Korzár logo Korzár Košice
Štvrtok, 20. február, 2020 | Meniny má Lívia

Čarovný svet bábok rozdáva radosť už 60 rokov

Bábkové divadlo v Košiciach si celý rok 2019 pripomínalo jubileum.

KOŠICE. Počas celého roka si košickí bábkoherci pripomínajú výročie založenia divadla. 60 rokov prinášajú najmä deťom radosť, krásne zážitky i poučenie.

Za ten čas uviedlo Bábkové divadlo Košice viac ako dvesto premiér, na scéne sa vystriedali desiatky hercov, ktorí odohrali tisícky predstavení.

Každé z nich bolo jedinečné a neopakovateľné. A malí diváci z nich odchádzali obdarení novými pocitmi a zážitkami, aké môže poskytnúť len čarovný svet bábok.

Jedna z mojich najkrajších spomienok z detstva sa viaže k bábkovému divadlu. V tom čase, niekedy v polovici 60. rokov, to bolo niečo nové, pre nás, deti, ešte nepoznané. Dnes si už nepamätám, aké predstavenie to bolo, ale pocity niečoho jedinečného a slávnostného vo mne ostali doteraz. Spomínam si len na scénu – oválny otvor na maľovanom paraváne. Hercov vôbec nebolo vidieť, v detských očiach to bolo, akoby bábky naozaj ožili.

Článok pokračuje pod video reklamou

Neviem, či si dnešné deti môžu z divadla odnášať pocity, ktoré v nich ostanú desaťročia. Veď rozprávok majú dosť aj v televízii. A tak vidieť ožiť snehuliaka, rozprávať psa či vypytovať sa zvedavého sloníka by ich nemalo prekvapiť. A predsa príbehy postáv na javisku prežívajú, smejú sa, kričia, upozorňujú na nebezpečenstvo, dupocú.

Na tom sa za 60 rokov asi veľa nezmenilo. Je to, a nielen pre ľudí na javisku, aj hnacou silou.

Do hľadiska si zájde aj riaditeľ divadla Pavol Hrehorčák.

„Chodievam predovšetkým vtedy, keď s niečím nie som spokojný alebo mám nejaký útlm. A keď vidím, ako sa deti tešia a čo prežívajú, vtedy odchádzam z hľadiska s odpoveďou sám pre seba, že tá práca má zmysel, treba sa preniesť cez problémy a nájsť riešenie,“ hovorí.

Z ochotníkov profesionáli

Scénografka Jana Pogorielová - Dušová dnes žije v Banskej Bystrici.

Bez nej si začiatok košického bábkového divadla ani nemožno predstaviť.

Do Košíc prišla z Bratislavy v roku 1958 ako mladá výtvarníčka a zamestnala sa ako metodik pre bábkarské, činoherné a výtvarné krúžky v Mestskom dome osvety.

„Charizmatický vedúci Krajskej poradne ĽUT Alexander Futáš so špecializáciou pre divadlo a bábkové divadlo sa dlhodobo usiloval o to, aby aj Košice získali svoje profesionálne bábkové divadlo. Tie vznikali na Slovensku postupne, od polovice päťdesiatych rokov, z miestnych významných ochotníckych bábkarských súborov. V Košiciach však takýto kvalitný, dlhodobo pravidelne hrajúci súbor, zatiaľ neexistoval. Preto sme po mojom príchode zo záujemcov o budúce účinkovanie v profesionálnom divadle, ktorých sme našli na inzerát, založili ochotnícky bábkarský súbor,“ spomína si Jana Pogorielová.

Ako režisérka s ním naštudovala prvú inscenáciu

Na rozkaz Šťuky a sama do nej navrhla aj vyrobila dekorácie a bábky.

Premiéru mali 19. apríla 1959 a o tri týždne ju úspešne odohrali na konkurze pred hodnotiacou komisiou.

Z dvanástich členov profesionálne obstáli šiesti - Terézia Demjanovičová, Anastázia Lengyelová, Silvia Petrušincová, Anastázia Velíšková, Klára Vojčíková a Emil Šuba. Pribudli k nim Jozef Klein, Zdeněk Říha ml., Andrej Medvec a Božena Kňazovická.

Riaditeľom sa stal Alexander Futáš a prvým režisérom Janin otec Alexander Pogorielov, ktorý opustil svoje predošlé miesto úspešného vedúceho bábkarských krúžkov a pedagóga v Pionierskom dome Klementa Gottwalda v Bratislave a presťahoval sa aj s rodinou do Košíc.

Prvou premiérou profesionálneho košického bábkového divadla bola hra od Josefa Pehra a Lea Spáčila Guliver v Maňuškove a deti ju mohli vidieť 3. októbra 1959 v sále divadla na Rooseveltovej ulici.

Alexander Pogorielov v divadle pobudol rok, ale meno jeho dcéry Jany možno čítať pod inscenáciami ešte ďalších 24 rokov.

V šesťdesiatych rokoch súbor tvorili najmä činoherci, bábkohercov bolo menej. Svoje úsilie preto vedenie divadla zameralo aj na vzdelávanie. Nedostatok technológov výroby bábok sa zas snažili nahradiť pozývaním odborníkov z Plzne, ktorá bola baštou československého bábkarstva. A keďže divadlo bolo zájazdové, často jeho členovia cestovali aj do najzapadnutejších obcí, v zime neraz v starom nevykúrenom autobuse.

„Bábkoherectvo je rehoľa“

S trochou nadhľadu by sa dalo povedať, že „súčasťou inventára“ Bábkového divadla Košice je aj jeho umelecký šéf Ivan Sogel.

So skúsenosťami z povestného študentského divadla Karola Horáka sa absolvent odboru Výchova a vzdelávanie dospelých na vtedajšej Filozofickej fakulte UPJŠ rozhodol pre divadlo.

„Mylne som si myslel, že bábkové divadlo má najbližšie k malým javiskovým formám. V roku 1978 ma prijímal riaditeľ Ján Rybárik. Nadšený som bol hneď prvým titulom – Vojny turecké a iné a spoluprácou s režisérom Karlom Brožekom. Boli to slovenské balady a robili sme ich ako syntetické divadlo – hrali sme nielen s bábkami, ale aj ako činoherci, prezentovali sme aj tieňové divadlo, spievali sme, tancovali. Bol som tým uchvátený. Ale potom som veľmi rýchlo vytriezvel. Prišli iní režiséri a musel som sa od piky začať učiť animáciu, vodenie všetkých bábok. Bola to naozaj rehoľa,“ spomína si na svoje začiatky Ivan Sogel. Len na pár rokov si „odskočil“ do prešovského Divadla Jonáša Záborského.

No od roku 1988 dodnes je neoddeliteľnou súčasťou súboru bábkového divadla.

Nezabudnuteľní režiséri

Každý režisér má iný rukopis.

Pod tunajšie inscenácie sa podpísali mnohé režisérske osobnosti a každý niečo priniesol.

Pre Janu Pogorielovú boli inšpirujúcimi Oto Katuša, Karel Brožek, Zdeněk Havlíček, Markéta Schartová, Miroslav Vildman, Ján Romanovský či Ján Hižnay, zážitkom pre ňu bola spolupráca s hosťujúcou Szönyi Kató z Állami Bábszínház v Budapešti.

„No zvlášť si vážim dlhoročnú a plodnú, všestrannú spoluprácu - aj pre Československú televíziu - s režisérom Bedřichom Svatoňom. S jeho réžiou sa spája väčšina mojich najvýznamnejších prác v Košiciach - Traja zhavranelí bratia, no aj Sviniarik, Kalif Bocianom, Materina dúška, Kamenný kráľ, Johanes doktor Faust, Pinocchiove dobrodružstvá, Čin-Čin. Spolupracovali sme aj na dvoch úspešných Čajkovského baletoch v čiernom divadle Medovníkový princ a Spiaca krásavica a na rade ďalších inscenácií,“ hovorí scénografka. Bedřichovi Svatoňovi, ktorý bol dlhoročným interným režisérom, vďačí aj Ivan Sogel za krásne titulné postavy.

Rad inscenácií pripravili košickí bábkoherci spoločne s absolventom dramaturgie a réžie bábkového divadla na pražskej DAMU Jánom Uličianskym počas jeho tunajšieho sedemročného pôsobenia.

„Pekne si spomínam aj na tých pár inscenácií, čo sme urobili s mladým Jánom Uličianskym, ešte tesne pred mojím odchodom do Banskej Bystrice. Naša inscenácia 'Zlatý vábnik', po obojstranne trocha ťažšom hľadaní a nájdení si spoločného prístupu, čo vyplývalo asi aj zo značného vekového rozdielu medzi nami, bola napokon v roku 1982 na III. Bábkarskej Bystrici aj bohato ocenená a ja osobne tú výpravu tiež považujem za jednu zo svojich najlepších,“ spomína si Jana Pogorielová - Dušová. Za 24 rokov pôsobenia v divadle navrhla výpravy k 73 inscenáciám – scény, kostýmy i bábky, na realizácii ktorých sa aj podieľala.

Nie je to činohra v malom

Či už sa s deťmi vyberiete na Guľka Bombuľka, Valibuka a Laktibradu alebo Slniečko a snežných ľudkov, či na ktorúkoľvek inú inscenáciu, nečakajte len bábky.

Herec sa stal neodmysliteľnou súčasťou scény.

A musí toho zvládnuť naozaj dosť. V porovnaní s činohercami ešte musí aj viesť bábky.

S ktorými sa pracuje najťažšie?

„So všetkými. Maňušky – to je problém ohybnosti zápästia. A aby človek uveril, keď je herec za paravánom, alebo aj odkrytý, lebo aj bábkové divadlo prešlo vývojom. Zo začiatku herca nebolo vidieť, len bábku, teraz je už skoro stále prítomný na javisku. A divák musí uveriť, že tá bábka žije, musí uveriť pravdivosti pohybu tej bábky. Pri javajke je ten problém, že je ovládaná zospodu a herec drží čempurity – tyčky na ovládanie bábok, ktoré sú pripevnené o jej ruky. Tiež musí zvládať pohyby bábky, chôdzu, posadenie sa, pokľaknutie. Dnes už s nimi takmer nehráme, lebo potrebujú priestor a ten nemáme. Možno najťažšie sa pracuje s marionetami, aj preto, že často sú veľmi ťažké, niekedy majú aj desať kíl. Predstavenie, tá hodinka, sa dá vydržať, ale skúšky, keď trvajú aj šesť hodín, to dá zabrať,“ zhrnul bábkoherec Ivan Sogel.

A ak si niekto myslí, že práca bábkoherca a jeho činoherného kolegu majú veľa spoločného, toho vyvádza z omylu.

„Herec v bábkovom divadle často nehrá len jednu rolu, ale aj ja mám v repertoári inscenáciu, kde ich hrám sedem. Musíte presne vedieť, kde necháte bábku a kde nájdete druhú, alebo vám ju niekto presne musí podať. Takže si navzájom aj technicky pomáhame. Musím zmeniť hlas, prispôsobiť sa ďalšej postave, spievať, pomáhať kolegom...“

Riaditeľ Pavol Hrehorčák tiež prišiel so skúsenosťami z vysokoškolského divadla Karola Horáka.

Najprv pôsobil v balete Štátneho divadla, deväť rokov už riadi to bábkové. Nikdy však nemal herecké ambície.

„Myslím si, že každý sa má držať svojej profesie a nemiešať sa do toho, čo nevie. V študentskom divadle som bol choreograf, nikdy som nestál na javisku,“ vysvetľuje.

Keď pred rokmi vypísali konkurz na riaditeľa, neváhal.

„Myslím si, že bábkové divadlo je najkomplexnejším typom divadla. Využíva rôzne formy, ktoré v činohre, opere či v balete bežne nevídame - čierne divadlo, luminiscenčné divadlo, rôzne typy bábok, rôzne trikové formy, kaukliarske a žonglérske. Tých možností je oveľa viac ako v iných divadlách,“ opisuje, prečo ho zlákala práca v tomto divadle.

Za jeho vedenia vznikol aj medzinárodný festival Virvar.

„Vo svete má bábkové divadlo toľko spôsobov realizácie. Keď robíme festival, vždy sa naň veľmi teším. Môžeme ukázať, aké to bábkové divadlo vie byť rôznorodé.“

Bábkový balet im závideli

Možno z vášho detstva alebo z návštevy divadla s vašimi deťmi alebo vnúčatami vám ostala krásna spomienka na niektoré z predstavení. Mňa tak očarila inscenácia Jezuliatko, od ktorej uvedenia prešlo už 26 rokov. Dnes už dostala aj prívlastok legendárna a je považovaná za dielo, ktoré posunulo latku náročnosti umeleckej produkcie divadla o kus vyššie.

Niekto si možno najradšej spomína na Aladinovu zázračnú lampu, Mačkin dom, Pinocchiove dobrodružstvá alebo na Šťastného princa, Petra Pana alebo z novších na Filipka a Ježibabu či na Popolušku.

Na svet tu prišlo vyše dvesto inscenácií, vyberať by teda bolo z čoho. Ivan Sogel medzi najpamätnejšie zaradil aj Vtáka Ohniváka.

„Bol to balet s bábkami a krásnou hudbou Igora Stravinského a režíroval ho Karel Brožek. Táto práca bola naozaj veľmi náročná. Hrali sme to na viacerých festivaloch. Raz za nami prišli herečky z iného divadla a skonštatovali – ´Tak toto by sme nezvládli´. Potešilo ma to. Skúšala ho s nami pani Zuzana Borhyová-Kleinová, bývalá primabalerína zo Štátneho divadla,“ spomína si Ivan Sogel.

Podľa divadelného kritika Ľubomíra Šárika v publikácii, ktorá vyšla k výročiu Bábkového divadla v Košiciach, „prispeli k formovaniu neopakovateľnej tvárnosti poetiky inscenácií“ viacerí režiséri a scénografi. Spomína napríklad už nebohých Karla Brožka a Aloisa Tománka a ich inscenácie Aucassin a Nicoletta i Karneval na popravisku, Pavla Uhera a Zažmúročko, Zázračný prstienok i Popolušku, bieloruského režiséra Olega Žiugždu s Potkaniarom aj Neuveriteľným cirkusom. Samozrejme, tých, ktorí sa podpísali pod úspešné inscenácie, bolo viac.

Kam ideme večer? Do bábkového divadla

Bábkové divadlo pre dospelých? Možno sa niekomu zdá táto otázka zvláštnou. Ale je to tak. Od 16. storočia putovali kočovné divadelné skupiny po Európe, k nám prišli v 18. storočí. A ich predstavenia navštevovalo najmä dospelé publikum.

„Je to, možno povedať, anomália stredoeurópskeho priestoru a aj režimu, ktorý tu bol, že sa bábkové divadlo pretransformovalo na divadlo pre deti. Ani Košice nie sú výnimka a nie je tu tradícia hrať pre dospelého diváka. Ale chceli by sme sa s tým popasovať a naučiť ľudí, že bábkové divadlo je aj pre dospelých. V minulosti sme uviedli dve-tri inscenácie pre dospelých a chceme sa k tomu vrátiť. Myslím si, že je dôležité, aby diváci dostali aj takúto ponuku. Ale vieme, že je to beh na dlhé trate. Viem si predstaviť otázku ´Kam ideme večer? Do bábkového divadla.´ Z desiatich desiati by sa určite čudovali,“ vysvetľuje riaditeľ BDK Pavol Hrehorčák.

Náhradou je Jorik

Aj bábkoherci niekedy zatúžia po zmene. Zahrať si činohru znamená pre nich nielen odpútanie sa od sveta bábok, ktorý sa časom môže stať stereotypným a môže ho ovládnuť rutina, ale aj umelecký rast.

Príležitosť sa naskytla po príchode riaditeľky Kataríny Procházkovej Hegedüsovej, ktorá túto myšlienku privítala. A tak sa aj dospelí diváci od roku 1995 mohli večer vybrať do bábkového divadla, presnejšie na činoherné predstavenie scény Jorik. S bábkohercami v pozícii činohercov najčastejšie pracoval režisér Valentin Kozmenko-Delinde. K pozoruhodným inscenáciám, ktoré tu vznikli, patria napríklad hra Blázni a svätci v réžii Aleša Bergmana i Experiment dr. Grüna režiséra Radovana Lipusa. Scéna Jorik po období stagnácie znovu ožila a z novších inscenácií, ktoré priniesla, zaujali Romeo a Juliet, Úbohý Platonov či najnovšia inscenácia, snová komédia Tri noci.

Vychovávajú si publikum

Košické bábkové divadlo má malú scénu a rovnako je to aj s hľadiskom. A tak herci a diváci majú k sebe naozaj blízko. O to viac na javisku vnímajú každý rušivý moment.

„Deti sú fantastické a úžasné publikum,“ pochvaľuje si umelecký šéf súboru. „No stále častejšie sa stáva, že deti i rodičia prichádzajú nepripravení. Dospelí si sem často prídu oddýchnuť, na javisko sa niekedy ani nepozrú. Neraz hľadia do mobilov, telefonujú alebo im počas predstavenia telefón zazvoní. Dávajú deťom jesť a piť, mamičky sa spolu rozprávajú, deti behajú po sále,“ sťažuje sa na nie zriedkavo nedisciplinované publikum Ivan Sogel.

Jednu z úloh bábkového divadla vidí riaditeľ toho košického aj vo výchove publika. „Je dôležité na začiatku zachytiť, aby tí detskí diváci videli kvalitné divadlo. Neskôr sú z nich návštevníci náročnejších žánrov. A bábkové divadlo je akási predpríprava,“ hovorí Pavol Hrehorčák.

Priestorové problémy

Okrem stabilizácie hereckého súboru a dobudovania scény Jorik chce riaditeľ BDK vyriešiť aj priestorové problémy. „Je to stále v neurčitku. Netrúfam si povedať, ako to v budúcnosti bude. Ale jednoznačne kvôli repertoáru potrebujeme väčšiu sálu. Režiséri a scénografi, ak k nám prichádzajú prvý raz, prídu s určitou koncepciou a odchádzajú s úplne oklieštenou. Je to škoda, lebo by sme mohli prinášať úplne iný typ divadla. Aj kapacita sály je malá, tých sto miest nestačí,“ konštatuje riaditeľ. Perspektívu vidí v takých priestoroch, aké malo kedysi, keď sídlilo na Rooseveltovej ulici.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. ... viac ako vzdelanie
  2. Maturuješ a hľadáš kam na vysokú?
  3. Ktorá farba je tá tvoja?
  4. Naštartuj svoju budúcnosť na EkF TUKE
  5. SME.sk môžete teraz čítať 30 dní úplne zadarmo
  6. Ako si prepojiť auto so smartfónom?
  7. Kto bude ďalší? Hľadajte s nami Učiteľa Slovenska
  8. Potraviny išli ľuďom v núdzi, uvarili 4,7 milióna porcií jedál
  9. Strávte Veľkú noc inak. Cestujte za dobrodružstvom
  10. Čo by ste mali vedieť pred tým, ako sa pustíte do investovania?
  1. Naštartuj svoju budúcnosť na EkF TUKE
  2. Ktorá farba je tá tvoja?
  3. Maturuješ a hľadáš kam na vysokú?
  4. ... viac ako vzdelanie
  5. Študuj matematiku, fyziku a informatiku v Prahe
  6. Prečo je Nitra rajom študentov?
  7. Moderné, inovatívne a praktické štúdium práva? U nás sa to dá!
  8. Fakulta posiela študentov do verejných inštitúcií a vzdeláva ich
  9. SME.sk môžete teraz čítať 30 dní úplne zadarmo
  10. Do BILLA športovej rodiny pribudla biatlonistka Paulína Fialková
  1. Strávte Veľkú noc inak. Cestujte za dobrodružstvom 11 981
  2. Viete aký dôchodok budete mať? Radšej si ho vypočítajte 9 730
  3. Vyrábali kozmetiku, o ktorú nebol záujem. Napriek tomu prerazili 8 940
  4. Mexiko, Maldivy či Maurícius. Kam ísť za TOP exotikou v zime? 6 579
  5. SME.sk môžete teraz čítať 30 dní úplne zadarmo 6 381
  6. Darujte od srdca pre rozum 5 861
  7. Bytová kríza. Ako na daňové priznanie? Kam investovať? 5 570
  8. SME proti extrémizmu na školách 5 371
  9. Peniaze z poistky môžete dostať rýchlejšie. Poradíme vám ako 5 113
  10. Iná tvár Turecka: Oplatí sa navštíviť Severný Cyprus? 5 066

Neprehliadnite tiež

Dôležitý most v Prešove sa rozpadáva. Milióny na opravu mesto nemá

Výluka vlakov pod Škultétyho ulicou bude drahšia ako oprava.

Most na Škultétyho ulici sa rozpadáva.

Najprv dostal za lúpež doživotie, teraz namieta 25 rokov

Recidivista sa na súde v Trebišove domáhal otvorenia jeho prípadu.

Ilustračné.

Bobry doposiaľ v Prešove neboli, usadzujú sa na Sídlisku III

Záhradkárom pri Toryse robia viac problémov divé svine.

Bobor vodný.
L. Draisaitl (tretí sprava) si prebral dres HC Košice, ktoré trénuje jeho otec Peter.

Hlavné správy zo Sme.sk

Komentár Petra Schutza

Cynická hra Smer - SNS

Tu predsa nejde o chcenie – všetci chceme –, ale o základnú pokoru k realite.

Peter Schutz

O skrátenom konaní sa stále rokuje, mimoriadna schôdza pokračuje v piatok (minúta po minúte)

Ak neprejde skrátené konanie, podľa Fica nemá zmysel ďalej rokovať.

Šéf Smeru Robert Fico a minister práce Ján Richter.
Autorská strana Michala Havrana

Šmejdi a svine majú šancu vládnuť iba medzi Slováčikmi (píše Michal Havran)

Sme ovládaní poverami a peniazmi.

Záber z filmu Sviňa podľa románu Arpáda Soltésza.

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop