KOŠICE. Jedenásť rokov sa o plnohodnotný život hluchoslepých dospelých starajú v zariadení neziskovej organizácie Maják v Zdobe pri Košiciach.
Mladí ľudia sem prišli po skončení Špeciálnej základnej školy v Červenici.
A aby ich dni neboli len obyčajným prežívaním sa nestará len personál zariadenia, ale aj výtvarník Helmut Bistika.
Dvakrát týždenne prichádza a v neveľkom ateliéri pracuje s klientmi zariadenia.
Osobitný prístup
Trojica mladých ľudí maľuje, potichu hrá rádio a Helmut Bistika ich takmer bez slov inštruuje.
Kristína a Peťo by ho aj tak vôbec nepočuli, najmladší obyvateľ zariadenia, 17-ročný Majko, trochu. On zas nevidí vôbec nič, zatiaľ čo ostatní dvaja majú zvyšky zraku.
Zdalo by sa, že dohovoriť sa s nimi je takmer nemožné. Stačí ale dlhšie sledovať dianie v ateliéri a zistíte, že si rozumejú. Posunkovou rečou a dotykmi si vedia povedať hádam všetko.
Zvykli si na seba, Helmut sem prichádza už desať rokov. Niekedy sa v ateliéri zídu viacerí jeho zverenci. Ale ideálne je, keď ich je menej.
„Keď sú takí, ktorí si vyžadujú osobitný prístup, najlepšie je, keď sú traja, štyria. Zamestnať viete aj ôsmich, ale niektorí nemajú radi, keď sú tesne vedľa seba a nemajú svoj priestor. Dôležité je, aby každý vedel, kde pracuje a kde má svoje miesto. Kristínka, napríklad, potrebuje vstať, pohybovať sa, ísť k veľkému plátnu. Majko je spokojný, keď sedí. Vyrušuje ho, keď je niekto blízko neho. Aj keď som bol blízko pri Kristíne, prekážalo jej, že jej beriem osobný priestor. Teraz si už rozumieme a vieme spolupracovať pri čomkoľvek. Začiatky boli ťažké, kým som prišiel na to, čo im vyhovuje a čo nie a do akej miery im môžem zasahovať do ich zóny,“ vysvetľuje Helmut svoj prístup k nim.
Z dvoch týždňov desať rokov
Pôvodne prišiel pred desiatimi rokmi na dva týždne na jediný projekt.
„Neupozornili ma, s kým budem pracovať. Ale funguje to dobre, dosahujeme výsledky. Radosť z tvorby majú oni aj ja. Videli ste, ako sa Kristína tešila, že príde sem. To sa nedá nacvičiť. A neľutujem. Keď si niečo neskúsite, neviete, čo vás môže čakať, čo stratíte alebo čo získate. Takže som rád, že sa niekde môžem hrať a skúšať niečo nové. A to je výzva,“ konštatuje Helmut.
Napokon, dodnes chodí vždy v utorok a vo štvrtok. Z malej kultúrnej miestnosti sa presťahovali do ateliéru. Nie je veľký, ale postavený presne na tieto účely.
Nikomu tu neprekáža, keď Kristínka vo svojich horších dňoch hádže štetec a farba končí všade, na stenách i na podlahe.
Tvoria aj vianočné pohľadnice
Kristína vstáva od stola a maľuje na veľký výkres na stene. Popri tom ma pozoruje. Ktovie, čo sa jej ženie hlavou, čo si myslí o cudzom človeku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
