KOŠICE. Desiatky mladých ľudí zažili v uplynulých dňoch pravú hokejovú atmosféru. Rozhodli pomáhať ako dobrovoľníci.
Boli teda prví na rane pre domácich i zahraničných turistov.
Top fanúšikovia
Bela Galffy túžil byť dobrovoľníkom počas hokejového šampionátu a po jeho skončení v Košiciach si nevie túto skúsenosť vynachváliť.
Hovorí, že stretol mix mimoriadne zaujímavých ľudí rôznych národností. Vždy sa im snažil pomôcť.
„Ja som pracoval pre Košice Región a mali sme infobody na stanici, v Auparku a v Kulturparku. Najlepšia atmosféra bola, samozrejme okrem Steel Arény, v Kulturparku. Jednoznačne ma najviac prekvapili Fíni, sú to top fanúšikovia. Nasledujú Briti a Slováci.
Zahraniční turisti sa podľa Belu najviac zaujímali o to, ako sa majú dostať na štadión, kde sa najesť či niečo vypiť.
„Dostávali sme otázky, či sa dá platiť v hotovosti v Kulturparku. Raz k nám prišli Švédi a prosili nás, aby sa premietali naše zápasy. Na to sme však dosah nemali. Nevedeli to pochopiť."
Nemcom sa hovoriť po anglicky nechcelo
Fanúšičky zo zahraničia mu vraj žiadne návrhy nedávali.
„Mám priateľku a teda som nemal o takéto veci záujem. Nemyslím si, že by prišli práve kvôli tomu. Skôr sa zabávali, stretli sme nespočetné množstvo veselých ľudí. Neďaleko bol stánok s alkoholom a tam sme videli veľa ľudí, ktorí už boli z hokeja riadne unavení. Pilo sa dosť, Fíni to majú asi v krvi. Hlavne však alkohol zmáhal domácich. Problémy ale neboli, žiadne výtržnosti som nespozoroval.“
Dobrovoľníkom sa Bela Galffy stal cez školu, pretože študuje geoturizmus na Technickej univerzite.
Bral to ako skvelú príležitosť a keďže pracuje aj ako animátor, neváhal.
„Práca s ľuďmi ma baví, chcel som zažiť neopakovateľnú atmosféru. Ako dobrovoľníci sme mali zabezpečené občerstvenie či oblečenie. Pracovali sme na dve zmeny, buď od rána do obeda, alebo potom popoludní do večera. Neľutujem toto rozhodnutie stať sa dobrovoľníkom, skúsenosť na nezaplatenie. Práca s ľuďmi je špecifická. Navyše sme museli komunikovať v cudzích jazykoch. Hlavne po nemecky a anglicky. Fíni a Švédi vedia anglicky perfektne a jediní, ktorí veľmi angličtinu nemuseli, boli Nemci. O Britoch nehovorím, je to ich materinský jazyk.“
Navzájom sa fotili, prichádzali za dobrovoľníkmi a chceli spoločnú spomienku.
„Fíni to dotiahli do dokonalosti, ich oblečenia, pomaľovanie, proste super. Boli netradiční a veľmi priateľskí,“ uzavrel Bela.
Mýlili si ich so Švédmi
Ďalšiu štvoricu dobrovoľníkov sme pred zápasom Kanada – Švajčiarsko našli sedieť pri stole v priestoroch Kulturparku. Práve jedli, naberali energiu. Majo, Rado, Monika a Jožo chceli zažiť atmosféru naplno, a tak sa prihlásili za dobrovoľníkov.
„Pomáhali sme s čím bolo treba, vrátane nosenia vecí. V prvom rade však fanúšikom. Postretali sme všelijakých ľudí. Najsympatickejší nám boli Fíni s Britmi, tí si to najviac užívali. Väčšinou hľadali, kde sa čo nachádza. Veľa z nich si však myslelo, že sme Švédi, vzhľadom na farbu nášho oblečenia. Mnohí sa nás dokonca snažili o tom presvedčiť. Prišiel za nami pán z Fínska a neustále nám hovoril, že sme zo Švédska. Dosť dlho sme sa naťahovali a keď severanov neobjavil, tak sa aspoň opýtal, kde je záchod,“ spomína Majo.
Všetci tvrdia, že síce robili túto prácu zadarmo, ale s láskou. Dostali však pitie, jedlo a oblečenie.
„My sme do Steel Arény nechodili, len výnimočne, ak bolo treba vypomôcť. Naším domovom bola fanzóna. Skvelí boli aj Briti a ich hokejisti. Stretli sme sa pri fotení. To, že dostali sedem, osem gólov a aj tak fandili a boli verní svojmu tímu bola paráda. Toto by na Slovensku nebolo možné. Išla z nich neustále pozitívna nálada, tancovali, fandili. Keď získali dva body, tak za Steel Arénou robili takú ďakovačku, že hráči prišli s pivom za fanúšikmi. Niečo šialené. Spolu si pripíjali.“
Tľapkali a tľapkali
Fíni majú radi tľapkanie rúk. Sú priateľskí a dávajú to takto najavo.
„Za jeden zápas minimálne tristo tľapnutí na jedného dobrovoľníka. A oni teda silou nešetria, prežívajú to.“
Väčšinou sa do dobrej nálady dostávali chlapi. Ťažkými zápasmi a zapíjaním boli vraj najviac zničení Slováci, hoci Fíni nepohrdli alkoholom v ktorejkoľvek chvíli.
„Nevieme čím to je, či vydržia piť viac ako Slováci. Možno pijú menej. Nik však nevystrájal, nikto nebol agresívny, nemáme žiadne zlé skúsenosti. Precvičili sme si angličtinu. Bol to pre nás zážitok na celý život,“ uviedli svorne.
Hamburgery za sedem eur šli na dračku
Peter Vavrek pracoval vo fanzóne v stánku, kde sa predávali hamburgery. Apetít bol vraj veľký.
„Sobota bola najlepšia, keď sme hrali s Fínmi. Boli dni, keď tu bolo málo ľudí. Keď tu bol kopec fanúšikov, predali sme počas zápasu aj 480 hamburgerov,“ hovorí.
Každý pritom stál sedem eur. Záležalo však na tom, kto hral a aké bolo počasie.
„Atmosféru som veľmi nevnímal, lebo ak je veľa ľudí, veľa sa je a pije. Vtedy človek nemá príliš čas nasávať okolie. Prišli aj pripití fanúšikovia, ale viac-menej zo strany Slovákov. Zahraniční sa kontrolovali, síce utrácali peniaze, ale z ich strany nebol problém. Top sú Fíni, majú kostýmy, povzbudzujú a utrácajú veľa peňazí. Absolútne nešetria, problém s cenami nemali, Slováci áno. Niektorí sa ponosovali na to, že je drahý alkohol či hamburger. Angličania chceli hamburger len s mäsom, bez zeleniny. Niektorí boli prekvapení, že sa nedalo platiť v hotovosti, ale nakoniec sa ukázalo, že to bola správna voľba,“ uzavrel Košičan Peter.
Chľast za 220 eur? No problem
Stánok s alkoholom šiel na dračku. Pivo v ňom nepredávali, čo hnevalo hlavne Nemcov. Brigádu v ňom našli Jakub a Tomáš.
„Najviac pili Fíni. Dávali si striky, sprite s ginom alebo gin s tonicom. Čistý alkohol veľmi nechceli. Angličanom zachutila Demänovka a Slováci, klasika – slivovica a vodka. Za večer sa toho vypilo veľmi veľa, samozrejme, keď bolo plno. Fíni často pozývali Slovákov, kupovali im drinky,“ spomínajú si brigádnici.
Fínom sa totiž nechcelo stáť v rade na alkohol, tak neraz išli dopredu a poplatili. Problém s peniazmi vraj nemali.
„Účty mali neskutočné. V pohode zaplatili za jedno kolečko 220 eur a o chvíľu sa vrátili späť. Objednali si a zaplatili podobne. S peniazmi problém nemali, karty si nabíjali aj tisíckou a žili. Jeden tu bol trikrát a nechal tu okolo 700 eur. A nebol jediný. Slovák zaplatil výnimočne za objednaný alkohol maximálne do sto eur.“
Ruskú vodku nechcel
Zo začiatku to bol pre Tomáša s Jakubom masaker, nikdy predtým alkohol takto nepredávali. Niekedy sa za osem hodín nezastavili, boli dlhé rady.
„Fíni mali veľké objednávky a to zdržiavalo. Angličania si tiež dali radi, podobne Dáni, ale mix. Nemci sa chodili pýtať na pivo, to sme však nepredávali. Prišiel však Angličan, ktorý chcel miešaný drink s vodkou. Keď sme sa ho pýtali, či chce originál ruskú alebo našu, povedal: „I hate Russia“ (nenávidím Rusko). Keď to otočil niekoľkokrát, vedeli sme, čo mu naliať.“
Ukradli im lístok, usporiadatelia situáciu vyriešili
S ochotou ľudí sa stretol aj Košičan, ktorý si išiel vychutnať s dvoma tínedžermi zápas Kanada – USA. Pred Steel Arénou totiž jeho syn zistil, že nemá lístok. Z troch boli teda dva vstupy a tak poslal mladých na hokej. Tí sa však nedali.
„Najprv oslovili policajtov, že nám ukradli lístok. Tvrdili, že nemôžu nič robiť, že máme ísť skutok oznámiť na políciu. Syn s dcérou však prešli kontrolou a na recepcii arény problém oznámili. Tam lístky preverili, zistili, že boli kupované spoločne, ale aj to, že už niekto na ukradnutý lístok vošiel do haly. Poslali ich za SBS-kármi, tí zas za usporiadateľmi, ktorí situáciu preverili a našli na mieste sedieť ženu. Priznala, že lístok nie je jej a opustila arénu. Už som nedúfal, že ešte hokej uvidím. Skvelá práca,“ povedal nám Košičan.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
