KOŠICE. Keď pred deviatimi rokmi prišla medzi členky seniorského denného centra na sídlisku Nad jazerom starostka Anna Jenčová s návrhom založiť súbor mažoretiek, musela ženy do toho prinútiť.
Dnes žiadna z terajších členiek neľutuje, že sa do tejto aktivity pustili.
A aj keď to pre ne nie je jednoduché, pravidelne nacvičujú a tešia sa na každé vystúpenie.
Trénujú telo i hlavu
Nie je náhoda, že Jazerské mažoretky sú vo svojej vekovej kategórii stále jediné na Slovensku.
Oproti tancu, ktorý si tiež vyžaduje koordináciu nôh i rúk a pohyb na hudbu, je práca s paličkami ešte náročnejšia.
„Je toho naraz veľa. Tanečné súbory sa musia sústrediť len na priestor a pohyb, ale tu ešte aj na palice. A čo je najdôležitejšie – musí to byť zosynchronizované. A to sa dá len dlhými rokmi cvičenia,“ vysvetľuje Darina Mášiková.
„A je to nielen telesné cvičenie. Dôležitá je aj hlava. Je pravda, že na staré kolená odchádza tanečná pamäť a je problém skoordinovať všetko dokopy. Takže nohy, palice, vnímanie hudby, pamäť na choreografie... Každá žena v nich má svoje miesto a ak jedna vypadne, už je problém,“ pokračuje vedúca súboru.
To všetko spôsobilo, že mnoho adeptiek na členstvo v Jazerských mažoretkách to vzdalo. Odradila ich práve náročnosť.
Za tie roky možno dvadsiatka žien skôr či neskôr z ich radov odišla. A nové nie je ľahké získať.
Jednou z posledných, ktoré pribudli do súboru, je Irena Reisch. Pred štyrmi rokmi si všimla bilbord, pozývajúci medzi mažoretky – seniorky.
„Najprv som prišla a pozorovala, či to vôbec budem schopná robiť. No a potom ma prijali,“ spomína si.
„Je to pohyb na hudbu, takže je to zábavné a zároveň sa učíme choreografie. Tým si cvičíme aj pamäť. A dáva mi to energiu a dobrú náladu,“ uzatvára.
Neistotu vystriedala radosť z cvičenia
Od samého začiatku je medzi mažoretkami Alžbeta Hlaváčová. „Drží ma to pri živote,“ hovorí 86-ročná pani. A v jej prípade to platí doslova.
Pani Mášiková o nej prezrádza, že pred časom sa sama po vlastných dopravila do nemocnice so zlomenou chrbticou.
Podstúpila tie isté operácie ako iné pacientky s rovnakou diagnózou. Ony tam však ležali šesť týždňov, kým pani Betka išla po týždni domov.
„Medzitým som dostala aj Parkinsona, takže nerobím všetko tak, ako predtým. Pravá ruka mi neslúži úplne, preto teraz už s nimi len nacvičujem. Nechcem im to na vystúpeniach kaziť,“ zveruje sa a dodáva, že by sa nerada vzdala tejto aktivity.
Veď vlastne celý život sa žiadnemu športu nevenovala. Bola predavačka v malej predajni potravín a keďže tam bola sama, robila od rána takmer do večera, a tak jej popri práci neostával čas na šport ani na dovolenky. S o to väčším nadšením sa pustila do cvičenia s paličkami.
Hneď v začiatkoch sa nechala zverbovať aj terajšia kapitánka Marika Rošková.
Podobne ako pani Betka nemala za sebou žiadne športové ani tanečné skúsenosti.
„Keď sme na prvom stretnutí videli pani Darinku, mysleli sme si, že to je štyridsiatnička a obávali sme sa, že nás nepochopí. Ale má s nami úžasnú trpezlivosť. Ani jedna z nás vôbec nič nevedela. Zanedlho sme vystupovali s našou prvou choreografiou nazvanou Kvietok na remeselníckych dňoch tu pri Urale a mali sme obrovský aplauz. To bola naša premiéra pred obecenstvom,“ spomína si pani Marika na začiatky. Poznačila ich aj neistota.
„Na prvých skúškach som sa zašila do kúta, lebo som si myslela, že budem najväčšie nemehlo. Ale Darinka nás sledovala a napokon ma postavila dopredu. Takže som sa stala kapitánkou. Mala som však takú obrovskú trému, že keď nám povedala ´a teraz doprava, teraz doľava´- nevedela som, ktorá strana je ktorá.“
Úlohy si vystriedala trénerka s jej učiteľkou zo základnej školy Máriou Medvecovou. Teraz musí pani Mária počúvať svoju bývalú žiačku.
„Mojím krédom je, že pohyb je život. A tak som rozmýšľala – na hudbu vlohy mám, pochodovať viem a s paličkou krútiť – to nič nie je. V skutočnosti je to trochu iné, ale postupne som sa do toho dostala. Mám radosť z pohybu, aj keď sa stane, že nám palica spadne na ruku. A to dobre bolí. Ale vždy sa teším na utorok a štvrtok,“ hovorí pani Mária, ktorá už prekročila osemdesiatku.
Mažoretky boli na Slovensku tabu
Vedeli ste, že história mažoretiek na Slovensku siaha len 32 rokov dozadu?
Začala ju práve Darina Mášiková. Obdivovala takéto vystúpenia vo Francúzsku, a tak sa rozhodla priniesť to aj sem.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
