Do klubu šesťdesiatnikov vstúpil pred niekoľkými dňami herec, režisér, producent, riaditeľ činohry Štátneho divadla Košice a podľa vlastných slov zarytý východniar MILAN ANTOL. V rozhovore si zaspomínal na herecké začiatky v škôlke, aj záložný matematický plán, ale hovorí aj o tom, že návrat do košického divadla je možno uzavretím kruhu a nájdením stabilného miesta pre maringotku aj v súkromnom živote.
Život si zasvätil divadlu, televízii a všeobecne vizuálnemu umeniu. Pamätáš si ešte na moment, ktorý rozhodol o tom, že práve divadlo bude tvojím osudom?
- Objavil som teraz nejaké fotografie z detstva, kde ako troj-štvorročný účinkujem v škôlke ako krajčírik. Zdá sa, že som k herectvu inklinoval od detstva, keď som ako malý chlapec v škôlke vystupoval v programoch pre rodičov. Nepamätám si to úplne presne, ale už vtedy som stál na javisku pred množstvom divákov. Možno tam niekde pri prvých dotykoch s javiskom sa rodila chuť hrať a rozdávať radosť.
Po rokoch som sa k hereckej práci vrátil ako gymnazista v amatérskom divadelnom súbore, ktorý v Bardejove viedol pán Šuráň. Pri účinkovaní v týchto predstaveniach som už začal koketovať s myšlienkou, že by to snáď mohla byť aj moja celoživotná dráha. Pokúsil som sa ako štvrták na gymnáziu dostať na Vysokú školu múzických umení, ročník vtedy otváral Karol L. Zachar. Hovorilo sa, že väčšinou sa na prvýkrát na herectvo nepodarí dostať. Mne sa to podarilo. Až po niekoľkých rokoch sa Karol L. Zachar zmienil, že pochádza z Antola a možno aj toto, a verím aj iné dôvody, zohrali úlohu v tom, že mi to vyšlo.
Dostal som sa do zaujímavého ročníka so Stanom Králom, Paľom Višňovským, Marekom Ťapákom, Evkou Pavlíkovou, Zuzkou Kušíkovou, Mirom Nogom, Ľubou Hlaváčovou a ďalšími. Tak sa rodila moja cesta za profesionálnym hercom a Karol Zachar bol takým naším otcom. Učil nás nielen hereckú profesiu, ale vštepoval nám aj ľudské hodnoty a kvality, napríklad aj lásku k prírode. To všetko sa premietlo do vrstvenia môjho ja.
Bol aj nejaký záložný plán, keby herectvo nevyšlo?
- Nikdy som sa nemusel učiť matematiku a išla mi. Môj profesor matematiky, keď sa dozvedel, že som sa prihlásil na herectvo a že ma vzali, bol veľmi nešťastný. On bol presvedčený, že moja dráha je niekde v matematike ako vede. Na matematiku som mal danosti a dokonca som, ako už prijatý na VŠMU, maturoval z predmetu deskriptívna geometria.
Hereckú kariéru si rozbiehal v Štátnom divadle Košice. Nelákalo ťa, ako mnohých východniarov, ostať v Bratislave?
- Od svojich šiestich rokov som vyrastal v Bardejove. V meste, v okolí ktorého sú hory a v nich ľudia, ktorí sú takí typickí východniari. Príchod do Bratislavy bol pre mňa zvláštny. Zažíval som trošku inú kultúru, iné spôsoby, možno iné vzťahy a necítil som sa tam úplne doma. A to sa nezmenilo počas celých štyroch rokov štúdia. Mal som chuť vrátiť sa a prišla príležitosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
