Výlety do rôznych historických období má veľmi rada. Zatiaľ však MICHAELA ELLA HAJDUKOVÁ žije v Košiciach a do minulosti, ale tak trochu aj do budúcnosti, sa vyberá vo svojich románoch. Od roku 2012 až na jednu výnimku jej každý rok vyšla minimálne jedna kniha. Tá desiata – ZlatovláSSka – je už v predaji.
Začnime od konca. Titul najnovšej knihy, vlastne jeho grafická úprava – ZlatovláSSka – dáva tušiť, do ktorého historického obdobia nás zavediete. Dali ste sa počuť, že po predošlých troch knihách s vojnovou tematikou sa už nechcete zas venovať vojne. Prečo teda ten návrat?
– V každej z nich som sa snažila priniesť niečo, čo v beletrii nie je až tak často rozoberané. Keď som študovala materiály ku knihe Tanečnica, bolo tam toho veľa o pokusoch na ľuďoch počas vojny, o tom, čo všetko lekári s ľuďmi robili. Prečítala som si to a bolo to šialené. Nechápala som, ako mohli mať tú drzosť robiť také veci druhým ľuďom. No čím viac som to študovala, tým viac som chápala, že to bolo o pocite moci a že sa možno nejakým spôsobom cítili byť výskumníkmi. Vtedy sa mi začal v hlave rodiť príbeh o hlavnej postave, ktorá sa stane pokusným králikom. Naozaj nie je v beletrii veľa kníh, ktoré sa zaoberajú pokusmi na ľuďoch, ale nie na Židoch alebo Rómoch.
Opäť je hlavnou postavou žena, aj vašimi čitateľkami sú predovšetkým ženy, aj keď nielen ony. Mnohí ľudia však podceňujú ženskú literatúru. Stretli ste sa s takýmito názormi?
– Myslím si, že slovenský trh je veľmi pestrý a kto si chce spraviť názor, urobí si ho. Nemyslím si, že ženský román by mal byť považovaný za nejaký brak. Ja som celoživotný knihomoľ a názor si spravím, keď si knihu prečítam. Nedovolila by som si označiť niečo za brak, najmä keď som si to neprečítala. Veľa ľudí sa vyjadruje ku knihám, hodnotí ich a ani si ich neprečíta. Ja svojich čitateľov mám a je ich veľmi veľa. Sú z rôznych cieľových skupín, aj z takých, o ktorých by som to nepredpokladala. Veľa mužov sa mi ozvalo, že čítali knihu Nepriznaná. Nemyslela som si, že by práve život Adely Ostrolúckej a jej vzťah k Štúrovi mohli mužov zaujať.
Vaše knihy nie sú len fikcia, ale vždy vychádzate z reálií a historických faktov. Koľko času venujete štúdiu podkladov a kde ich zháňate?
– Zaberá to naozaj veľa času, ale nerobím to tak, že študujem a potom píšem. Robím obe veci zároveň, aby som mala v hlave čerstvé informácie. Musela som toho veľa naštudovať.
Napríklad, keď som sa pustila do takej ťažkej témy, akou sú predvojnové Košice, musela som vedieť, ako to tu vyzeralo, ako vyzerala Hlavná ulica, aká bola politická situácia. Našťastie som poznala pána Milana Kolcuna a on mi poskytol úžasnú prvorepublikovú mapu Košíc, kde som sa mohla dozvedieť, ako sa každá ulica volala, ako sa volalo policajné riaditeľstvo, boli v nej rôzne inštitúcie, kde sídlila pošta, aké školy boli v centre mesta. Poskytol mi aj dva bedekre z roku 1939. Boli to úžasné materiály. A tak som študovala a písala zároveň. Snažím sa vystihnúť aj rôzne dobové detaily, aby som napríklad nedala na Hlavnú ulicu električku, ak ešte vtedy nejazdila. Každej knihe som venovala asi rok.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
