KOŠICE. Tí, ktorí ju poznajú iba tak povrchne, jej možno aj trochu závidia.
Keby však vedeli o všetkom, čo táto žena prežila, tak by sa určite zahanbili sami pred sebou a v duchu sa jej aj ospravedlnili.
Illona Gregorová sa, nie tak dávno, dožila v zdraví významného životného jubilea 90 rokov, pričom väčšina z nás o takom veku iba sníva.
Je pritom stále viac–menej samostatná. V malej miere jej pomáhajú opatrovateľka a všetci členovia jej rodiny.
Život ju zavial do Košíc, má dve sympatické a vysokoškolsky vzdelané dcéry, tri vnúčatá a aj jedného pravnuka, veľa rokov ale žije bez manžela, ktorý zomrel pomerne mladý.
Od narodenia to nemala vôbec ľahké, ale v najťažších chvíľach pri nej stálo šťastie.
Stálo pri nej v gete v českom Terezíne a najmä v koncentračnom tábore Osvienčim.
V tom, keď iba pri vyslovení jeho mena prejde väčšina z nás po tele citeľný mráz.
Tento tábor smrti bol iba jednou z viacerých smutných etáp života tejto postavou drobnej ženy, ktorej detstvo a mladosť boli tak výrazne poznačené utrpením.
Roky hladovania
Na svojho otca sa ani nepamätá, na matku len tak trochu, a tak sa jej domovom stal sirotinec pre židovské deti v Brne.
Ťažko povedať, aké to bolo v ostatných podobných zariadeniach, možno na niektoré ich odchovanci dokonca spomínajú v dobrom, ale pani Illone zostali spomienky iba na sústavný hlad.
„Chodila som do obyčajnej školy v meste a po vyučovaní hľadala v laviciach zvyšky jedla, čo zanechali moji spolužiaci,“ spomína táto čulá deväťdesiatnička na obdobie, ktoré by malo byť azda tým najkrajším v živote.
V marci 1939 došlo k rozpadu Československa a priamej okupácii Čiech a Moravy nacistickým Nemeckom formou protektorátu. Pre občanov židovského pôvodu nastali veľmi zlé časy.
Najskôr to bola „iba“ izolácia v gete, ktoré okupanti vytvorili v Terezíne a odkiaľ viedla jediná cesta – na sever do vyhladzovacích koncentračných táborov.
„Samozrejme, bolo to ťažké obdobie. Prevažnú väčšinu umiestnených v gete tvorili celé rodiny, ja som patrila medzi tých, ktorí tam boli odkázaní sami na seba. Predsa tam však v niektorých prípadoch prevládla spolupatričnosť, ale nedostatok všetkého, čo patrilo k tomu aj najskromnejšiemu prežívaniu pociťovali všetci. Mne však predsa len bolo akosi ľahšie, i keď som bola ešte iba dieťa. Veď hlad ma sprevádzal aj predtým celé roky. V Terezíne nás všetky rovesníčky, teda ročník dvadsaťdeväť umiestnili do jednej izby, bolo nás tam niekedy až štyridsaťpäť. Pritom sme museli dodržiavať množstvo zákazov a príkazov. Dievčatá, ktoré do svojich desiatich rokov prežívali v podstate šťastné detstvo, teda na rozdiel odo mňa nepoznali hlad, znášali neľudské životné podmienky v gete oveľa ťažšie než ja,“ spomína pani Illona.
Mala to byť konečná...
V tom veku už dievčatá majú svoje tajné sny a často i prvé lásky. Tie najkrajšie. Ona mala necelých 15 rokov a pred sebou cestu z Terezína do Osvienčimu.
Pre prevažnú väčšinu európskych Židov zároveň aj poslednú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
