Jiří Trávníček: Je nutnosť človeka prežiť život kultúrne

KOŠICE. Pred niekoľkými týždňami vyšla v pražskom vydavateľstve kniha Český literární samizdat 1949-1989. Jediným Košičanom, východniarom a rovnako aj jediným obyvateľom žijúcim na Slovensku so samostatným heslom v knihe je Jiří Trávníček.

Dlhé vlasy, klobúk a kniha v ruke, tak možno pozná známu postavu kultúrnej scény mnoho Košičanov. Básnik a literát Trávníček nechýba takmer na žiadnej kultúrnej akcii či spomienkovom podujatí.

V čase socializmu pôsobil ako vydavateľ disidentskej literatúry. To, že sa objavil v novej encyklopédii disidentu, považuje Trávníček za osobné zadosťučinenie.

„A naplnenie všeobecnej spravodlivosti tak neobvyklej v týchto krajinách, kde sa záujem štátnych i súkromných vydavateľstiev riadi často tzv. kamarátšaftom, rodinkárstvom, korupciou a všetkým iným než kvalitou napísaného. V konečnom dôsledku je zaradenie môjho hesla do knihy absolútne nespochybniteľné. Rozhodujúci je výsledok mojej práce,“ hovorí Jiří Trávníček.

Prežiť život s umením

Zakázané texty písal na svojom písacom stroji, zviazal ich a rozdal kamarátom a známym vo svojom okolí. No rozosielal ich aj známym osobnostiam a inštitúciám v bývalom Československu.

„To všetko sa nedá vybájiť, vymyslieť, vykonštruovať, vymodliť... aby vás niekto niekam po známosti zaradil. To sa všetko muselo naozaj stať! Nebol som vtedy ani dnes apriórne politickým (na rozdiel od mnohých dnešných takzvaných disidentov). Pociťoval som však nesmierny kultúrny i umelecký deficit v znormalizovanej československej spoločnosti. Preto som začal písať a prepisovať práce iných. Kam som prišiel, aké pracovné miesto som mal, vždy som bol nikým nevymenovaným, teda samozvaným „kultúrnym referentom“ pre svojich najbližších.“

Vždy poradil, ktorá nová kniha sa ešte (alebo už) dá čítať, ktorý domáci film napríklad Věry Chytilovej treba vidieť, alebo do ktorého najbližšieho spriateleného štátu ísť na americký film Miloša Formana. Politika mu ale blízka nebola.

„Je ale nutnosť, ba priamo povinnosť homo sapiens prežiť život kultúrne. Takým som bol od mladosti a takým sa snažím byť dodnes.“

Bondyho aj Jirousove texty

Trávníček za minulého režimu získaval a rozširoval najmä samizdatové texty českých autorov. Pomáhala mu v tom aj jedna z hlavných postáv košického Novembra 89, Marcel Strýko.

„Texty Ivana Martina Jirouse, Egona Bondyho, Pavla Zajíčka a iných pre mňa sprostredkoval kamarát Peter Kalmus od Marcela Strýka, ktorý mal osobné i korešpondenčné kontakty na pražský disident. Po mojom prepísaní týchto textov bolo na mne, aby som ich rozširoval osobne alebo poštou. Keď som prepisoval texty sám, rozdával som ich osobne. Keď ich prepisovala na moju prosbu Vera Kalmusová, vtedajšia manželka Petra Kalmusa, kópie textov odovzdala svojim známym, a keď ešte niečo ostalo, rozširoval som ich ďalej ja,“ opisuje priebeh rozširovania textov.

Zapojených v tom bolo len pár ľudí. Trávníček písal na jeden originál kancelárskeho papiera, pod ktorý dal asi sedem preklepových listov.

Od ŠTB dostal meno Spisovateľ

Keď sa texty týkali filmu, rozdával ich pred premietaním Filmového klubu, posielal ich Bohumilovi Hrabalovi, Karlovi Srpovi do Jazzovej sekcie Zväzu hudobníkov, Sekcie mladej hudby (Praha), Jonáš klubu Praha (fan klub divadla Semafor), Stanislavovi Štepkovi do Bratislavy a do Piešťan (neoficiálnemu) Klubu Radošinského naivného divadla.

Písal aj samizdatové „knihy“ , napríklad knihu Bohumil Hrabal - filozof a básnik nežného barbarstva prepísal sedemkrát, potom sedemkrát Kalmusová. Počty kopírovaných časopisov boli rôzne, záležali od ich dôležitosti.

V roku 1986 nastal zlom, Štátna bezpečnosť ho začala vypočúvať. O tom ako sa o ňom dozvedeli, sa môže básnik iba domnievať. Nedozvedel sa to ani zo zväzku, ktorý naňho viedli. Ako preverovaná osoba dostal od eštebákov meno Spisovateľ.