KOŠICE. Adela Mižigárová, Denisa Horváthová, Simona Horváthová a riaditeľka Špeciálnej základnej školy z Rovníkovej ulice v Košiciach Jana Valenčáková.
Štvorica, ktorá bola od 14. do 21. marca 2019 v Spojených arabských emirátoch na Svetových hrách špeciálnych olympiád (Special Olympics World Summer Games).
Vybojovať si účasť na tomto významnom svetovom fóre sa im podarilo výbornými výkonmi v nominačných Národných hrách špeciálnych olympiád v Šamoríne.
Tie boli aj pre Predsedníctvo Špeciálnych olympiád Slovensko rozhodujúce pri výbere súťažiacich do desiatich športov, ktoré má naša republika na olympiádu registrované.
Súčasťou 63-člennej slovenskej výpravy, v ktorej bolo 42 športovcov, sa stali aj Košičanky Adela, Denisa a Simona.
Súťažili v atletike – v skoku do výšky a do diaľky, vo vrhu guľou a v behu na 100, 200 a 400 metrov.
Okrem atletiky malo Slovensko zastúpenie v cyklistike, unifikovanom futbale aj volejbale (tímy sú zložené zo zdravých i mentálne postihnutých, pozn. red.), plávaní, rytmickej gymnastike, jazdectve, stolnom tenise, tenise a v boccii (loptová hra športovcov s poruchami všetkých štyroch končatín, pozn. red).
S malými dušičkami, ale veľkou túžbou uspieť
„Olympijské hry sa odohrávali na dvoch veľkých štadiónoch. V Abú Dhabí a v Dubaji. Naším miestom súťaženia bol Dubaj,“ rozhovorila sa plná dojmov Jana Valenčáková, ktorá je riaditeľkou špeciálnej školy, aj trénerkou trojice dievčat.
„Dubaj je mesto mrakodrapov, mora, bohatstva a má nádherný štadión Dubai Police Club Stadium. Pre dievčatá sa „šoková terapia“ začala už na bratislavskom letisku, veď mali po prvýkrát letieť. A hneď vládnym špeciálom. Ubytovanie, aké sa môže človeku len prisniť, nádherná pláž a more, ktoré je, keď si vzali vodu do rúk a ochutnali, skutočne slané. Dovtedy tomu nechceli veriť. K tomu babylon športovcov a organizátorov,“ vysvetľuje.
Na športových hrách bolo 7 500 športovcov s mentálnym postihnutím zo 190 krajín sveta a s vekovou hranicou od 15 rokov po šesťdesiatnikov rozdelených podľa veku, pohlaví a disciplín.
„Let, obavy, dievčatá mi stískali ruky, až som ich mala červené. Keď sme pristáli, došli do hotela, 'vylodili sa' a ubytovali, snažili sa tváriť, že už sú v pohode, ale dobre ich poznám, viem, že vyrovnané neboli. Predsa len iný svet, iné prostredie, iní ľudia. Jazyková bariéra tiež robila svoje. Trochu som sa aj obávala, či sa nebudú po celý čas cítiť ako 'baby v kúte', no na moje milé prekvapenie sa celkom rýchlo zorientovali. Raz sa chichúňali v jednej skupinke a potom v druhej.“
Anglicky komunikovať, čo bol hlavný dorozumievací jazyk, nie každý zo športovcov vedel, preto si pomáhali, ako vedeli.
„Mali sme ruky, tak sme si ukazovali,“ rozosmiala sa Denisa.
„Alebo sme hrali pingpong či sme počúvali cez slúchadlá muziku a vtedy sa netreba rozprávať. Mladí sú v tom iní od dospelých, skôr sa vedia spriateliť.“
Tým, že sa dievčatá začali s inými kamarátiť, úmerne rástlo ich sebavedomie a túžba ukázať, že tu neprišli nadarmo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
