KOŠICE. „Ľudia sa ma pýtajú, ako sa mi podarilo prekonať minulosť. Prekonať? Neprekonala som nič. Každá bitka, bombardovanie, selekčný rad, každá smrť, každý stĺp dymu stúpajúci k nebu, každá chvíľa hrôzy, keď som si myslela, že už je koniec - toto všetko vo mne naďalej žije, v mojich spomienkach, v mojich nočných morách. Minulosť nie je preč. Nie je ani prekonaná, ani vymazaná, žije vo mne naďalej.“
Takto sa prihovorila doktorka Edith Eva Eger, rodená Košičanka a preživšia holokaust, odborníkom - terapeutom počas svojej prednášky v nemeckom meste Berchtesgaden, niekdajšom Hitlerovom sídle v bavorských horách.
Autobiografia ako osobná spoveď
Stalo sa tak krátko potom, ako nocovala v hoteli Zum Türken v izbe, v ktorej spával Joseph Goebbels, Hitlerov minister propagandy.
Edith, uznávaná psychologička, mala 52 rokov, keď sa vrátila na nemeckú pôdu z Ameriky, kde sa s manželom a dcérou presťahovala krátko potom, ako sa na Slovensku chopili moci komunisti.
Svoje detstvo hrôzy, ktoré prežila v tábore smrti, ale aj život potom a jej psychické vysporiadanie sa s traumou, popísala vo svojej autobiografii Voľba.
Edith sa narodila do rodiny Elefantovcov, bola dcérou krajčíra. Dicuka, ako ju volala jej rodina, mala 16 rokov, keď prekročila brány Osvienčimu.
Vojaci ich odviedli do tehelne
Ešte predtým ako ju, jej dve sestry a rodičov odviedli do obávaného koncentračného tábora, žila v byte v Andrássyho paláci na Hlavnej ulici (v súčasnosti je v neobarokovej budove cukráreň Aida).
Potom ako Maďari v novembri 1938 anektovali Košice, tento byt obsadili maďarskí nacisti nazývaní nyilašovci.
Rodina krajčíra sa tak presťahovala na Ulicu Lajosa Kossutha (dnešná Mlynská ulica). Na jar roku 1944 do ich bytu vtrhli vojaci a odviedli ich do tehelne. Väznili v nej asi 12-tisíc Židov.
Hodiny sa menili na týždne
Elefantovci prežili na stráženom mieste mesiac. Potom sa tak ako milióny iných Židov z rôznych kútov Európy dostali do transportu, ktorý smeroval do Osvienčimu.
„Nie je to osobný vozeň, slúži na prepravu dobytka alebo nákladu. Sme ľudský náklad. V jednom vozni je nás sto. Každá hodina akoby trvala týždeň... Na osem ľudí je jeden bochník chleba. Jedno vedro vody. Jedno vedro na telesné výlučky. Všade cítiť smrad potu a exkrementov. Ľudia po ceste umierajú.“
Po príchode do tábora smrti s nápisom na bráne „Arbeit macht frei“ sa začala presne nalinkovaná nemecká mašinéria.
Muži do jedného radu, ženy a deti do druhého. Do toho hrala hudba, a tak sa ľudia utvrdili v tom, že to nemôže byť až také zlé a naozaj podstúpili transport len preto, aby pre Nemcov pracovali.
Prvé stretnutie s Mengelem
Edit stála s mamou a sestrou Magdou v jednom rade, ktorý sa pomaly posúval dopredu. Na jeho konci stál neslávne známy doktor Mengele. Prstom určoval, kto prežije a kto zomrie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
