KOŠICE. Slováci majú rôzne záľuby a koníčky. Zbierajú známky, športujú, cestujú po svete.
Košická sudkyňa Daniela Blažovská sa venuje činnosti, ktorá okrem iného, ako vraví, pozitívne vplýva na jej duchovný život. Píše ikony.
Písanie ikon bolo spočiatku doménou mníchov, ktorí boli na túto prácu najlepšie pripravení.
Hlboký duchovný život, vytrvalá modlitba, denné čítanie Svätého písma, vnútorný i vonkajší poriadok života, asketický život, to všetko bola živná a dobre pripravená pôda, kde sa mohla realizovať táto svätá a bohumilá činnosť.
Aj s odstupom mnohých storočí sú ikony a ich písanie stále súčasťou nášho duchovného a liturgického života. Sprítomňujú nám rozmanité momenty našej spásy.
Navštívila Svätú zem
Ako sa k písaniu ikon, ktoré laici nesprávne nazývajú maľovaním, dostala Daniela Blažovská?
„Už v detstve som ich vnímala a postupne som si k nim začala pestovať vzťah," spomína sudkyňa. „Vyrastala som v rodine prevažne pravoslávnych veriacich a dedko ma často brával do našej cerkvi v obci Zalužice, v Michalovskom okrese. Tam som začala po prvý raz vnímať nástenné ikony a prežívala som pri tom pocity bázne a pokory. Najmä pri pozorovaní fresky nad bočným oltárom, zobrazujúcej krst Ježiša Krista v rieke Jordán. Stále to však bolo iba v rovine obdivu."
Ďalší, ale už oveľa vážnejší kontakt s ikonami, zažila Košičanka v roku 2015. V čase svojho životného jubilea navštívila Svätú zem, kde 16. novembra absolvovala obnovu krstu.
A to priamo v rieke Jordán, čo jej zároveň pripomenulo spomenutú nástennú ikonu z detstva.
„Bol to pre mňa úžasný moment, ktorý som duchovne veľmi prežívala. Vďaka Bohu, ale i Otcovi Jozefovi Marettovi, skvelému gréckokatolíckemu kňazovi, ktorý nás na púti v Izraeli sprevádzal," spomína Blažovská na významný moment v jej živote.
A nebol posledný. Na druhý deň, práve v deň jej životného jubilea, navštívili Betlehem, mesto chleba, rodisko Ježiša Krista.
Manžel jej tam vtedy na pamiatku kúpil staručkú ikonu Kazanskej Matky Božej, ktorú si sama vybrala.
Vekmi zájdená, zadymená od sviečok, s ťažko rozpoznateľným motívom, no vyžarujúca dokonalý pokoj a lásku.
Stala sa prvou v jej neskôr sa rozrastajúcej zbierke starožitných ikon.
„V autobuse, ktorým sme sa presúvali na ďalšie pútnické miesto, mi pri rozjímaní nad touto ikonou Otec Jozef položil otázku, či som niekedy uvažovala nad tým, že by som písala ikony. V prvom momente sa mi to zdalo absurdné. Ja? Hriešna duša a k tomu bez akéhokoľvek umeleckého talentu?" usmieva sa a pokračuje:
„Čo vyriekol Otec Jozef malo pre mňa vždy hĺbku, silu a váhu, a bolo inšpirujúce. Bol to teda on, kto vo mne zasial túto myšlienku. Pridružila sa k môjmu obdivu a hlbokej úcte k týmto jedinečným, nádherným zhmotneným modlitbám," spomína Košičanka.
Po roku sa rozhodla
Otázka nahlodala myseľ sudkyne natoľko, že sa ikonami začala vážne zaoberať.
Najprv to bolo niečo ako štúdium, keď sa snažila pozisťovať o ikonách všetko, čo sa dalo.
Popri tom sa u nej rozvinula zberateľská vášeň, vďaka ktorej má doma niekoľko skutočne pekných kúskov.
Vraví, že z každého rohu jej obydlia na ňu hľadí nejaká ikona.
„Do roka tento záujem postupne prerástol v naplnenie otázky Otca Jozefa. V jedno letné ráno som sa definitívne rozhodla. Vygúglila som, že existuje Spolok ikonopiscov sv. Cyrila a sv. Metoda Slovenska, že sídli v Košiciach a dokonca usporadúva ikonopisecké školy. Ihneď som zavolala na zverejnené telefónne číslo Janky Lendvarskej, o ktorej už dnes viem, že je to výnimočná bytosť, ktorá spolok vedie a zároveň je jednou z najlepších slovenských ikonopisiek."
Od nej sa Košičanka dozvedela, že najbližšia, v poradí XIV. škola sa začínala nasledujúci týždeň, že je voľné ešte jedno miesto a posledný deň na prihlásenie!
Táto správa bola pre sudkyňu ako signál osudu, tešilo sa srdce a myseľ bola zamestnaná už len jediným...
Dni do začiatku školy, ako spomína Blažovská, boli ako večnosť. Bola netrpezlivá, ale i napätá a ustráchaná.
Evanjelium v obrazoch
Samozrejme už vedela, že ikony sa nemaľujú, ale píšu. Tak ako bolo napísané Písmo sväté, tak sa píše aj ikona, lebo je to evanjelium v obrazoch. Že ikona je kánonická.
To znamená, že ikonopisec nerobí svoju vlastnú tvorbu. Iba memoruje a opakuje.
Ako sa Písmo sväté opakuje a nič sa v ňom nemení, tak aj ikona je kánonická a mnohé modely, podlinníky, kresby a podkresby sú historicky už dané. A ani na tom sa nesmie veľmi nič meniť.
V minulosti mních bol konsekvovaný biskupom a požehnaný celým svojím kláštorom, aby sa stal ikonopiscom.
Prv, než vôbec začal písať ikony, mesiac sa postil a modlil. Prvá ikona, ktorú napísal, bola vždy ikona Premenenia Pána.
Ale i dnes sa má ikonopisec pripravovať na písanie ikon modlitbou, pokáním, abstinenciou, pokornou mysľou, nemá pohoršovať a nemá mu chýbať potrebná slušnosť.
Postup písania
Škola ikonopisectva sa v auguste 2016 konala u jezuitov na Komenského ulici.
Prvé dni boli pre Danielu Blažovskú hlavne o vnímaní vôní, ktoré dovtedy nepoznala.
Vône dreva, na ktoré sa písali ikony, zajačieho gleja, ktorý sa na drevo nanáša, bolonskej kriedy, ktorá sa na dosku natupuje a tiež vône čierneho piva, vaječného žĺtku, lekárenského liehu, prírodných pigmentov, ktoré slúžia na písanie ikon.
Janka Lengvarská začala účastníkov oboznamovať od podstaty, čo je to ikona, ako sa píše, čo má písanie sprevádzať.
Vysvetlila, že písanie ikony je komplikovaný proces a že je to svätá činnosť, od prípravy dreva až po posledný ťah štetcom.
„Na písanie ikon sa používa drevený podklad. Vhodné sú viaceré druhy dreva, ako lipa, dub, buk, jelša, hruška, orech. Drevo musí byť suché, môže sa použiť zo starých nábytkov, ale napríklad i z kostolných lavíc či iných drevených vecí zo sakrálnych stavieb, to je ideálne."
Príprava drevenej dosky prechádza špeciálnou technológiou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
