šnúrach, na ktorých sú vytlačené modlitby, ktoré má vietor odniesť hore k bohom. K podobnému účelu tiež slúžia otočné valčeky, ktoré treba roztočiť pre šťastie v smere hodinových ručičiek," vysvetľuje.
Adrenalínový odlet
Slováci sa bezpečne dostali späť do Lukly, kde ich čakal let späť do Káthmándú.
Tentoraz si užili adrenalínový odlet z letiska. Dráha bol chvíľu rovná, potom začala klesať a zrazu zmizla spod lietadla.
To muselo okamžite prudko nabrať výšku a zároveň točiť doľava, lebo pod ním bolo hlboké údolie a pred ním svahy hôr.
„Z nejakého dôvodu sme však dostali letenku len do mesta, ktorého názov si nepamätám a z ktorého sme sa potom presunuli do Káthmándú mikrobusmi. Bola to síce únavná, päťhodinová cesta, ale mali sme pri tom možnosť vidieť život na vidieku. Nepál patrí medzi chudobné krajiny, a to sme videli na každom kroku. Život miestnych obyvateľov nie je ľahký a každý prežíva, ako sa dá. Našinec si až vtedy uvedomí, aký má luxusný život v porovnaní s inými," uzavrel Ivan svoje spomienky na Nepál.
Najbližšie je na rade India.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
