Prvý darček k májovému životnému jubileu dostal herec Štátneho divadla Košice IVAN KRÚPA už vo februári v podobe titulnej postavy Arnolfa v Moliérovej Škole žien. Hoci ho okomentoval s humorom sebe vlastným: „Jožko Stražan hovorí, že to je tak, ako keby baníkovi povedali: Máš sviatok, môžeš sfárať päťkrát navyše.“ Rodák z Pruského neďaleko Trenčína sa hneď po skončení VŠMU pobral na východ a ostal mu verný doteraz. Ako viackrát zdôraznil v našom rozhovore, v mnohých životných situáciách platilo: „Mal som šťastie.“
Ako sa má šesťdesiatnik Ivan Krúpa?
- Šesťdesiatnik Ivan Krúpa sa má presne tak ako sa mal päťdesiatnik aj štyridsiatnik. Neviem čím to je, ale ja sa mám v živote veľmi dobre. Musím zaklopať na všetko drevené okolo. Mne nejako to šťastie praje a som spokojný. Aj tak si stále myslím, že to staré známe „Age is just a number“ (Vek je len číslo), platí absolútne dokonale.
Už dávnejšie ste prezradili, že ste sa vôbec nechceli stať hercom a že to bola vlastne vec náhody. Ako sa to teda zomlelo?
- Bavilo ma recitovanie, ktoré som robil najmä kvôli tomu, že tam bola kopa pekných žien. A tak som sa vrhol na básničky. Nejako ma to chytilo. K tomu sa potom pridružili nejaké konferansy, hoci teraz konferovanie neznášam a ani ho nerobím, hoci ma občas niekto osloví.
Začínal som tým, že som konferoval „Pádivého Trenčín“ a musím povedať, že v živote nikto nepočul viac falošných dychových kapiel ako ja. Záverečná promenáda ma vždy zabíjala. Potom som začal konferovať Slávnosti bratstva Čechov a Slovákov v amfiteátri na Starom Hrozenkove, kde to na druhý deň vyzeralo ako v Duklianskom priesmyku, v počte „mŕtvol“. Potom ma oslovili, či nechcem skúsiť nejaké divadielko a tak som začal hrávať ochotnícky.
Tak som sa nejako dostal k tomu umeniu. A keďže moje výsledky na strednej škole neboli nijako oslnivé, najmä z prírodovedných predmetov to bola katastrofa, tak sa mi stále zužoval priestor, v ktorom by som sa po gymnáziu mohol uplatniť.
Naši mali nejaké známosti, vtedy to inak nešlo, mama mala spolužiaka na cestovnom ruchu v Banskej Bystrici, a tak som sa už pomaly zmieroval s tým, že zo mňa bude ekonóm. A potom za mnou prišla kamarátka, s ktorou som spolu konferoval a ktorá sa hlásila na herectvo a spýtala sa ma, či by som nešiel s ňou. A umelecká škola bola jedinou možnosťou, keď sa v tých časoch dala dať prihláška na dve vysoké školy. Povedal som si: Čert to ber, vyskúšam.
A dopadlo to tak, že moju zlatú kamarátku vyhodili v prvom kole a mňa prijali. Bol som vo vynikajúcom ročníku, s Jankom Krónerom, Ivom Gogálom, Jožom Švoňavským, Janou Geišbergovou Oľhovou a mnohými ďalšími, ktorí dodnes robia umenie. Takže mal som veľké šťastie, aj v tomto.
Už dlhé roky je trendom, že ľudia z východu utekajú na západ. Vy ste hneď po škole išli opačným smerom a východu ste ostali verný? Cítite sa už východniarom?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
