KOŠICE. Nemať pitnú i teplú vodu tečúcu z vodovodného kohútika, občas byť bez elektriny a často bez mobilného signálu, prať ručne a vidieť aj neturistickú stránku života na exotických Filipínach, považovaných za zaostalú krajinu.
Pol roka žila na ostrovnom štáte, bývalej španielskej kolónii, aj Košičanka Michaela Kočišová spolu so svojou onedlho šesťročnou dcérkou Lunou.
A pre moderný európsky kontinent už nie také typické situácie, ktoré sa stali jej každodennou realitou, však pre ňu neboli negatívnou skúsenosťou, ale možnosťou, ako vidieť život v inom svetle.
Pricestovali v období dažďov
Na Filipíny, konkrétne do hlavného mesta Manily, letela Michaela aj s dcérou vlani 26. decembra.
Impulzom pre túto cestu a dlhší pobyt sa stal jej vzťah s partnerom, taktiež Košičanom, ktorý v tomto štáte situovanom v juhovýchodnej Ázii žil niekoľko rokov.
Z vianočne vysvietenej Manily, v ktorej život sa výraznejšie podobá moderným mestám, sa o pár dní neskôr presunuli (letecky i loďou) až do prístavného mesta Batangas.
Privítalo ich však nepriaznivé počasie, vzhľadom na to, že v tom čase je pre Filipíny typické obdobie dažďov.
Ich príchod do ich budúceho domova ohrozil aj avizovaný tajfún prichádzajúci od Thajska.
Domček na kopci
Tu im Filipíny po prvý raz ukázali svoju tvár, keďže pre klimatické podmienky nemali premávať žiadne lode, ich odchody sa odkladali, časy, kedy mali vyplávať do ich budúceho domova sa neustále menili.
Napokon sa im podarilo nalodiť sa na jednu loď, ktorá napriek hroziacemu tajfúnu vyplávala.
Do dedinky Sinandigan, kde mali žiť, prišli podvečer, všade bola tma, pršalo, cesty neboli upravené, pre dážď mali blatistý povrch.
Prenajatý domček bol na jednom z najvyšších miest obce, na kopci, kam ich odmietol odviezť aj objednaný trojcykel (motorka so šoférom, ku ktorej je pripevnená ešte kára na sedenie pre dvoch), a tak si museli posledné metre vyšliapať v daždi s kuframi po svojich.
„To bolo niečo, čo sa ti v Európe snáď nestane a výrazne som tak pocítila rozdiel v tom, na čo som bola doma zvyknutá. V Európe si zoberieš taxi a vysadí ťa pred domom, na Filipínach ťa vysadia niekde, kde ešte môžu dôjsť a zvyšok si dôjdi sám.“
Bohatí vedľa chudobných
Michaela popisuje, že ich dedina bola z tých chudobnejších, tvorili ju rady domčekov väčšinou zhlobených z dosiek či tehál.
Popri nich však v kontraste stáli aj veľké vily boháčov.
„Tam nenájdete štvrte chudobných a bohatých, je to taký mix – bývajú jeden vedľa druhého. Bolo to zvláštne a zároveň sa mi to páčilo, bohatí tam neodsudzujú chudobných a žijú s nimi v priateľskom vzťahu a navzájom si pomáhajú.
Ich ubytovanie hodnotí Michaela ako „príbuzné“ európskemu.
„Pripadalo mi to, akoby som žila na lazoch, tak trochu na samote, ale predsa obklopená ľuďmi.“
Keď teplá a pitná voda netečú z kohútika
Domček s terasou, dve spálne, kúpelňa so sprchou a záchodom, avšak bez teplej vody, čo je v takýchto filipínskych dedinkách bežné.
Teplá voda z kohútika, to je takmer luxus, ktorý si môžu dopriať len Filipínci vo väčších mestách.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
