Prácu alebo vyššiu podporu!
Zhromaždenie robotníkov tabakovej továrne.
Situácia zamestnancov tabakovej továrne je v súčasnosti najzúfalejšia v celom meste. Z týždennej 15 korunovej podpory je takmer nemožné vyžiť. Iná práca pritom nie je. Preto dňa 30. novembra zvolali do Uránie mimoriadnu členskú schôdzu.
Súdruh Dráb informoval prítomných o opatreniach, ktoré vedenie podniku urobilo na znovuprijatie robotníčok, na zvýšenie ich podpôr, znovuprijatie neprávom prepustených a obnovu činnosti tabakových závodov v Košiciach a Smolníku. Na záver predložil nasledujúce uznesenie.
Členské zhromaždenie robotníčok tabakovej továrne v Košiciach (maď. košicei dohángyár), konanej v Uránii dňa 30. novembra, sa uznieslo takto:
1. Výška dôchodku prepustených robotníčok sa nestotožňuje s intenciami zákonného článku LXV/1912, podľa ktorého tiež nemôžu byť prepustené bez disciplinárneho konania. Žiadame preto prijatie okamžitých opatrení na dorovnanie vzniknutých rozdielov vo finančných náležitostiach.
2. Pokiaľ sa táto vec urovná, požadujeme zvýšenie výnimočnej podpory 15 korún na 30 korún, keďže aktuálna suma je v dnešnej ťažkej dobe nedostatočná k prežitiu. Zároveň žiadame, aby zostala zdravotná podpora robotníkov v prípade choroby, či úmrtia naďalej v platnosti.
3. Prosíme vedenie mesta, aby urýchlene spustilo prevádzku tabakovej továrne. Žiadame to o to viac, že z vyhlásenia ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, Vavra Šrobára vieme, že na Slovensko už dorazilo primerané množstvo tabaku.
4. Členská schôdza sa zhodla, že všetky uvedené ponosy platia aj pre továreň v Smolníku. Preto požadujeme od vedenie, aby boli naše sťažnosti vypočuté a aby boli robotníčky so svojimi rodinami, ktorých počet presahuje 5000, uchránené od hroziacej biedy.
Na záver žiada členské zhromaždenie o odoslanie kópie tohto uznesenia pre všetky kompetentné úrady, t.j. pre ministerstvá, pre župana i mešťanostu Košíc.
(Kassai Munkás, 8. 12. 1919)
Píla už rok nefunguje
Situácia v osade Počkaj (maď. Ferenctelep) blízko Jasova je poburujúcim príkladom kapitalistického šarapatenia. Nachádza sa tu parná píla jasovského prepošstva. Keďže prepošstvo sa nechcelo moriť s vedením píly, podnik dalo do prenájmu budapeštianskej firme Nándora Neuwirtha. Týmto krokom urobilo prepošstvo veľmi zlý obchod pre firmu. Naopak, pre Neuwirtha urobilo iba dobre, keďže novému nájomcovi sa počas vojnových rokov dostali do rúk obrovské objednávky od armády, samozrejme za vojnové ceny. Samotný podnik dostával pritom drevo za mierové ceny a keďže bol pod neustálou vojenskou správou, robotníctvo sa nesmelo ani pohnúť. Tejto „skvelej“ budapeštianskej firme sa pritom podarilo obohrať aj komisiu pre ponosy, len aby nemusela platiť.
Po októbrovej revolúcii boli robotníci oslobodení a žiadali ľudskejšie zaopatrenie. Na to vedenie firmy minulý rok v decembri úplne pozastavilo prácu píly. Od tej doby sa život na Počkaji zastavil. Samozrejme vedeniu táto „pauza“ príliš neuškodila, keďže počas vojny si nahromadila obrovské milióny a z veľkého množstva spracovaného materiálu jej ešte i dnes kynú značné zisky. Majiteľ firmy s rodinou si tak žije v blahobyte kdesi v Tatrách.
Robotníci zostali bez práce a bez chleba. Nie je žiadna podpora. Pritom píla nepotrebuje k fungovaniu ani uhlie. Stačilo by len nariadiť firme aby spustila výrobu. Alebo ak nie, nech sa vypovedá zmluva a prácu spustí jasovské prepošstvo. Ak by aj to odmietlo, nech prípad konečne prevezmú úrady. Tak či onak, niečo sa urobiť musí.
Ostatne robotníctvo sa súdi s pánom Neuwirthom už jeden celý rok a zatiaľ sa mu podarilo vysúdiť trojmesačnú plácu ako odškodné. K ich vyplácaniu zatiaľ došlo len z polovice.
(Kassai Munkás, 8. 12. 1919)
Bieli otroci kaviarenského kráľa
Dynastia Bergerovcov patrí k najvýznamnejším medzi kaviarnikmi. Sú ako moreplavba, ktorá ma všade prístavné stanice s uhlím. Ani pre dynastiu Bergerovcov nepostačovalo jedno mesto. Objavili sa preto na každom význačnejšom mieste a pustili sa do veľkého zhŕňania.
Skvelou stanicou dynastie je mesto Prešov. Kaviareň je zariadená prepychovo. Pán Berger posledne rozšíril veľkolepý podnik novou cukrárňou. Ponosy nemožno nájsť ani na hotel. Dokonca pán Berger dozerá ja na to, aby v jeho hoteli, si pred kňazom nezadané páry, nelíhali vedľa seba.
Málo významné nedostatky sme však predsa objavili v tomto čarokrásnom obchode. Pán Berger „nemá srdce“ na svojich zamestnancov. Jeho špecialitou je, že muži mu príliš „nevoňajú“. Má rád iba ženy. Ale aj tie len k vykorisťovaniu. Jednou stovkou mesačne sa im snaží zalepiť oči. Čašníčky pritom tvrdo lopotia od poludnia až do jedenástej večer. Nech si ctený čitateľ pritom nemyslí, že pán Berger im k pláci dáva aj stravu. On tých sto korún platí bez všetkého ostatného. Tento starý kaviarensky kráľ je toho názoru, že zvyšok by mali doplácať hostia, tzv. páni. No a v tom už nie je morálnosť pána Bergera taká chúlostivá, ako pri dobrom mene svojho hotela.
Pri takýchto úžerníckych platoch nie je možné sa diviť, ak pán Berger zo dňa na deň bohatne. Nevlastní len kaviareň, cukráreň a hotel, ale posledne už aj kino.
Naproti tomu jeho personál v rýchlom tempe chradne a odumiera. To však nepredstavuje žiaden problém, pretože tí, ktorí ešte majú dostatok síl, zájdu z poverenia pána Bergera do Budapešti a privedú so sebou nových, čerstvejších a hľadanejších ľudí.
(Kassai Munkás, 8. 12. 1919)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
