Erik Sikora v New Yorku: Je prázdno, ako keď spadli Dvojičky

Umelec vyhral dvojmesačnú stáž. Po dvoch týždňoch sa ledva stihol vrátiť.

New York očami Erika Sikoru (8 fotografií)

KOŠICE. Koncom novembra si počas slávnostného ceremoniálu vo Východoslovenskej galérii preberal prestížnu Cenu Oskára Čepana určenú vizuálnym umelcom.

Košický výtvarník a hudobník Erik Sikora získal s cenou aj dvojmesačný rezidenčný pobyt v New Yorku.

Súvisiaci článok

Súvisiaci článok Prestížnu výtvarnú cenu získal Košičan Čítajte

„Odletel som 2. marca, na začiatku jarných prázdnin. Na letisku som videl možno dvoch-troch ľudí s rúškom. Mal som pocit, že to nijako neovplyvní môj rezidenčný pobyt. Prvý týždeň New York fungoval normálne, stihol som si pozrieť Moma a Metropolitan Museum, stihol som Armory Show, čo je najväčší veľtrh umenia, vernisáž veľtrhu Art on Paper. Podľa Newyorčanov bolo všade o trochu tichšie ako obvykle. Nevedel som to porovnať, lebo to bolo aj tak obrovské a každý deň som sa uchodil do nemoty,“ opisuje Sikora.

V New Yorku bol dokopy dva týždne, mal byť dva mesiace.

Bicyklom vyprázdnenými ulicami

Jeho rezidenčný pobyt pozostával aj z možnosti prezentovať svoje práce pred rôznymi zaujímavými umelcami a teoretikmi. To čiastočne stihol a nadviazal kontakty, keďže každý mesiac tam je v rámci rezidencie približne 15 umelcov.

Výtvarník hovorí, že okrem chodenia po výstavách a múzeách si užíval prechádzky po uliciach a v mrakodrapovom centre Manhattanu sa cítil ako vo filme.

„Ale viac som si užíval brooklynské uličky s nádhernou zmesou ľudí všetkých krajín, pôvodov a životných štýlov. Ku koncu sa však začal New York stišovať a ulice vyprázdňovať, vraj to tak vyzeralo naposledy, keď spadli Dvojičky, nikdy predtým, nikdy potom. Prestal som chodiť metrom a začal som bicyklovať a bicyklovanie takmer prázdnymi manhattanskými ulicami bol neopakovateľný zážitok.“

Teraz alebo nikdy

Počas jeho pobytu sa už začali na Slovensku šíriť prvé prípady nakazenia koronavírusom a následné obmedzenia. Podobné opatrenia a zatvorené inštitúcie postupne prichádzali aj do najľudnatejšieho mesta USA.

Súvisiaci článok

Súvisiaci článok Erik Sikora: Príroda je pre mňa ateliér Čítajte

„New York sa asi nedal tak ľahko zastaviť, takže opatrenia sa diali pomalšie ako na Slovensku. Minulý týždeň sa zakázali masové podujatia, zatvorili sa múzeá a galérie. Vyzeralo to, že je to len na dva týždne, takže som to skôr vnímal cez dianie v Európe.“

V tých dňoch už začal uvažovať nad návratom na Slovensko.

„Opatrenia a pocity sa menili z hodiny na hodinu. Deň predtým som bol ubezpečovaný, že všetko funguje ďalej, a škoda by bola nevyužiť takú zaujímavú situáciu na umelecké projekty. Deň potom som sa rozhodol odísť a bol som ubezpečovaný, že je to asi najrozumnejšie rozhodnutie. Chcel som nepanikáriť a počkať, ako sa to vyvŕbi, ale zároveň som videl, že kvôli obmedzeniam cestovania musím konať teraz alebo nikdy.“

Priletel v poslednej chvíli

Sikora sa však teší, že stihol zistiť, ako New York chutí a vonia.

„Skamarátili sme sa navždy. Postupne sa však rušili osobné schôdzky, takže som až tak nestihol networkingovanie. Každý deň som videl toľko umenia, že som, možno našťastie, nestihol stav prejedenia sa umením.“

V nedeľu, keď letel do Európy, ešte stále fungovala doprava, reštaurácie aj pohyb.

„Starosta New Yorku hovoril, že nemôže zatvoriť školy, pretože jedlo v školskej jedálni je pre veľa žiakov jediným naozajstným jedlom. Zdalo sa, že sa to fakt nemôže stať, ale v lietadle domov som si prečítal, že sa od pondelka zavreli školy, kluby, podniky a reštaurácie. Priletel som poslednými škárami Európy cez Londýn a Budapešť. Deň po tom už by som sa sem asi nedostal, takže som rád, že som doma a že sa to nejako vyriešilo, lebo tá neistota bola horšia.“

Domáca karanténa vo Vyšnom Klátove je podľa neho oveľa príjemnejšia, ako by bolo uviaznutie v USA.

„Newyorský pocit mám navždy v sebe, kultúrne a umelecké obohatenie zafungovalo aj za taký krátky pobyt a dúfam, že to prežijeme v čo najväčšom zdraví, aby z toho boli raz zaujímavé príbehy pre vnúčatá,“ dodáva Erik Sikora.