KOŠICE. Ateliér na Komenského ulici poznajú mnohí Košičania. Donedávna to totiž bola aj galéria VEBA.
Je zaplnený množstvom obrazov nielen na stenách, ale sú poukladané aj na zemi a na policiach.
Pred časom okolnosti donútili Dušana Baláža presťahovať sem všetky jeho diela, a tak musela galéria ustúpiť policiam s obrazmi. Pribúdajú k nim stále nové a nové.
Za necelý rok a pol vytvoril Dušan bez jedného deväťdesiat obrazov – malieb, koláží i asambláží na svoju jubilejnú výstavu, nazvanú ŽENA, KOLÁŽ, ASAMBaLÁŽ, ktorú už tradične ponúkol v priestoroch Slovenského technického múzea.
Aj teraz má rozrobenú maľbu, zloženú z dvoch častí.
„Som asi v polovici a stále hľadám konečnú podobu. Sú tam figúry, ženy. Možno tam dám jablko ako biblický symbol a bude to Hra o jablko. Ešte uvidím. Uschne to a opäť sa k tomu vrátim, niečo nalepím a postupne sa to dotvorí. V Umeleckej besede slovenskej budú mať jubilanti výstavu, je to určené na ňu,“ vysvetľuje zrod obrazu.
„Niekto si dopredu vymyslí názov, ja sa s tým hrám. V podstate je každá tvorba hrou. Hrou s pojmami, s atribútmi, s priestorom, farbou, je hrou s kontrastami a ich vzájomnými vzťahmi, so stanoviskami. Niekedy je vážna, inokedy menej, je však hrou predovšetkým pre tvorcu, a preto ja sa hrám. Stále sa hrám, sedím na konári a je mi dobre aj v dnešnom ťažkom a chaotickom čase. Mojím krédom je neustále hľadanie seba v tomto svete, sveta v sebe, ale hlavne seba v sebe,“ vyznáva sa maliar zo svojho vzťahu k umeniu.
Za mesiac 124 aktov
Kam sa v ateliéri rozhliadnete, odtiaľ na vás hľadia ženy.
Je ich tu neúrekom, realistickejšie i abstraktnejšie, viac či menej odeté i odhalené a dokonca aj na rozrobených portrétoch.
Sú to ženy - mamy, ktoré sa budú ich deťom neustále pripomínať aj vďaka Dušanovej schopnosti zachytiť nielen vonkajšiu podobu, ale aj ich dušu.
O ženách ako jeho večnej inšpirácii sa nahovorilo veľa. Zaujímavé však sú aj figúry, ktoré uňho nesmú chýbať na žiadnom obraze.
So živými modelmi až tak často nepracuje. No chcelo to roky praxe.
„Aktov som sa narobil veľmi veľa, aj modelky boli. Keď som ešte za komunistov bol v Sárospataku na medzinárodnom plenéri, boli tam sochári, keramikári, fotografi, rezbári, krajinári. A na jednom poschodí sa kreslili a maľovali akty. Potešil som sa, je tu figúra, netreba platiť model. Celý mesiac som robil akty. Namaľoval som ich 124, to si presne pamätám. A nezabudnem, ako sa pri návrate domov colníci, keď som všetko musel vyložiť na chodník, dobre bavili. Pri maľovaní sme začínali päťhodinovou prácou na veľkom akte v životnej veľkosti. Potom sa čas skracoval na tri hodiny, dve, jednu až po pätnásť sekúnd. To sme stíhali už len malé skice. Teraz viem akt namaľovať z každého uhla, tak to vošlo do ruky, že mi to ide aj spamäti. Dnes mám odložené skice, keď treba, len sa prehrabem a nájdem, čo mi treba,“ hovorí Dušan.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
