Sólistka baletu Štátneho divadla Košice EVA SKLYAROVÁ patrí medzi najvýraznejšie baletné osobnosti na Slovensku. Za postavu Anny Kareniny bola ako jediná baletka v histórii nominovaná na divadelné DOSKY v kategórii najlepší ženský herecký výkon. Prebiehajúca sezóna je jej poslednou pred odchodom do baletného dôchodku. V utorok 29. januára sa s ňou na benefičnom koncerte Balet Gala budú v Historickej budove ŠD Košice lúčiť nielen kolegovia z košického súboru, ale aj viaceré hviezdy svetového baletu.
Byť baletkou býva častým dievčenským snom. Bolo to tak aj v prípade Evy Sklyarovej?
– Nebolo to úplne od začiatku, ale stále som inklinovala k umeniu. Začínala som hrať na klavír, potom sa k tomu pridal tanec a až vtedy sa asi zrodila láska k baletu.
V detstve ste paralelne na ZUŠ chodili na klavír aj do tanečného odboru. Tanec dostal napokon pri prijímačkách na konzervatórium prednosť. Čo rozhodlo?
– Nikdy som si nevedela predstaviť, že by bol raz balet aj mojím živobytím. Necítila som sa na to dosť dobrá. Rozhodlo v podstate povzbudenie mojej učiteľky tanca na základnej umeleckej škole, ktorá mi povedala, že by som možno mala šancu na prijímačkách na štúdium tanca na konzervatóriu.
Kto najviac ovplyvnil vašu kariéru? Boli to profesori, profesorky či choreografi, s ktorými ste spolupracovali a nebolo ich málo?
– Tých ľudí bolo naozaj veľa. Na začiatku to určite boli moje profesorky na bratislavskom konzervatóriu Gabriela Béderová a Irina Čierniková, neskôr v divadle Igor Holováč, ktorý mi robil choreografiu na prvú tanečnú súťaž a už počas školy mi dal možnosť účinkovať v jeho predstaveniach v Slovenskom národnom divadle.
Konzervatórium ste napokon skončili v Bratislave a tam ste získali aj svoje prvé angažmán v Slovenskom národnom divadle. Pamätáte si ešte na svoje prvé predstavenie a prvú veľkú postavu?
– Prvé bolo Labutie jazero, kde sme už počas školy účinkovali v druhom dejstve v baletnom zbore.
Pôsobili ste aj v Izraeli. Bola to zrejme zaujímavá skúsenosť. Je tam iné ponímanie baletu ako v Európe?
– Ponímanie baletu je možno aj rovnaké, ale v každom divadle alebo súbore je to o inom žánri, o inom štýle. V Izraeli som sa mala možnosť stretnúť s Balančinovou technikou, čo je veľmi ťažká neoklasická technika.
Mnoho špičkových slovenských baletných umelcov mieri za kariérou do zahraničia. Vy ste po návrate z Izraela dali prednosť Košiciam. Nelákal vás svet, alebo vás to ťahalo domov na východ?
– O tom, že som prišla do Košíc rozhodol predovšetkým Ondrej Šoth. Mala som možnosť s ním spolupracovať v Bratislave v predstavení Carmina Burana a Requiem, čo bola moja prvá veľká sólistická úloha. A jeho tvorba a to, že v Košiciach začal budovať v podstate nový baletný súbor napokon boli dôvodom môjho príchodu do Košíc.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
