Korzár logo Korzár Košice
Štvrtok, 29. október, 2020 | Meniny má KláraKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR

Arcibiskup Cyril Vasiľ: Pandémia až brutálne pripomína našu krehkosť

Apoštolský administrátor Košickej eparchie o svojom živote, viere i novej funkcii.

Arcibiskup Cyril Vasiľ, apoštolský administrátor sede plena Gréckokatolíckej eparchie v Košiciach.Arcibiskup Cyril Vasiľ, apoštolský administrátor sede plena Gréckokatolíckej eparchie v Košiciach. (Zdroj: Peter Hric/Byzantinos)

Arcibiskup CYRIL VASIĽ, rodák z Košíc, má kňazstvo v krvi. Pastierom duší sa stal rovnako, ako to urobil aj jeho otec a neskôr i brat. Krátko po vysviacke odišiel na ďalšie štúdiá na Právnickú fakultu Pápežského východného inštitútu do Talianska.

O 20 rokov sa stal rektorom celého inštitútu. Po dvoch rokoch akademickú pôdu opustil a stal sa sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi v Ríme.

V januári 2020 sa po mnohých rokoch vrátil späť na Slovensku ako apoštolský administrátor sede plena Košickej eparchie. S novou funkciou i staro-novým prostredím sa zžíva už dva mesiace.

Skryť Vypnúť reklamu

Hoci ste sa narodili v Košiciach, vyrastali ste v obciach Nižný Čaj a Zdoba, kde bol váš otec duchovným správcom farnosti. Ako si na neho spomínate, aký bol ako človek a kňaz? Bol to práve on, kto vás ovplyvnil v rozhodnutí stať sa kňazom? Alebo za tým stálo úplne niečo iné?

- Otec bol kňaz presvedčivý vo viere tým, ako ju žil. V prvom rade to bol úprimný a trpezlivý človek s veľkým duchovným a kultúrnym záberom. Kvôli viere a vernosti katolíckej cirkvi si prešiel väzením, prácou v PTP i rokmi šikany aj v kňazskej práci.

Nikdy sa však tým nejako nechválil, ani sa na to nesťažoval, ani nenosil v srdci žiadnu zlosť. Práve naopak, tešil sa z toho, že keď gréckokatolícka cirkev v roku 1968 vyšla z ilegality, aj on, po 18 rokoch núteného odkladu sa vo svojich 42 rokoch, mohol konečne stať kňazom.

Skryť Vypnúť reklamu

Tešil sa z toho, že po ďalších rokoch – a to ešte v čase komunizmu - nakoniec mohol stáť pri oltári aj so svojimi dvoma synmi a ku koncu života najmä z toho, že dokonca videl ako sa jeden z nich stal biskupom. Otec vo svojom kňazskom živote inšpiroval nie slovami, ale svojím osobným príkladom.

Kedy ste si po prvý raz uvedomili, že sa chcete vydať duchovnou cestou? Ako k tomu došlo?

- Bolo to naozaj už v útlom detstve. Iste tu zohral rolu aj prirodzený mechanizmus, že chlapec chce robiť to, čo robí tato, ale musím sa priznať, že na slúženie omše som sa hral dokonca skôr, ako sa stal otec kňazom, keď som ju „slúžieval“ pre chorú babku, ktorá nemohla ísť do kostola. Samozrejme, že tieto detské hry po čase skončili a na gymnáziu už išlo o vedomé a premyslené rozhodnutie.

Skryť Vypnúť reklamu

Na Rímskokatolícku cyrilometodskú bohosloveckú fakultu ste odišli hneď po maturite na košickom gymnáziu. Plynulo po päťročnom štúdiu ste boli v Prešove vysvätený za kňaza. Počas vysokej školy však študenti všeobecne niekedy svoj názor na budúce povolanie časom prehodnotia. Stalo sa vám, že ste počas štúdia uvažovali, či by ste sa v živote nemali venovali niečomu inému? Alebo to bolo od začiatku jednoznačné rozhodnutie?

- Môžem povedať, že obdobie štúdií ma v mojej túžbe len posilnilo a prehĺbilo. Pravdu povediac, nikdy som skutočne netúžil po ničom inom, aj keď, teoreticky, by som si vedel predstaviť, že by som sa venoval možno aj trvalo mojim koníčkom, ako bola história, alebo záujem o archeológiu.

Mama, bývalá zdravotná sestra, by zasa bola bývala celkom rada, keby som sa bol stal lekárom. Ja som sa však tešil na kňazstvo a teším sa z neho doteraz. Nikdy som teda neupadol do syndrómu pani Miazgovej zo starého animovaného seriálu mojej mladosti Miazgovci, kde takmer každá epizóda končila jej povzdychom: ,Prečo som si radšej nevzala Pištu Hufnágela?!’

Krátko po vysviacke v roku 1987 ste odišli do Talianska na ďalšie štúdiá na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme. Bolo to teda v čase, keď vládol socializmus. Ako váš odchod prebiehal?

- Po stránke cirkevnej som tak konal so súhlasom vtedajšieho ordinára, apoštolského administrátora Mons. Jána Hirku. Po stránke civilnej išlo o nezákonné opustenie republiky – a na to bol paragraf a následne proces, v ktorom som v neprítomnosti vyfasoval „len“ dva roky nepodmienečne.

V skutočnosti som legálne išiel na dovolenku k moru do Juhoslávie. Tam som sa „nenápadne“ oddelil od mojej turistickej skupiny a po nejakých komplikáciách sa mi o niekoľko dní nato podarilo dostať na talianske vyslanectvo v Belehrade, kde som si „rukami-nohami“ (nevedel som vlastne poriadne žiadnu cudziu reč), žiadal víza na štúdiá do Talianska. Na moje veľké počudovanie mi ich aj dali.

Po príchode do Ríma som požiadal o pomoc na Kongregácii pre východné cirkvi. Jej tajomník, tiež bývalý emigrant z Ukrajiny, mi dal dôveru, pretože sa vedel vžiť do mojej situácie a tak mi Kongregácia poskytla študijné štipendium na Pápežskom východnom inštitúte a možnosť bývania v Pápežskom ukrajinskom kolégiu.

Takto povedané to vyzerá vcelku jednoducho, ale keď máte 22 rokov, neviete žiaden svetový jazyk (ruština sa veľmi nerátala), nemáte ani peniaze, ani nikoho vo svete nepoznáte a prvýkrát ste vystrčili nos spoza železnej opony – tak to bolo o niečo drsnejšie. Dnes sa mi to samému javí ako sväto-naivná opovážlivosť.

No napriek drsným začiatkom, ako ste to nazvali, sa vám na inštitúte očividne darilo. Postupne ste sa z pozície študenta dostali až na post rektora. Taktiež z vášho akademického pôsobenia spomeniem napríklad aj Pápežskú Gregorovu univerzitu, kde ste pôsobili ako profesor, či Teologickú fakultu Trnavskej univerzity v Bratislave.

Mali ste teda možnosť stretnúť sa s mnohými študentmi teológie či cirkevného práva na rozličných školách. Zmenili sa podľa vás mladí teológovia od tých čias, keď ste boli študentom vy? A je vôbec o kňazstvo či teologické štúdiá záujem aj dnešnej dobe?

- Vzhľadom na to, ako prebiehala moja cesta za štúdiami, či už tými základnými ku kňazstvu, v časoch keď komunistický režim obmedzoval možnosť štúdií a všelijakým iným spôsobom otravoval život, alebo potom za tými špecializovanými, kvôli ktorým bolo treba vlastne ísť do nútenej emigrácie, tak mi u niektorých z mladšej generácie prekáža prístup, ktorý akoby medzi riadkami vyjadroval, že vlastne by mala byť cirkev vďačná, že chcú študovať.

Teda nie to, že byť kňazom je obrovská Božia milosť, za získanie ktorej som ochotný obetovať čokoľvek, a že možnosť ďalších špecializovaných štúdií je ešte osobitný bonus pre lepšiu budúcu kňazskú službu. Ale možno sa mýlim, možno je to len také nedôverčivé dudranie voči mladšej generácii, s oným povestným ... to za mojich čias...

Biskupom ste sa stali v roku 2009. Vo vašom biskupskom erbe je jeden z použitých symbolov skautská vlajka. Vy sám ste jeden z najznámejších členov Federácie skautov Európy. Ako ste sa vôbec ku skautingu dostali a čo vás naučil? Mali by sa skautingu venovať mladí viac aj v súčasnosti?

- Ku skautingu som sa dostal popri svojej akademickej činnosti a odporučil mi ho jeden starý profesor a sám dlhoročný duchovný asistent skautingu, profesor Ivan Žužek, a to s jednoduchou motiváciou: ,aby som popri profesorských štúdiách ostal normálny’.

Dobre robený skauting je jedinečnou výchovnou metódou s viac ako storočnou skúsenosťou. Odporúčam ho najmä mestskej mládeži, aj keď principiálne to nie je len o chodení do prírody, ako sa to niekedy zjednodušene predstavuje, ale o formovaní celého človeka, dobrého kresťana a dobrého občana. Pre kňaza je zasa ideálnou pastoračnou platformou pri formácii mladej generácie – samozrejme, že nie jedinou a výlučnou, ale mimoriadne plodnou.

Keď ste sa stali biskupom, prijali ste za svoje heslo výzvu Parati semper, teda stále pripravený. Prečo práve tieto slová, čo pre vás osobne znamenajú?

- Možno na úvod – to parati semper je v latinčine v skutočnosti v množnom čísle, teda ,stále pripravení’. Zvyčajne sa predpokladá, že som sa primárne inšpiroval skautským mottom ,Vždy pripravený’. V skutočnosti je to trochu inak, aj keď táto podobnosť nie je zasa celkom náhodná.

Ide o slová zo širšieho kontextu prvého listu svätého Apoštola Petra 3, 8-17, ktoré vysvetľujú obdivuhodným spôsobom, v čom by mal v skratke spočívať život a svedectvo kresťanov (a samozrejme aj skautov) v tomto svete. Konkrétne ide o túto pasáž:

,Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú. Lebo je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé.

Osobne pre mňa je to vyjadrenie túžby byť schopným a vedieť vysvetliť, zdôvodniť, prezentovať našu kresťanskú nádej – nádej založenú na dôvere v Boha, ktorý sa ľudstvu priblížil vo Vtelení svojho Syna, Ježiša Krista.

Tieto slová vo mne zarezonovali ešte od čias mojich seminárnych štúdií, keď som čítal Apoštolský list svätého pápeža Jána Pavla II. mladíkom a dievčatám celého sveta pri príležitosti Medzinárodného roku mládeže 1985 – práve tento list má názov Parati semper – Vždy pripravení.

Vo Vatikáne ste boli najvyššie postaveným Slovákom, 11 rokov ste pôsobili ako sekretár Kongregácie pre východné cirkvi v Ríme. Čo bolo vašou úlohou?

- Na vysvetlenie nezasvätenému publiku treba hádam uviesť, že Kongregácia je niečo na spôsob ministerstva v štátnej správe. Tajomník Kongregácie má nad sebou ešte Prefekta, takže je teda niečo také ako štátny tajomník.

Jeho úlohou je predovšetkým riadiť vnútorný chod kongregácie, organizovať rozdelenie úloh, kontrolovať ich plnenie, ale aj byť v kontakte s jednotlivými cirkvami, či ďalšími orgánmi rímskej kúrie, najmä Štátnym Sekretariátom. Jeho úlohou je koordinovať prípravu podkladov pre Prefekta a následne pre pápeža, na základe ktorých sa potom prijímajú závažné rozhodnutia.

Kým iné vatikánske kongregácie majú špecializované kompetencie, okruh činností Kongregácie pre východné cirkvi je veľmi široký, hoci sa dotýka špecificky len východných katolíckych cirkví rôznych obradov. Ide však naprieč celým cirkevným životom, od menovania biskupov, usporiadania liturgie, formácie duchovenstva, vzťahu s rehoľníkmi, až po organizovanie materiálnej pomoci a financovanie projektov, ale zasahuje aj množstvo ďalších oblastí života cirkvi.

Pri tejto vašej pozícii tajomníka ste zrejme mali k pápežovi Benediktovi XVI. a neskôr aj k Františkovi blízko. Ako ich poznáte z vlastnej skúsenosti, a ako sa vám s nimi spolupracovalo?

- Treba spresniť, že osobne za pápežom v rámci pravidelných pracovných stretnutí chodieva Prefekt Kongregácie a nie jej tajomník. Tajomník pripravuje materiál na tieto jednania. Preto aj moje kontakty s pápežmi boli skôr sporadické, povedzme niekoľkokrát ročne, ak nepočítame stretnutia pri slávnostných liturgiách.

S pápežom Benediktom XVI. som bol v kontakte ešte predtým než sa stal pápežom a bol Prefektom Kongregácie pre učenie viery – s touto kongregáciou som spolupracoval ako jej externý konzultor.

Pri stretnutiach s pápežom Františkom sme sa cítili akosi osobitne blízko - patríme obaja do jezuitskej rehole a teda istá prirodzená sympatia tu bola samozrejmá. Raz mi pápež František s úsmevom povedal: ,Vidíš, máme spoločný jezuitský vírus’, ale to v tomto čase, keď sa hovorí o iných vírusoch asi nie je najvhodnejšia anekdota.

Ponuku prísť na Slovensko ako apoštolský administrátor sede plena Košickej eparchie pre katolíkov byzantského obradu ste dostali od pápeža Františka pomerne nečakane. Zároveň váš presun prebehol dosť rýchlo. Ako ste túto správu a vôbec životnú zmenu prijali?

- Bolo to pri osobnej audiencii, na ktorú ma pápež pozval 18. januára 2020. V podstate sme si nemuseli nič dlho vysvetľovať. Obaja sme jezuitmi. A on je okrem toho aj pápežom. Pre jezuitu je poslušnosť a pohotovosť voči priamemu poslaniu zo strany pápeža nielen samozrejmá, ale mala by byť našou charakteristikou – viaže nás k tomu aj osobitný sľub. A keď sa už nejaké zásadné rozhodnutie prijalo, tak prečo odďaľovať jeho uskutočnenie?

V novom úrade apoštolského administrátora ste približne dva mesiace. Čo bolo najťažšie na novej práci, čomu novému sa musíte priučiť, zvyknúť si? Ako sa vám zatiaľ v novom úrade pracuje?

- Pre mňa je táto zmena novou výzvou. Na jednej strane ide o návrat domov, na miesta kde som vyrastal a formoval sa, teda kde sa cítim doma. Na druhej strane je úloha administrátora eparchie aj pre mňa niečím novým, je to prechod z akademickej, či administratívnej skúsenosti do konkrétnej praxe – a tu treba aj trochu pokory a najprv si viac všímať a počúvať, ako hneď a rýchlo niečo príliš riadiť a rozhodovať.

Mám šťastie, že som sa ocitol v tíme spolupracovníkov, ktorý je zladený, ale ktorý aj ja osobne dobre poznám a preto aj naša spoločná práca prebieha veľmi plodne a v podstate bezproblémovo.

Čakajú Košickú eparchiu a veriacich nejaké zmeny po vašom nástupe do funkcie?

- Zmenou je už môj nečakaný príchod. Nijaké zásadné zmeny pre eparchiu a pre veriacich nie sú bezprostredne na obzore. A hoci sa hovorí, že „nová metla dobre metie“ ja som skôr názoru, že najprv sa treba dobre oboznámiť so situáciou, spoznať vnútorné mechanizmy a problematiky, jednotlivých konkrétnych ľudí a až potom prípadne - ak by to bolo potrebné, robiť nejaké rozhodnutia.

Takže skôr: ,pomaly ďalej zájdeš’, či radšej ,dvakrát meraj, raz strihaj’. V dobre hrajúcom a vyhrávajúcom tíme predsa ani nový tréner, ktorý náhodou nastúpi počas rozbehnutej sezóny, nezačne s tým, že bude meniť zostavy, či premiešavať hráčov na svojich postoch.

Keď ste zo Slovenska odchádzali, vládol tu ešte socializmus, ktorý náboženstvu ako takému neprial. Ako to vidíte v dnešnej dobe, ktorá sa označuje za dobu konzumu, kedy sa aj náboženstvo ako také potýka s rôznymi, možno novými situáciami? Nie je to ešte náročnejšie ako vtedy?

- Keď už hovoríme o konzume, tak by som teda, ak dovolíte, obrazne prirovnal duchovnú situáciu k ponuke v supermarkete.

Za komunizmu boli regály prázdne, alebo len s jedným typom výrobkov – nemal si inú možnosť. Tak aj duchovná ponuka bola len jedna, teda tá, ktorá zodpovedala straníckej línii. Cirkev bola konkurentom, pretože poskytovala alternatívnu duchovnú potravu z vlastných, neotrávených zdrojov, takmer v súkromí, keďže supermarkety patrili komunistickej strane.

A táto duchovná strava bola napriek ťažkej dostupnosti vyhľadávaná, bola takpovediac podpultovým tovarom (tento termín pozná len staršia generácia), pretože tá jednofarebná komunistická žbrnda nechutila v podstate nikomu, dokonca neraz ani jej samotným výrobcom a distribútorom.

Dnes máme „duchovný supermarket“ otvorený všetkým a je plný výrobkov rôznej proveniencie, rôznej kvality, rôznej chuti. Regály sú plné a duchovná ponuka cirkvi je považovaná v podstate len za jednu z alternatív.

Aj dnes ale býva väčšinou umiestňovaná v tej vzdialenejšej časti predajne a v spodných regáloch, menej na očiach. Treba si ju ísť špeciálne hľadať, pretože cirkev ani dnes nemá takú marketingovú sieť a reklamné možnosti lákania na pekný obal, ako mnohé lacnejšie a krikľavejšie, ale menej hodnotné produkty – spolieha sa však na to, že múdry záujemca si príde pre vnútorný kvalitný obsah.

Možno je to trochu naša chyba, že nepočítame dostatočne s tým, že priemerný konzument tomu nemusí vždy rozumieť a radšej siahne roztržito a prvoplánovo po krajšom pozlátku, či k tomu čo je bližšie pri vchode alebo pri pokladni.

Ako sú na tom Slováci s vierou v Boha? Vďaka tomu, že ste dlho pôsobili v zahraničí, máte možnosť nazerať na nás s určitým odstupom. Akí podľa vás sú, ako by ste ich opísali, zhodnotili - možno aj v porovnaní s tým, ako kresťanstvo prežívajú veriaci v Taliansku?

- „Kvalitu viery“ každého človeka pozná len Boh, pretože ide o výsostne vnútorný duchovný postoj. Preto je ešte ťažšie paušálne hovoriť o „viere Slovákov“.

Možno by som povedal, že na Slovensku sa postupne zužuje tá skupina ľudí, ktorá prežívala vieru ako niečo zvykové, tradičné ba až povinné a praktizovala niektoré vonkajšie znaky, ako tzv. chodenie do kostola, ale bez skutočnej osobnej voľby. Súvisí to so zmenou kultúry.

Prakticky dnes už vo väčšine prípadov veľmi zoslabol, alebo až zanikol akýsi spoločenský alebo rodinný tlak, na základe ktorého by sa očakávalo, že sa osoba identifikuje s náboženstvom len kvôli miestnej alebo rodinnej tradícii, či zvyku. Kto odmietol náboženstvo a nežije podľa neho, nie je k tomu nijako a nikým tlačený.

Neznamená to, že by sa zvýšil počet formálnych presvedčených ateistov, iba sa rozšírila skupina ľudí zdanlivo indiferentných, ktorí nepraktizujú pravidelný náboženský život, ale v konečnom dôsledku patria do akejsi šedej zóny, pretože o nich nemožno v mnohých prípadoch ani akosi paušálne povedať, že by im celkom nezáležalo na ich duchovnom živote. Títo ľudia zdieľajú viaceré morálne hodnoty, ktoré sú spoločné aj s kresťanstvom, ale nie všetky a hlavne ich nevnímajú konfesionálne.

V tomto sa teda aj Slovensko stále viac začína podobať na krajiny európskeho Západu, ako je napríklad aj Taliansko. A v tomto zmysle stojí aj pred Cirkvou úloha hľadať spôsoby, ako sa účinne prihovoriť a priblížiť práve týmto ľuďom v šedej zóne, pre ktorých tradičné formy pastorácie nie sú atraktívne, alebo sú im dokonca úplne cudzie.

Na druhej strane, kto sa dnes rozhodne žiť podľa náboženských princípov, alebo sa aspoň pokúša v miere svojich schopností prijať ich do svojho života, robí tak dobrovoľne s vedomím, že ide o osobnú voľbu, ktorú si bude musieť vedieť obhájiť pred sebou samým i pred svojím okolím, ktoré často takéto rozhodnutie nielenže nepodporuje, ale ani nijako nezdieľa.

Povedané jednoduchšie, možno až zjednodušujúco - kto dnes chodí do kostola, robí tak preto, lebo to chce a tak sa rozhodol, a nie preto, lebo sa to od neho očakáva, alebo preto, lebo tak robia aj ostatní a on sa nechce odlišovať.

Z hľadiska cirkevného kalendára teraz veriaci prežívajú každoročný 40-dňový pôst. Počas neho sa viacerí zriekajú či už nejaké druhu jedla, digitálnych technológií alebo zlozvykov. Ako prežívate toto obdobie vy? Čoho sa zriekate a prečo?

- Posledné roky sa snažím o dvojakú formu posilnenia pôstnej disciplíny. Na jednej strane je to jednoduchá zdržanlivosť od mäsitých pokrmov počas celého pôstneho obdobia a rovnako je to aj vernejšie aplikovanie liturgických noriem byzantskej cirkvi na toto liturgické obdobie. Nejde teda o nič mimoriadne, ale len o to, k čomu vyzývame aj všetkých veriacich. No a ako biskup sa snažím v období pôstu trochu viac modliť.

Motivácia k pôstu (a to v akejkoľvek oblasti, nielen v pokrme) je jednoduchá – okrem istej formy dobrovoľnej duchovnej obety v rámci prípravy na niečo dôležité, môžem pôst chápať aj ako pokus dokázať si, alebo overiť si, či som ešte schopný kontrolovať a ovládať svoje chute, a to aj v takej jednoduchej oblasti ako je napríklad jedlo. Je to akási forma precvičenia si toho, kto rozhoduje v mojom živote o mojom správaní: je to moje „brucho“, teda môj pud, alebo moja vôľa?

Ak by som stratil schopnosť niekedy si niečo dobrovoľne odoprieť, tak si otváram cestu buď k bezbrehému egoizmu, teda túžbe a snahe mať vždy všetko, po čom len zatúžim, a to za každú cenu, nehľadiac na nikoho a na nič, alebo si otváram cestu k nekonečnej sérii frustrácií, pretože v skutočnosti aj tak nikdy nebudem môcť hneď mať všetko po čom zatúžim a nebudem mať ani schopnosť tento svoj pocit frustrovanosti ovládať či spracovať.

Tohtoročný (nielen) pôstny čas je omnoho ťažší prakticky pre celý svet, ktorý zasiahla pandémia koronavírusu. Ako zatiaľ túto situáciu prežívate a zvládate vy sám? Ťažko skúšané je najmä Taliansko, kde máte isto množstvo priateľov a kolegov, ste s nimi v spojení?

- Osobne čelím situácii podobne ako všetci ostatní občania. Dodržujem sanitárne predpisy a normy a súčasne sa starám, aby boli dodržiavané aj v inštitúciách, na ktoré mám dosah. S talianskymi priateľmi som v častom telefonickom kontakte, navzájom sa povzbudzujeme a informujeme o vývoji situácie.

V tomto období som mal naplánované viaceré služobné povinnosti v Taliansku, ale lety mi zrušili a takisto vlastne ostalo nedoriešené aj moje sťahovanie z Vatikánu – väčšina osobných vecí (najmä knižnica) tam ostala zablokovaná a neviem, kedy sa mi nakoniec podarí previezť ich.

Čo nás táto situácia s pandémiou, podľa vás, má naučiť? A poučíme sa vôbec z toho?

- Táto pandémia nás zaiste bude motivovať k ďalšiemu vedeckému výskumu a pokroku i k zlepšovaniu spoločenských, sanitárnych i politických mechanizmov na zvládanie podobných kríz.

Dúfam ale, že nám trochu pripomenie aj potrebu väčšej pokory. Dáva nám totiž až brutálnym spôsobom možnosť uvedomiť si našu krehkosť, našu fyzickú krehkosť jedincov i krehkosť celého globalizovaného spoločenstva. Súčasne nám pripomenie potrebu väčšej solidarity v každej oblasti – v krízových situáciách treba odložiť nabok rozdiely a spory a nehľadieť len na úzke partikulárne záujmy.

Bude tohtoročná Veľká noc iná? Ako by sme sa na ňu mali pripraviť? A ako by sme ju mali prežívať, aby to bolo, možno aj po ústupe koronavírusu, v tom skutočne hodnotnom kresťanskom duchu?

- Gréckokatolícka cirkev na Veľkú noc spieva: ,Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol, a tým, čo sú v hroboch, život daroval!’ Je to oslava paradoxu – smrť je premožená práve smrťou, ktorú Ježiš Kristus dobrovoľne podstúpil v mene nás všetkých, za nás všetkých ako dokonalý človek a dokonalý Boh v jednej osobe. V jeho smrti a zmŕtvychvstaní sa skrýva nádej pre každého človeka a pre celé ľudstvo.

Smrť je len dočasným víťazstvom morálneho a fyzického zla, ale nie je našou cieľovou stanicou, nikdy nezvíťazí definitívne. Sme zrodení pre život, sme zrodení pre večnosť – v tom je naša nekonečná ľudská veľkosť a z nej vyplývajúca zodpovednosť za život, ktorý nám bol zverený a za spôsob, ako ho prežívame.

Každoročné slávnostné pripomínanie si tejto základnej pravdy je najväčšou oslavou života - a to aj zoči-voči akémukoľvek nebezpečenstvu, ohrozeniu, aj v tej najtemnejšej hodine jednotlivca i celého spoločenstva.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  2. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  3. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  4. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  5. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  6. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  7. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  8. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  9. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  10. Pomáhajte čítaním
  1. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  2. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  3. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  4. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  5. Aplikácia, kde z pohodlia domova zlikvidujete škodovú udalosť?
  6. Škola môže vyzerať aj inak!
  7. UNIQA preberá na Slovensku aj dôchodkové fondy AXA
  8. Využite dovoz tovaru do 24 hodín a zadarmo
  9. Dopad krízy na firmu zmierni strednodobý prenájom vozidla
  10. V Košickom kraji máme more aj neviditeľnú izbu: Objavte ich!
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 33 922
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 24 335
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 22 487
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 121
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 14 762
  6. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 11 816
  7. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 11 453
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 422
  9. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 557
  10. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 535
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Rozhovory z denníka SME

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém
Diéty, Taliansko

Neprehliadnite tiež

Koniec spojenectvu? Trnka sa pustil do Polačeka. Hrá sa o milióny eur

Župan: Pletie si mandát poslanca a primátora. Načo tam je?

Politických spojencov rozhádala mimoriadna finančná pomoc. Polaček by ju chcel využiť pre zoo či cesty.

Psychologička: Pre človeka s inými problémami môže byť pandémia poslednou kvapkou

Prichádzajú za ňou vyčerpaní zdravotníci i školáci, ktorí majú ťažkosti s online výukou.

Klinická psychologička Jana Maliňaková odporúča na psychickú pohodu v čase pandémie pravidelný denný režim.

Lekár natočil inštruktážne video, hudobník pôjde medzi bezdomovcov

Dobrovoľníkov pri celoplošnom testovaní pribúda aj na Spiši.

Pilotné testovanie v Bardejovskej zábave.

S dílerom si dohodli kúpu drog, s prokurátorom tresty

Pre marihuanu prišli k cintorínu, tam ich zadržali policajti.

Mladíci si narobili problémy.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Premiér Igor Matovič.
Dobré ráno

Dobré ráno: Boj o moc, ambície a pomsta. Kauza STU

Čo sa to dialo na Slovenskej technickej univerzite.

Podcast Dobré Ráno.
Komentár Petra Schutza

Najsilnejšie protipandemické opatrenie je osobný lockdown

Zabudli povedať najdôležitejšiu informáciu.

Peter Schutz

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop