KOŠICE. Jedným z príbehov tej doby, ktoré zachytáva kniha Deti holokaustu, je aj osud Jakuba Zlatoša, ktorý sa narodil v roku 1928 v Košiciach.
Pôvodne sa volal Goldberg, ale ako povedal pre publikáciu dokumentujúcu židovské osudy, po vojne, v čase, keď sa strašne zazeralo na všetko nemecké, si priezvisko zmenil.
V tehelni až do transportov
Košice už majú pamätník holokaustu. Každá tehla je spomienkou Čítajte Bol jedináčik a jeho rodičia vlastnili textilný zvyškový obchod.
„V marci 1944, keď Maďarsko obsadili Nemci, so Židmi to rýchlym tempom išlo dolu vodou. Museli sme nosiť židovskú hviezdu a zakrátko začali sústreďovať židovské obyvateľstvo z vidieka do väčších miest. Keďže sme mali dvojizbový byt, museli sme k nám prijať rodinu z dediny. O ďalší mesiac nás všetkých sústredili do tehelne, kde sme potom bývali do konca mája, keď sa už začali transporty.“
Kam majú namierené ale nevedeli. O Osvienčime či Auschwitzi nevedeli nič. Z košickej tehelne odišli štyri transporty. Jakuba Zlatoša s rodičmi deportovali v treťom.
„Do tehelne pristavili vlak s dobytčími vagónmi, nás všetkých tam naložili, hrozne nás natlačili. To robili maďarskí žandári. Jedno poobedie nás dopravili na nádražie, tam nás prebrali Nemci - esesáci. Natlačení vo vagónoch sme čakali niekoľko hodín, kým sa vlak pohol. Mali sme informácie o slovenských Židoch, ktorí boli deportovaní do Lublinu. O tom mieste sa rozprávali hrozné veci,“ opisuje proces transportu v spomínanej knihe.
Pár posledných slov
Pred 75 rokmi deportovali Židov z Košíc. Veľká komunita zanikla Čítajte Vlak smeroval na západ, boli preto radi a dúfali, že možno idú na práce do Sliezska.
Na miesto určenia prišli večer a videli obrovský tábor s množstvom ľudí.
„Keď nám otvorili vagóny, esesáci nás surovým spôsobom hnali von pažbami pušiek. Boli tam aj väzni. Vziať sme si mohli iba jedlo do ruky. Hneď nás rozdelili, muži zvlášť, ženy s deťmi zvlášť. Zostal som s otcom a mama, tá sa ešte k nám vrátila, prehodili sme zopár slov a už sa musela pripojiť k ženskému zástupu. Nikdy v živote som ju už nevidel.“
Čo sa bude diať v tábore netušil. V pozadí videl obrovské komíny, ktoré boli súčasťou krematória. V spomienkach mu ostal strašný zápach. Keď sa dostali do barakov, museli sa vyzliecť, oholili ich a ostrihali.
„Nahým, ostrihaným a oholeným nám ostali len vlastné topánky. Po celý čas som vláčil so sebou peceň chleba a jeden sveter.“
Z práce na nosidlách
S otcom sa dostal do jedného z barakov v tábore Birkenau.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
