KOŠICE. Spája ich farebnosť, ale maliarsky štýl a témy majú úplne odlišné.
Teraz sa zišli, aj keď obaja už po smrti, v múzea v košickom Starom Meste.
Na prízemí vás očarí známy Jozef Teodor Mousson, ktorý viac ako 30 rokov žil v Michalovciach.
Stačí vyjsť na prvé poschodie a prekvapí vás maliarska tvorba rodáka zo Stratenej Štefana Pruknera.
O to viac, že väčšina ľudí o ňom, a najmä o jeho maliarskej tvorbe, nikdy nepočula a asi známejší než u nás je vo svete.
Maliara slnka očarili ženy v krojoch
Stalo sa dobrým zvykom, že múzeá a galérie ponúkajú komentované prehliadky výstav a expozícií.
Nenecháme si teda ujsť príležitosť spoznať lepšie aj tvorbu „maliara slnka a zemplínskeho ľudu“, ktorého najrozsiahlejšiu zbierku má Zemplínske múzeum v Michalovciach.
Medzi tromi stovkami exponátov sú nielen umelcove obrazy, ale aj fotografie a predmety z pozostalosti – jeho hudobné nástroje, kufrík s paletou, kroje, ktoré dal šiť pre svoje modelky.
Z bohatej zbierky diel vybrala kurátorka Dana Barnová na výstavu najmä olejomaľby a doplnila ich o obrazy zo súkromnej zbierky michalovského zberateľa Petra Maščeníka.
„Najšťastnejšie obdobie svojho života zažil Mousson na Hrádku, časti Michaloviec. Domček mu tu poskytol gróf Sztáray. Pre umelca to bol raj. Množstvo kvetov, príroda. Popod Hrádok viedla cestička do Topolian a na nej Mousson v nedeľu pozoroval ženy v nariasených krátkych sukniach, keď išli do kostola v Michalovciach. Obdivoval ich a hovoril, že sa niesli tak hrdo, ako keby videl Parížanky. Tam nachádzal aj množstvo námetov,“ vysvetľuje kurátorka záujemcom o prehliadku.
Mousson maľoval obrazy aj na objednávku.
„Mešťania chceli niečo, čo je ´šumné´, teda pre nich zrozumiteľné a čo sa im páčilo. Niekedy chceli byť na portréte mestské dámy, ale neboli ochotné pózovať. Nahradila ich teda umelcova manželka, najmä prvá. Až neskôr, keď už bol známy, boli ochotné zapózovať aj mestské dámy. Ale vždy tam bola aj požiadavka, aby v pozadí bola rozoznateľná architektúra Michaloviec,“ rozpráva pani Barnová.
Vysvetlený omyl
Jozef Mousson bol trikrát ženatý.
Prvá manželka bola Chorvátka, druhá Talianka.
A tretiu mal zobraziť na diele Klára v ateliéri, ktoré rozmermi na výstave vyniká.
„Je na nej doktorka Klára Irmanová, tretia Moussonova manželka, dcéra maďarského vojenského lekára. Študovala v Berlíne a v Prahe na filozofickej fakulte sociálne vedy. V Michalovciach pôsobila ako sociálna sestra, neskôr ako profesorka na gymnáziu, napokon v pivovare. Moussonovi rozprávala o veľkej chudobe a biede tunajších ľudí, sama často rozdala takmer celý honorár. V roku 1934 sa vzali a narodili sa im dve dcéry, Erika a Katarína. Z prvého manželstva mal Mousson tri deti – dvojičky Editu a Juditu a syna Viliama, ktorý sa tiež stal maliarom“ vysvetľuje kurátorka.
Na prehliadke bola aj umelcova vnučka, dcéra Judity z prvého manželstva.
Od nej sa ale dozvedáme, že zobrazená nie je Klára Irmanová, ale ich slúžka.
A pritom je obraz s takýmto názvom vedený od roku 1992, keď ho múzeum získalo do svojich zbierok.
Samotnú kurátorku najviac oslovili diela, na ktorých sú „intímne pôsobiace motívy, zobrazujúce deti umelca v záhrade, plné hry farieb a svetelných efektov. Zo súkromnej zbierky sú to trhové motívy – trh s kvetinami a cibuľový trh. A nesmiem zabudnúť na rozmermi malý, ale pútavý obraz Kúria,“ dopĺňa pani Barnová.
Výtvarná monografia Zemplína
Hlavný kaštieľ rodu Sztárayovcov v Zemplínskom múzeu od novembra 2014 rekonštruujú a stále expozície museli dočasne zrušiť.
Aj Mousson vďaka tomu „cestuje“.
Bol už v Krásnohorskom Podhradí, na hrade Füzér v Maďarsku, v Trebišove i v Dolnom Kubíne.
Teraz teda so svojou početnou kolekciou olejomalieb a akvarelov zavítal do Košíc.
Jozef Teodor Mousson sa narodil v Maďarsku, ale väčšinu svojho života – v rokoch 1911 až 1944 – žil a tvoril v Michalovciach.
Dostal sa tam na umiestnenku ako učiteľ kreslenia, aj keď vtedy vôbec netušil, kde mesto leží.
Aj napriek tomu, že bolo mimo všetkých kultúrnych centier, ostal tu.
Učiť deti ho nie veľmi bavilo, lebo, ako hovoril, väčšina z nich o to vôbec nemá záujem.
Učiteľstvo po vzniku Československa napokon aj tak musel nechať, lebo neovládal dobre slovenský jazyk.
Často už ako výtvarník navštevoval kaštieľ v Nižnom Hrušove a vďaka kontaktom jeho majiteľky, Anny Lesnayiovej, sa stretával aj s umelcami z iných európskych krajín, ktorým vďačil za možnosť kontaktov s vtedajšími umeleckými centrami.
On sám strávil nejaký čas na študijných cestách a pobytoch v Maďarsku, Rumunsku, Chorvátsku a v Taliansku.
„Vo svojom prejave pracoval s čistou farebnosťou, využíval zákonitosti svetla a farby, skúmal svetelné efekty a atmosferické javy. Vyberal si podmanivé, maliarsky hodnotné momenty, ktoré pretavoval do podoby obrazu. Vďaka neustálemu zaujatiu krajinou a ľuďmi sa jeho dielo stalo akousi svojráznou výtvarnou monografiou Zemplína,“ charakterizuje pani Barnová tvorbu umelca.
Aj na výstave, tak ako v jeho tvorbe, dominuje krajina, výjavy zo života vidieckeho i mestského obyvateľstva, trhy, ale vidieť tu možno aj zátišia, portréty či mestské veduty.
Neznámy Prukner
Do úplne iného sveta sa návštevník dostáva len o poschodie vyššie.
S prekvapeným výrazom sa tu na vernisáži pohybovali aj niektorí výtvarníci.
Buď o tomto autorovi ešte nepočuli, alebo poznali len jeho grafickú tvorbu.
No múzeum a kurátorka Marta Hrebíčková tu Štefana Pruknera predstavujú ako maliara figuralistu.
„Aj ja som ho mala dlhé roky zafixovaného najmä ako grafika, lebo sa mi táto jeho tvorba páčila. A bol úspešný aj ako ilustrátor. Z jeho maliarskej tvorby sú mimoriadne zaujímavé práve jeho figurálne diela, a to aj v kontexte slovenského maliarstva druhej polovice 20. storočia. Je to dielo, ktoré je svojou silou aj farebným, kompozičným výrazom a mnohovrstevnatosťou obsahov mimoriadne. Je preto o to prekvapujúcejšie, že nie je v povedomí nielen laickej verejnosti, ale do veľkej miery ani odborníkov,“ zamýšľa sa kurátorka.
Samozrejme, nie pre každého je neznámy.
Na východnom Slovensku je viacero zberateľov jeho diel, od ktorých sú vystavené diela požičané.
Jeden z nich, ktorého k zberateľstvu priviedol otec a ktorý to dnes vníma ako spojenie vizuálne príjemného pocitu z diela s investičnou hodnotou, napísal: „Pruknerove obrazy sú živé, energické a majú dušu. Je v nich príbeh, ktorý vo mne budí záujem a chuť poznávať.“
Pruknerove maľby provokujú
Ako povedala kurátorka, figurálna maľba výtvarníka sa ´odohrávala´ v ústraní jeho ateliéru.
Prezentoval sa ňou síce už v roku 1966 v Thurzovom dome v Banskej Bystrici, ale táto výstava bola dlho ojedinelá.
V roku 1992 mohli maliarsku časť tvorby umelca vidieť návštevníci jeho výstavy v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach.
Vtedy ale hlbšie nezarezonovala.
Takže po dlhom čase sa na svetlo sveta dostali diela, na ktorých sa, podľa Marty Hrebíčkovej, „odohrávajú silné príbehy života a smrti, bežné i nezvyčajné a fantastické, mýty i legendy“.
Prukner pôsobil ako pedagóg na pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici.
V časoch normalizácie mu ale zakázali učiť. Problémy sa mu nevyhýbali ani v 90. rokoch.
Maľoval totiž aj cyklus Inkvizície a v ňom sa zrejme našli tí, ktorí mohli rozhodovať aj o jeho prezentovaní sa.
„Je to autor, ktorý nie je jednoznačne prijímaný. Napriek kvalite sa vždy nájdu ľudia, ktorý nájdu chybu, pretože je to silné. Autor si nedáva servítky pred ústa. Jeho figurálna tvorba nesie v sebe aj veľa hnevu, nehladká vás, je to dráma. Aj o vnútornom svete, o boji človeka samého so sebou, ale aj s vonkajším svetom. To všetko dokázal pochytať do siete čiar a vyjadriť to erupciou farieb. I čiary a tvary v tej deformácii sú veľmi dynamické, dráždia a provokujú k zamysleniu sa nad sebou, nad svetom, nad dianím v človeku, ako vonkajší svet atakuje naše vnútro a ako to plynie,“ vysvetľuje kurátorka.
Šesť kapitol tvorby
V mladosti sa Štefan Prukner rozhodoval medzi poéziou a maliarstvom.
Napokon sa rozhodol pre potešenie priaznivcov výtvarného umenia.
Pochopiť jeho diela si vyžaduje istý čas, pred každým treba postáť a študovať ho.
Tvoril napríklad „obrazové básne“ – akési montáže malých formátov do jedného celku – menšie obrazy boli z rôznych rokov a s rôznymi motívmi.
Ale kombinoval aj dva rôzne obrazy – inšpirované slovenským a svetovým umelcom, pričom ich nekopíroval, ale „prijímal, komunikoval so vzorom“, ako napísal český historik umenia Dušan Brozman o tejto časti umelcovej tvorby.
On rozdelil Pruknerovu tvorbu na šesť kapitol.
V začiatkoch to bolo experimentovanie s rôznymi umeleckými štýlmi – od expresionizmu po geometrickú abstrakciu, neskôr témy inkvizície a raja alebo svet mýtov.
Oblúk od 70. a 80. rokov k dielam neskoršej tvorby označil za Theatrum mundi, keď sa do popredia dostali radosť a hravosť.
Na pozvánke i obálke katalógu, ktorý Múzeum Vojtecha Löfflera vydalo, je obraz Faunovo popoludnie.
„Je krásny, obsahuje umelcovu farebnosť, žltú, červenú, je tam tá dynamická tmavá línia, takže je charakteristický pre jeho tvorbu a vizuálne tak silný a zaujímavý, že som presvedčená, že upúta,“ vysvetľuje kurátorka výber diela.
Výstavu Jozefa Moussona ponúka múzeum do 24. a Štefana Pruknera do 17. marca.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
