Dar k výročiu sa pre Košičana s manželkou skončil karanténou v Gabčíkove

Karanténna zóna Gabčíkovo (10 fotografií)

KOŠICE, GABČÍKOVO. Darované letenky do Tokia od detí k výročiu sa po pobyte v krajine vychádzajúceho slnka zmenili na zlý sen.

Najprv peripetie, ako sa dostať späť domov, teraz karanténa na Slovensku.

Správali sa k nim ako k občanom z tretích krajín

Jozef Jánoš z Košíc ju síce akceptuje a chápe, podmienky ho však sklamali.

Už len absencia mydla v čase, keď si má každý umývať ruky, je pre neho nepochopiteľná.

Tvrdí, že nie je v poriadku, ak vláda alebo krízový štáb prijmú opatrenia a až potom sa riešia dôsledky ich uplatnenia.

„Najskôr uzavreli letiská na Slovensku a potom sa niekoľko dní riešila repatriácia občanov SR vracajúcich sa domov. Všetky okolité štáty prijímajú svojich občanov, s výnimkou Slovenska. Slováci na cudzích letiskách okolitých štátov sú považovaní za občanov z tretích krajín a tak je s nimi aj nakladané,“ opisuje.

V Moskve vymenili Záhreb za Budapešť

Ako hovorí, prišli z Japonska. Prileteli cez Moskvu, aj to však bol problém.

„Už v Moskve nám nechceli predať letenky do Budapešti. Chceli lístok z Budapešti na Slovensko, čo som nemal, lebo na Slovensku boli letiská zavreté. My sme však chceli prísť čo najbližšie a dúfali sme, že sa z Budapešti dostaneme domov. V Tokiu sme si preto kúpili letenky do Záhrebu, avšak pri medzipristátí v Moskve sa mi podarilo letenky vymeniť za iné, do Budapešti, za čo sme si priplatili,“ vraví Jozef.

Po prílete do Budapešti, kde prileteli štyria Slováci, personál nechápal, ako sa tam dostali. Uvažovali vraj o tom, ako ich poslať späť do Moskvy.

Potom Maďari zmenili názor a nechali ich v tranzitnej zóne.

Správali sa k nim vraj ako k občanom z tretích krajín. Nemali žiadne informácie a tie, čo si sami zohnali napríklad telefonovaním na slovenskú ambasádu, nemali pre nich žiadnu hodnotu.

„Buď boli neurčité alebo zavádzajúce. Takto sme strávili v jednej miestnosti s občanmi iných krajín, o ktorých sme, samozrejme, nič nevedeli, ani to, či pochádzajú z rizikových oblastí, 27 hodín sedením na stoličke alebo na podlahe. Bolo tam asi 50 ľudí, nespal som 35 hodín.“

Previezli ich do Rajky, odtiaľ do Gabčíkova

Nakoniec konzulka vybavila maďarský autobus, ktorý ich odviezol na hranice do Rajky.

„Dali nám ale podpísať dokument, že súhlasíme so 14-dňovou karanténou v štátnom zariadení, bez možnosti s tým nesúhlasiť. Boli sme unavení, museli sme to podpísať, lebo alternatívou bolo zostať v tranzitnej zóne letiska, prípadne by nás Maďari vrátili späť do Moskvy. Prevážali nakoniec osem ľudí, pretože ďalšia skupina štyroch Slovákov sa náhle na letisku tiež objavila.“

Potom nasledoval prevoz z Rajky. Maďarský mikrobus ich odviezol na slovensko-maďarské hranice. Tam zažili manévre.

„Všetko bolo vysvietené, veľa policajtov. Prišiel jeden z policajtov a povedal nám, že na Slovensku je výnimočný stav, že sa nemusíme báť, že nás odvezú do Piešťan, kde nám urobia testy. Tvrdil, že to bude trvať iba deň a na druhý, ak bude test negatívny, môžeme ísť domov.“

Pomaly sa presúvali z maďarského do slovenského mikrobusu. Išli po jednom, pomaly a podľa Jozefa bez trhaných pohybov. Každého zvlášť vraj natáčali na kameru. Mikrobus ich previezol do Gabčíkova.

„Tri policajné autá išli pred a tri za nami. Ani smer sa nám nezdal. Nerozumeli sme tomu, veď sme mali ísť do Piešťan. Nakoniec nás ubytovali v bunkách pre 4 - 5 osôb so záchodom a sprchou. Bez lekárskej prehliadky. Nemali sme mydlo, uterák ani pohár na vodu. Von z izby sa vyjsť nedá, stojí tam ochranka, nepustia nás ani na chodbu. My by sme si aj vytiahli niečo z batožiny, ale stratili nám ju niekde na letisku.“

Jozefa škrie, že nedostávajú pravdivé informácie a že museli zostať na letisku ako občania tretích krajín dlhé hodiny, čo je pre neho neprijateľné.

„Keď nám poslali osem SMS správ do Tokia, že si máme umývať ruky, tak mohli poslať aj správu, že z Budapešti pôjde nejaký autobus na Slovensko, ale nech zostaneme, kde chceme. My by sme si autobus zaplatili.“

Ešte stále ich netestovali

Ubytovanie vraj nie je žiaden luxus, ale dá sa akceptovať. Na dve bunky majú sprchu a záchod.

„Neočakával som, že budeme v hoteli. Dostávame predo dvere stravu, uskromníme sa. Ale nech nás testujú. Už sme tu tretí deň a nič. Nemáme žiadne príznaky, cítime sa dobre. Je pravda, že sme prileteli z Japonska a chodili sme po letiskách, ale radi by sme vedeli, na čom sme. Sú tu sústredení ľudia, ktorí sú potenciálnym rizikom, ale žiadne dezinfekčné a hygienické prostriedky. Najväčší problém mám s tým, že mi slovenská administratíva nevie poskytnúť pravdivé informácie.“

Jozef s manželkou zatiaľ ani len netušia, kedy ich budú testovať. Vraví, že už neveria informáciám, ktoré dostanú.

„Vraveli síce, že nás budú testovať a keď budeme negatívni, môžeme ísť domov. Ja teraz netuším, ako dlho to potrvá. Podľa môjho názoru by mal test opodstatnenie po skončení karantény, keď sa izolovaný vracia do bežného života a mal by tak istotu on sám aj jeho okolie,“ hovorí Jozef.

Celý tento proces vníma tak, že Slovensko stojí na neistých základoch.

„Z tohto všetkého mi vyplýva akurát slušný biznis s majiteľom tábora, ktorý sa na poslednú chvíľu za odstupujúcej vlády nabalí. Rád by som však poďakoval maďarským policajtom, že sa k nám správali slušne a poskytovali nám pravdivé informácie. Urobili pre náš návrat domov viac ako celá slovenská administratíva...“