KOŠICE. Vianocovalo sa celý týždeň, ľudia brali na nohy korčule, chodili obzerať vianočné výklady na Hlavnú.
Zoltán Meško ako mladý chlapec. (zdroj: Kniha - Po stopách časov zašlých...dávno minulých)Vianočná nálada vládla v Košiciach už takpovediac od novembra.
V tom čase už totiž bolo snehu v metropole východu viac ako dosť.
Pamätník Zoltán G. Meško, ktorý vo svojej knihe „Po stopách časov zašlých... dávno minulých“, opísal život v Košiciach v období prvej republiky i počas vojny, si spomína na tuhé zimy, do ktorých sa bolo treba zababušiť.
Deti sa tešili zimným radovánkam. V tom čase sa sánkovali na kopci na Rozálii.
Kto si chcel vychutnať zimný šport ako spoločenskú udalosť, zamieril do mestského parku na korčuľovačku.
Muzika do rytmu korčuliam
V zime tam záhradníci mesta na tenisové kurty (dnes už neexistujú pozn. red.) rozliali hadicami vodu a klzisko bolo o pár dní hotové.
„Korčuliari obyčajne vytvorili veľké kolo a organizovane krúžili v húfoch okolo celého klziska, pričom z mikrofónu hrala lahodná muzika,“ opisuje v knihe Meško, ktorý s rodičmi býval od roku 1926 na Jarnej ulici.
Prípravy na vianočné sviatky postupne napredovali. Keď sa rodiny chystali na veľký predvianočný nákup, určite pritom nevynechali aj dnes známe Dominikánske námestie, „kde bol vždy v piatok i v sobotu bohatý trh, kde ženičky z okolitých dedín prišli predať ich kvalitné produkty.“
„Barzo dobra“ kapusta
Malý Zoltán zašiel s mamou najprv k rybárke, kde sa pri obrovskom sude, vysokom asi meter a pol, musel postaviť na špičky, aby mohol vidieť tie „trepotajúce sa kapry, lebo veru veľa vody tam nemali a o plávaní nemohla byť reč.“
Zoltánova mama ukázala babke alebo „kofe“, ako trhovníčky vtedy prezývali, na tri poriadne kapry a tá ich ulovila sieťkou.
„Babka mala vedľa aj menší sud s krásnou šťavnatou kyslou kapustou, v ktorej boli aj jabĺčka. Babka rukou (rukavice ešte neboli) vytiahla trs kapusty, z ktorého kvapkala kyslá šťava a ponúkla ju mamičke: ´Naj še pači, miloscpani,' a babka ponúkla druhý trs aj mne: 'Pokoštujce, mlady pan´. Ja som sa jej poďakoval ´dzekujem šumne´ a pridal som: ´Tota kapusta je barzo dobra i frišna'...“
Kapry skončili v bravčovej masti
Na vianočné víno sa chodilo k pánovi Straussovi, ktorý mal svoj vínny sklad na rohu Letnej a Komenského ulice.
V pivnici s ôsmimi veľkými sudmi vysokými asi tak dva metre sa potom pustil Zoltánov otec do degustácie.
Keďže sudy boli veľké, mali okolo seba lešenie s lávkou, po ktorej sa vyliezlo „ako na nejaký balkón“.
Pred večerou sa Meškov otec pustil do zabíjania kaprov, potom o ne prevzala starostlivosť mama. „...odrezala im chvost a bočné plutvy a nožom oškrabala šupinky a dve či tri z nich, ktoré mali tvar mincí, si dala do ´pudiláru´ (peňaženky), aby bola cez rok bohatá. Tento rituál zopakovala mama každé Vianoce, ale aj tak sa bohatou nestala.“
Odrezané hlavy rýb skončili v kapustnici, ich telá narezané na podkovičky sa piekli v bravčovej masti, varili sa zemiaky v šupke a nechýbala ani upečená vianočka i ďalšie koláče.
Do mesta na „auslugy“
Vianočný stromček sa v domácnosti Meškovcov vypínal až po strop, s jagavou striebornou hviezdou na vrchole. Svietili na ňom rôznofarebné voskové sviece, farebné sklenené gule, strieborno-biele salónky a vo farebnom staniole zabalené čokoládové fľaštičky plnené rôznymi likérmi.
Po bohatej večeri a rozdávaní darčekov sa rodina okolo desiatej večer vybrala na polnočnú omšu do kaplnky jezuitov.
„Kostol bol preplnený veriacimi, ktorí na plné hrdlo spievali a velebili... Omša bola slávnostná, ale nie dlhá. Po jej skončení si priatelia i známi zaželali radostné veselé Vianoce a poloospalí sme sa vracali domov, hotoví do postele.“
Meško popisuje, že celý vianočný týždeň bol sviatočný. Chodil sa korčuľovať s otcom, absolvovali rôzne prechádzky po meste, počas ktorých obdivovali vyzdobené vianočné „auslagy“, teda výklady.
Torty neboli, ostali rožky
O rok neskôr, teda v roku 1939, sviatočnú atmosféru poznamenali Viedenská arbitráž a Mníchovský diktát.
Skutočný nedostatok pocítili Meškovci v roku 1942, kedy sa podľa Zoltána postili už nielen katolíci, ale aj luteráni a iní, lebo núdza bola veľká.
"Na Vianoce sme ešte mohli dostať tradičného kapra, najprv do vane, potom na pekáč. O tom, že luteráni a kalvíni mali svoju pečenú hus, veru pochybujem. Ale kapusty na kapustnicu sa ešte našlo, aj sušené hríby. Na vianočku sa to maslo ešte nejako pozbieralo, ale torta už nebola, iba makové a orechové bratislavské rožky...“
Nebolo ani pomarančov či datlí, fíg ani svätojánskeho chleba.
„Čokoláda zmizla, alebo bola iba na čiernom trhu, a tak čokoládové torty sa robili z fazule. Pre deti ostali iba tvrdé kyslé cukríky a objavil sa tzv. 'zemiakový cukor', ofarbený na modro i ružovo, ktorý bol sladký až príkry, no v núdzi pomohol.“
Ani stromček už nedosahoval veľkolepé miery ako po minulé roky, chýbali salónky a darčeky boli skôr symbolické. Nikto z rodiny, okrem Zoltánovho otca nevedel, že v tomto roku od novembra zúrila vojna o Stalingrad.
Vianoce ostali pre rodinu z Košíc bez zmeny a hojnosti aj po ďalšie roky, a to nielen do skončenia vojny, ale i krátko po nej.
Zoltán Meško žije v súčasnosti v USA.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
