Zo života Zámočníckej ulice
Je to svojrázna časť starej Cassovie a žiari patinou minulosti. Svojím vzhľadom pripomína historické štvrti Milána či iného starého európskeho mesta. Uzulinká ulica leží medzi storočnými domami ako tenká stuha. Zovňajšok domov je už trocha ošarpaný ako muzeálny exponát, no predsa odoláva zubu času.
Obe strany ulice sú tak tesne blízko seba, že po celý deň tu panuje dokonalé prítmie a len ojedinele sem preniknú blahodarné lúče slnka, ktoré sa jemne dotknú len najvyšších častí budov. Za starými múrmi však nevládne tajuplné ticho ani skľúčenosť, ale práve naopak, toto miesto je plné života.
Okoloidúcich vítajú na oboch koncoch ulice hostince. Jeden má vo výklade vyložené rôznorodé potraviny, v tom druhom vídať počas dňa vymaľovanú neviestku. Ráno otvárajú pomerne neskoro, skôr to ani nie je nutné, keďže o takej hodine tu zavíta len málo hostí. Iná situácia je večer, keď sa to tu bezstarostne hemží hosťami. Nešťastníci zapíjajú žiaľ, aby mohli zabudnúť a tí šťastní sa bezuzdne zabávajú. To je vždy správny okamih, aby cigán spustil smutné piesne zo svojho repertoára, trasúc sa do úplného vyčerpania. Melódiu huslí neraz dopĺňajú divoké výskania: „nikdy neumrieme...“ a letiace poháre padajúce na zem po kúskoch.
Otrhané a nezamestnané osoby s vpadnutými tvárami v súčasnej dobe príliš nenavštevujú tieto lokály, aby sa posilnili pravidelným štamperlíkom. Nemajú na to peniaze navyše. Ulici sa však nevyhýbajú, keďže s obľubou navštevujú tunajšiu lacnú vývarovňu. Zatuchnutá „jedáleň“ je už predpoludním obsadená do posledného miesta.
Všetci nedočkavo čakajú na svoj denný životabudič, ktorého prenikavá vôňa vypĺňa každý jeden kút miestnosti. Robustná pani Marika s výraznými červenými lícami sa len tak obracia medzi stolmi, aby sa každému včas ušlo. Keď prichádzajú na rad cestoviny, hostí sa hlasito vypytuje: „Radi by ste s makom alebo s tvarohom?“ Hladoši si príliš nevyberajú. Ubúda z oboch druhov rovnako. Keď sa lomoz trocha upokojí, z každej strany počuť: „Platím...“. Pani Marika sa rýchlo ponáhľa ku každému stolu. A veru pri mnohých vládne ticho ako v hrobe. Sedia pri nich darmožráči. Keď dôjde rad na nich, ustráchane, červenajúc sa a šepotom hovoria pani Marike: „Ani dnes nemôžeme zaplatiť. Možno sa časy čoskoro zmenia.“ Pani Marika zúri: „Takto to ísť ďalej nemôže. Určite ani vy nemáte peniaze!“ Jeden mladý, stály zákazník, ktorý kedysi pracoval ako paholok u istého grófa, odpovedá: „Na budúci týždeň už budem v novom zamestnaní a vyplatím všetky dlžoby.
Poobedňajšie ticho narúša šramot miestneho brusiča z Talianska. Pracuje tu už len jeden. Obchody idú zrejme ťažko. Usilovne však pracuje, brúsi nože, britvy. Na stene jeho dielne visia známe podobizne z minulosti: Kossuth a Garibaldi.
Tam, kde kedysi pôsobilo pohrebníctvo, dnes predávajú cukríky. Čierna rakva z výkladu je už dávno preč. Zmizla aj tá, kto vie, koho niesli v nej pri jeho poslednej ceste. Och, aký bolestný a pretrvávajúci smútok...
(Kassai Napló, 29. 2. 1920)
Marťania
Slávny prírodovedec Linné (Carl Linné 1707-1778, pozn. autora) pri zatrieďovaní živých bytostí, označil človeka ako „človeka rozumného“, latinsky „homo sapiens“.
Človek je nadmieru hrdý na svoje výnimočné postavenie medzi živými organizmami. Verí, že je skutočne múdry a to ho oprávňuje vládnuť nad celou prírodou. Úspechmi dosiahnutými vo veľkom zápase o podmanenie si prírodných síl sa však stáva čoraz viac sebavedomejším a neraz si myslí, že nič nie je pre neho nemožné.
V staroveku bolo ľudstvo natoľko plné sebadôvery, že svoje božstvá začalo formovať na svoj vlastný obraz. Zemeguľu považovalo za stred celého sveta okolo ktorého krúžia ostatné planéty. Muselo uplynúť niekoľko storočí, aby geocentrický svetonázor vystriedal heliocentrický.
S postupným rozvojom vedy resp. poznaním sa stále viac ľudia pýtajú, či je možný život aj na iných planétach. Táto záhada však ešte len čaká na svoje odhalenie. Najnovšie výskumy však ukázali, že život bude pravdepodobne možný iba na Marse, ktorý disponuje podobným zložením ovzdušia ako Zem, ba dokonca sa predpokladá, že na Marse môžu žiť bytosti podobné nám ľuďom.
V snahe potvrdiť túto hypotézu sa vedci už dlhodobejšie pokúšajú nadviazať kontakt s Marťanmi. Pravidelné pozorovanie červenej planéty odhalilo viacero zaujímavých úkazov na jej povrchu, medzi inými napríklad veľké škvrny pripomínajúce kanalizačnú sieť. Keď sa po čase ukázalo, že záhadné škvrny sa raz zmenšujú a inokedy zväčšujú, začalo sa uvažovať o možnosti akejsi snahy Marťanov o nadviazanie komunikácie s pozemšťanmi.
Podľa posledného vyhlásenia Marconiho (Gugliemo Marchese Marconi, taliansky fyzik, pozn. autora), Marťania vysielajú smerom k nám elektrické znamenia, ktoré sa potom prejavujú v podobe nezvyčajných signálov zachytávaných telegrafnými stanicami po celej Zemi. Vzhľadom na to, že komunikácia s Marťanmi je sama o sebe komplikovaná, Marconi navrhuje, aby im boli odosielané geometrické znaky.
Žijú na Marse ľudia alebo nie? To je otázka, na ktorú sotva budeme poznať odpoveď v blízkej budúcnosti.
(Kassai Napló, 28. 2. 1920)
I tu treba nápravy
Dňa 23. februára viezol som sa na elektrike z Komenského ústavu k zastávke na Zbrojnickú ulicu (dnes Zbrojničná ulica). Pri zastávke chcejúc zostúpiť, prosil som sprievodkyňu vozňa, aby so znamením k odjazdu trochu počkala. Dostal som však odpoveď maďarskú a urážlivú, že vraj ona nemá kedy! Nato nasledovala provokácia od všetkých maďarských pasažierov: vyrojili sa na mňa ako sršni a jeden z nich sa dokonca tak hlúpe a oplzle vyslovil, že sa to nedá napísať. Musel som byť však ticho, poneváč nemám právo prerušiť jazdu a zavádzať protokoly na ulici.
Neni na tomto dosť; musím sa rozpisovať. Dňa 25. februára viezol som sa na elektrike od Posádkového veliteľstva do Komenského ústavu, kde som zamestnaný. Predom som si opatril drobné peniaze, abych neprišiel do mrzutosti so sprievodkyňou. Ako obyčajne hovorila maďarsky. Ja som platil 40 halierov a ona sa na mňa osopila, že prijme len drobné (30 hal.) Nemohli sme sa po slovensky dohovoriť, musel som s ňou hovoriť lámanou maďarčinou. Žiaľbohu, je mi to veľmi obťažné; a viem zcela iste, že sprievodkyňa vie slovensky, ale videla, že som pôvodom Čech a preto ma sekýrovala. To som mal už mnoho takých prípadov a preto rád bych už videl nápravu, aby má viacej nesekýrovali.
(Slovenský východ, 29. 2. 1920)
Sánkarské preteky
Okresné sánkarské závody budú usporiadané v nedeľu dňa 29. februára na výbornej košickej sáňkarskej dráhe. Začiatok o pol 3. hodine odpoludnia. Na závody je hlásená účasť športovníkov z celého východného Slovenska. Víťazi dostanú medaile venované košickým Atletickým klubom.
(Slovenský východ, 27. 2. 1920)
Nové stanice žrebcov
V župe Abaujskej boli sriadené dve stanice žrebcov (vajčiakov) a síce v Moldave so 4 žrebcami a v Košiciach v gazdovskej akadémií so 2 žrebcami. Pri prvej sa platí 80-100 korún pri druhej 100 korún za pripustenie.
(Slovenský východ, 27. 2. 1920)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
