Moje postrehy z periférie
Dnes skoro ráno som sa rozhodol navštíviť najschovanejšie uličky Košíc. Moje prvé kroky viedli na Horný breh (maď. Felső part utca, ulica zanikla v 70. rokoch 20. stor.). Ihneď som zaklopal na prvé dvere. Až po niekoľkonásobnom klopaní sa spoza dverí zjavila hlava starej tetušky. Podozrievavo si ma prezrela a potom rýchlo zabuchla predo mnou dvere. Pani sa zrejme zľakla, keďže som ešte počul ako otočila kľúčom v zámke. Nazlostený som sa pobral preč a pokračoval v putovaní Košicami.
Moje napredovanie však bolo pomalé a opatrné, strmý svah ulice bol ako keby schválne poliaty vodou, natoľko sa kĺzal. Na moje počudovanie však vládli v tejto časti mesta relatívne civilizované pomery. Skoro v každom dome svietilo elektrické svetlo. Jedna stará žena práve šla po vodu, tak som sa k nej prihovoril:
„Kde sa tak ponáhľate teta?“ Odpovedala slovensky: „Nuž mladý pán, my musíme chodiť pomerne ďaleko po vodu, jediná studňa, ktorú využíva celé tunajšie okolie, je až na konci tejto ulice.“
Pani mi na moju prosbu ochotne ukázala ďalšiu cestu a poskytla informácie o okolitých uliciach. Keď zistila, že som novinár, okamžite prepla do maďarčiny a prosila ma, aby som do novín napísal, nech zavedú vodovodné potrubie do každého domu. Sľúbil som jej, že to spravím. Otočil som sa a šiel ďalej.
Po ceste som začul tupý buchot. Pri jednom nízkom dome som spozornel na veľký hluk. Bola to miešanina spevu a plaču. Nakukol som cez okno a naskytla sa mi komická scénka. Približne 12 malých detí sa mlátilo v maličkej izbe. Prosil som ich aby mi otvorili dvere, v tom sa cez oblok ozvala staršia dievčina, ktorá mi oznámila, že to nie je možné, nakoľko ich matka odišla po drevo do blízkeho lesa a nechala ich zamknutých. Bolo mi ich ľúto, no pomôcť som nemohol. Kráčal som teda ďalej.
Následne som došiel k malému krámu , kde predávali cukríky, korenie, jablká a iné drobnosti. Rozhodol som sa, že si kúpim kilo jabĺk, ale bezúspešne. Mal som totiž pri sebe iba stokorunáčku. Starý predavač si ju dlho prezeral, potom zašiel dozadu za ženou, aby sa poradil. Bavili sa po slovensky a mysleli si, že im nerozumiem. Ich rozhovor vyzeral asi takto. Žena: „Ja hovorím, aby sme tie peniaze nezamenili, pretože ten pán dozaista prišiel od župného úradu vo veci vyberania daní. Keď uvidí, že sme schopní zameniť 100 korún, zdvihne nám dane.“ V duchu som sa poriadne zasmial a odišiel bez jabĺk.
Nasledovala špina špín – cigánsky tábor. Bolo úplne jedno do ktorého domu som vstúpil, všade ma ovanul príšerný puch. Ručičky hodín už ukazovali okolo desať hodín, no nenašiel sa dom v ktorom by jeho obyvatelia ešte nespali. Každá domácnosť ma však vítala a chcela ma ihneď posadiť za stôl. So zvedavosťou sa ma vypytovali na cieľ mojej návštevy. V jednom z príbytkov ma postretol typický obraz. Na špinavej posteli, ktorá nevidela čistú posteľnú bielizeň snáď mesiac, vysedával mladý manželský pár. Na jednom konci sedel manžel, čistiac fazuľu a na druhom konci postele sedela kojaca žena so zapálenou cigaretou v ruke.
Ani v ďalších uliciach tábora nebola situácia priaznivejšia. Prešiel som Fajkovú (maď. Pipa utca, ulica zanikla v 80. rokoch 20. stor.), Vysokú (maď. Magas utca, ulica zanikla v 80. rokoch 20. stor.), Husársku a Idanskú ulicu. Bol som rád, že som sa odtiaľ dostal zdravý a živý.
(Kassai Hirlap, 24. 1. 1920)
Vyrabovali turistickú chatu
Útulňa Turistického spolku priateľov prírody, nachádzajúca sa v blízkosti Ružína v polohe Vozárska, sa už po tretí raz stala terčom útoku neznámych lupičov - možno šlo o miestnych vagabundov. Zlodeji si odtiaľ poodnášali - bohvie kam - celú vnútornú výbavu, ktorá mala slúžiť k pohodliu prichodiacich milovníkov prírody.
Podobný osud postihli aj ďalšie podobné príbytky. Útulňa Karpatského spolku na Prednej holici bola taktiež, už po tretí krát úplne vybielená, dokonca skoro rozrumená. Zlodeji neobišli ani poľovnícke chaty „Repi“ a „Otília“ patriace košickému poľovníckemu združeniu.
Z dôvodu opakovaných vlámačiek, nechávajú priatelia prírody, okná chát a útulní dokorán otvorené, aby tak vopred dali najavo budúcim zlodejom, že už niet čo ukradnúť, aby takto ušetrili aspoň okná a dvere. Ale zbytočná námaha: vo vnútri zbadali kachľovú pec, odniesli teda aj tú.
Bolo by osožné ak by úrady vykonali prísnejšie opatrenia. Možno by bolo osožné, ak by farári okolitých obcí poučili svoj ľud a odradili ich od podobných vandalských skutkov, ktoré páchajú skôr z poverčivosti, než z chamtivosti.
(Kassai Hirlap, 20. 1. 1920)
Kőváryho výstava v múzeu
Riaditeľ košického múzea dr. Josef Polák usporiada výstavu umeleckých diel skoro zosnulého a vynikajúceho výtvarného umelca, Szilárda Kőváryho. Cieľom výstavy je zozbierať a priblížiť tvorbu nadaného umelca košickej verejnosti, prípadne predaj obrazov. Riaditeľ preto vyzýva Košičanov, ktorí vlastnia obrazy, grafiky alebo gobelíny vyhotovené Kővárym, aby ich dali k dispozícií múzeu na dobu trvania výstavy. Diela bude možné odovzdať do 25. januára.
(Kassai Hirlap, 21. 1. 1920)
Ďalšie krádeže
Perínčan János Kerekes sa stal obeťou vreckára. V čakárni železničnej stanice mu neznámy páchateľ vo veľkej tlačenici nenápadne vytiahol z kabáta koženú peňaženku, v ktorej sa nachádzala hotovosť 160 okolkovaných korún a vkladná knižka s 3470 korunami. Prípad vyšetruje polícia.
Neznámi páchatelia ukradli časť povozu Jánosa Bayera.
Byt Henrika Goldfingera na Alžbetinej ulici č. 28. bol už po tretí raz vylomený. Zlodeji si vzali mnohé drobnosti.
Košičanke Altmannovej v jednom z obchodov na Hlavnej ulici ktosi odcudzil peňaženku so značnou hotovosťou.
(Kassai Hirlap, 23. 1. 1920)
Verejné osvetlenie do okrajových štvrtí!
Košické ulice sú tmavé ako noc.
Košická periféria je už v skorých podvečerných hodinách zahalená do úplnej tmy. Pomeru sú znesiteľné iba na Hlavnej ulici a v úzkom centre, kde ešte svieti niekoľko plynových lámp.
Nech sa len skúsi ctený obyvateľ mesta prejsť po Peštianskej (dnes Južná trieda) alebo Kinizsiho (dnes Kukučínova ulica) ulici! Všade úplná tma, dokonca väčšia ako na otvorenom priestranstve, keďže tu prieniku prirodzeného svetla bránia múry domov.
Ozaj by už bolo na čase, aby naše úrady začali riešiť chýbajúce verejné osvetlenie Košíc. O naliehavosti tohto problému vypovedá policajná kronika kriminálnych deliktov za posledné obdobie. Verejná bezpečnosť mesta skutočne stojí na veľmi vratkých nohách.
Tma je ideálnym prostredím na páchanie krádeží a iných rôznorodých hriešnych skutkov. Veď ak niekoho prepadnú o ôsmej hodine večernej, nie je možné určiť, ani to či šlo o útočníka s hnedými alebo svetlými vlasmi, či bol vysokej alebo nízkej postavy. Ako je to možné, že deliktov v centre Košíc takmer niet, a pritom na periférií je ich na rozdávanie? Odpoveď je jednoduchá: Lupiči pracujú zväčša pod rúškom blahodarnej noci. Ak ich aj niekto prekvapí alebo vyruší v práci, majú dostatok času i priestoru na rýchly útek v neosvetlených uliciach. Bez šance zostáva aj ten najostražitejší policajt.
Existuje iba jediné riešenie. Verejné osvetlenie na perifériu! Zároveň si uvedomujeme aj to, že v súčasnom finančnom rozpoložení mesta, je nemysliteľné, aby na každom desiatom metri bola vztýčená nová elektrická alebo plynová lampa. Myslíme si však, že mesto má aspoň na to, aby do každej ulice umiestnilo aspoň jednu - dve lampy. Kriminalita by razom klesla!
Opätovne vyzývame magistrát: Verejné osvetlenie na perifériu!
(Kassai Hirlap, 23. 1. 1920)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
