Život bez smrti neexistuje, ako sa zvykne hovorievať, je to tá jediná istota. Snažíme sa jej vyhýbať a nehovoriť o nej, nezamýšľať sa nad ňou. Psychologička Ľudmila Bíšová sa však so smrťou stretáva niekoľkokrát do roka. V detskom mobilnom hospici Svetielko pomoci totiž pomáha rodinám, z ktorých deti navždy odišli v dôsledku ťažkej choroby. Je s nimi až do konca a aj dlho po ňom. Vidí rodiny ako sa so smrťou blízkeho vyrovnávajú, ako plačú alebo aj neplačú, ako hľadajú nový zmysel života. Lebo hoci sa zdá, že temnota vyplnila každučký milimeter, tam niekde je slnko a ono sa raz ukáže.
Ako psychologička v detskom mobilnom hospici pôsobíte niekoľko rokov. Stále vás smrť zasiahne rovnako?
– Mobilný hospic funguje od roku 2012. Ja som v ňom od začiatku, keďže som mala možnosť pracovať na oddelení detskej onkológie a hematológie v Košiciach.
Snažíme sa rodinám pomôcť, aby v kritickej situácii, akou umieranie a smrť dieťaťa je, neboli sami bez odbornej pomoci. Snažíme sa o nich starať aj po smrti dieťaťa.
Na smrť sa však nedá zvyknúť, ani sa obrniť, pretože potom by človek už nemohol robiť túto prácu. Samozrejme, že smrť nami zamáva ako nič iné. Riešime aj vlastnú konečnosť, vynárajú sa spomienky na našich blízkych, ale smrť alebo odchod dieťaťa prináša nielen negatívne veci. Je tam aj veľká vďačnosť voči životu a za to konkrétne dieťa, že sme mali možnosť ho stretnúť a starať sa oň.
Od čoho závisí ako smútime?
– V poriadku je akékoľvek smútenie. Každý smúti inak. Je dôležité uvedomiť si, že budem smútiť inak ako napríklad môj manžel, deti smútia inak, a nezávisí to od intenzity sĺz. Tam neexistuje žiadna priama úmera. Závisí to od našich osobnostných čŕt. Sú ľudia, pre ktorých sú slzy výsostne intímna vec, plačú sami a sú ľudia, ktorí nevedia inak, iba plakať a je im jedno či sú v spoločnosti. Niekedy má človek pocit, že vyplakal všetky slzy a niekedy sa plač cyklicky vracia.
Smútia deti inak ako dospelí?
– Áno, deti smútia inak, ony smútia, aj keď sa hrajú, aj keď sú hyperaktívne, aj keď to nevyzerá, že smútia. Jeden ocko raz povedal: „Môj syn to má ťažšie ako ja. Ja pracujem v kancelárii, keď to na mňa príde, poplačem si, ale môj syn dostane v škole poznámku, že sa nevie sústrediť. Pomáha im, keď vnímame smútok ako prirodzený, keď si môžu poplakať spolu s nami a nemusia sa tváriť, že sa nič nestalo.
Stáva sa, že sa rodičom po smrti dlhodobo chorého dieťaťa uľaví?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
