KOŠICE. Na prelome rokov 1944 a 1945 zúril v Košiciach nyilašovský teror. Členovia maďarskej pronemeckej fašistickej Strany šípových krížov (tzv. nyilaši) terorizovali a fyzicky napádali Košičanov.
V týchto časoch sa dominikánsky páter Mikuláš Lexmann rozhodol podať pomocnú ruku takému množstvu ohrozených ľudí, ako len bolo možné.
V priestoroch krypty pod dominikánskym kostolom vytvoril úkryt. Nehľadel pritom na náboženskú či politickú príslušnosť.
Pre neho to boli ľudské bytosti, ktoré potrebovali nájsť útočisko. A tak v podzemí kostola ukrýval židov, komunistov i odporcov nacistického režimu.
Záchranca životov
Svedectvo o tom zanechal vo svojich pamätiach jeden z ukrývajúcich sa – katolícky kňaz, košický kanonik Anton Harčar.
Jeho otec za vojny zachraňoval životy. Ten jeho zachránil páter Lexmann Čítajte „Mikuláš Lexmann prišiel s návrhom vytvoriť v priestoroch krypty pod kostolom úkryt pre ohrozených. Vchod do krypty bol za javiskom Veritasu, kde boli aj sociálne zariadenia. Najprv zaviedol elektrický prúd na osvetlenie krypty. Potom sme spolu z uzavretého priestoru poprenášali ľudské kosti do susedného priestoru a miesto vyčistili. Krypta mala aj malý vetrací otvor vyusťujúci na ulicu v blízkosti ozdobného stĺpu Najsvätejšej trojice. Koncom decembra, keď ´nyilašský´teror priberal na intenzite, do krypty sa nasťahovalo 20 ľudí,“ opísal Harčar vo svojej knihe „Žil som v Košiciach.“
Keď brutalita nyilašovcov vrcholila, ukryli sa v kostole ďalší ľudia.
Pátrovi Lexmannovi možno pripísať i ďalšiu zásluhu na záchrane života. Išlo o mladého Košičana, ktorý mal narukovať do Nemecka, ale otec, dominikánsky terciár, ktorý neskôr ochorel na týfus, ho nepustil.
Keď gestapo prehľadávalo domy, či sa v nich neukrýva nejaký zbeh, hrozilo, že nájdu aj mladíka. Vtedy duchaprítomne zakročil Lexmann a gestapákov nemecky upozornil, že v dome je chorý na týfus.
Príslušníci gestapa sa možnej nákazy zľakli, do domu radšej nevstúpili a nikdy tak nezistili, že sa v ňom ukrýva mladý muž súci do vojska.
Najaktívnejší z aktívnych
Životný príbeh dominikánskeho pátra Mikuláša Lexmanna je bohatý na dobré skutky, na aktívnu duchovnú činnosť a plný moderných a pre komunitu prospešných nápadov. Je tiež symbolom hlbokej viery, nezlomnej povahy a výnimočnej morálky.
Jozef Lexmann sa narodil v obci Bobot v roku 1899 neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Rehoľné meno Mikuláš prijal v roku 1916 v dominikánskom kostole v Grazi a začal nosiť habit Rehole kazateľov.
O osem rokov neskôr započal svoje pôsobenie v košickom dominikánskom kláštore.
Patril medzi najaktívnejších kňazov v komunite. Ako predstavený dominikánskeho kláštora v Košiciach sa zaslúžil o to, aby sa pri kostole postavilo kultúrne stredisko Veritas, ktoré sa stalo jedným z najvýznamnejších košických centier kultúrneho života.
Lietal v oblakoch
V knihe „Smrť za mrežami“ sa v jeho životopise vyhotovenom pátrom Dominikom Letzom, OP píše, že Mikuláš mal dobrosrdečnú a veselú povahu, ktorá bola magnetom pre mládež a vytvoril jej tak ideálne podmienky na rast v kresťanskom a kultúrnom duchu.
„Verte mi, nepoznám vhodné slová, ktorými by som ho opísala. Silný, mocný, veselý, stále sa usmievajúci, múdry, do všetkého pohotový, slovom dobrý človek,“ charakterizovala ho Mária Papugová z Hanisky pri Košiciach v spomienkovom liste, z ktorého sa cituje v životopise.
Bol síce duchovným, ale nebránil sa výdobytkom modernej doby, práve naopak, rád ich využíval.
Stal sa prvým kňazom s vodičákom a prvým leteckým pilotom - rehoľníkom v Československu. Pilotské skúšky zložil na košickom civilnom letisku v roku 1935.
Nezvyčajnú udalosť zachytila aj dobová tlač – Slovenský východ.
„Na košickom letišti je živo. Čakáme na ojedinelú udalosť – skutočne svetovú: prvý rádový kňaz ide skladať pilotskú skúšku.“
V reportáži nechýbali ani prvé dojmy pilota – nováčika. „Strach? Toho nemám. Je to celkom zbytočné. Veď strach ešte nikomu nepomohol...,“ píše sa v knihe „Smrť za mrežami.“
Rád šoféroval
Košičania ho vídali šoférovať auto a keďže žil pre spoločenstvo, pre ktoré mnoho vykonal, ľudia ho v okamihu spoznávali.
Dokumentujú to aj spomienky jeho žiačky Bernadetty Madovčíkovej z roku 2002.
„Myslím, že ho poznali všetci Košičania a každý policajt. Môj otec bol členom štátnej polície. Keď zbadal približovať sa jeho auto, zasalutoval mu a on mu rukou zakýval na pozdrav. Keď v meste zastavil, hneď boli pri ňom ľudia a hovorili s ním. Bol naozaj medzi ľuďmi obľúbený pre svoju milú povahu a svoj ľudský prístup bez rozdielu.“
Popri svojej pastoračnej činnosti sa zaoberal i ďalšími svetskými vecami – napríklad fotografoval a amatérsky filmoval.
Predbehol dobu
Ovládal tiež medzinárodný jazyk esperanto a bol ochotný sa o túto svoju vedomosť podeliť s ďalšími. Organizoval tak jazykové kurzy a stretnutia.
Zrejme aj jeho proaktivita vyústila do zorganizovania kongresu slovenských esperantistov v Košiciach v roku 1948.
„To, že on sa venoval aj tomu svetskému tiež, to bolo čosi nové na tú dobu, on svojím spôsobom svoju dobu predbiehal,“ komentoval pátra Mikuláša jeho priateľ Jozef Futó v dokumente RTVS pod názvom „Páter Mikuláš.“
„Mal úžasné vedomosti, ale nepresadzoval sa tak, že by ich bol vnucoval, ale vedel tak zaujímavo hovoriť, že si získal spoločnosť tým svojím šarmom,“ povedala v rovnakom dokumente Mikulášova neter Mária Kleinová.
Bol tiež knihovníkom konventu, hlavným sakristiánom, katechétom v zdravotnej pôrodníckej škole, viedol misie.
Ľubil kyslé mlieko
Keď mu to povinnosti v Košiciach dovolili, vždy si našiel čas zájsť do rodného kraja, do dediny Bobot.
Jeho neter Mária Kleinová si spomínala, že si ich brával na kolená, smial sa a žartoval s nimi.
„Prichádzal s fotoaparátom, posadil nás všetky decká na koňa a fotil. Robil skvelé momentky.... Chodil s nami voziac sa na kočiari konským záprahom po rodnom kraji. Ľudia z dediny ho mali veľmi v obľube. Pristavil sa pri každom, srdečne sa porozprával, vždy veselý, usmiaty. Mal rád jednoduchých ľudí. Veľmi ľúbil domáce kyslé mlieko. Keď sme ho náhodou nemali u nás, susedia mu ho nosili v hlinených mliečnikoch,“ dozvedáme sa zo životopisu.
Praneter: Jeho odkaz? Musíme si pomáhať
Celý život nadmieru veľmi prakticky pomáhal druhým a stojí za množstvom veľkých diel, charakterizuje svojho prastrýka europoslankyňa Miriam Lexmann.
Pokračuje, že bol priekopníkom nových foriem šírenia Božieho slova, pedagógom, redaktorom, letcom, fotografom i kinofikátorom. Mal nadšenie pre všetky výdobytky techniky.
„Podstatný odkaz od pátra Mikuláša je však pre mňa iný: musíme si pomáhať bez ohľadu na naše sympatie k druhým, ich názory či sociálne postavenie,“ vysvetľuje europoslankyňa odkaz pátrovho života na svojej oficiálnej webstránke.
V jednom z rozhovorov pre Denník N uviedla, že komunistickému režimu jej prastrýko prekážal, pretože bol kňazom s veľkým vplyvom.
„...odviedli ho práve do tábora, kde bol mimoriadne ostrý režim. Pôsobil totiž v spoločenstvách, ktoré sa na nové pomery pozerali veľmi kriticky. Napriek nátlaku ŠtB počas omše prečítal pastiersky list prijatý na tajnej biskupskej konferencii v Prahe,“ naznačila europoslankyňa nemilosrdný záver životnej púte tohto významného duchovného.
Prenasledovaný a väznený
Mikuláš Lexmann bol totiž nekompromisný voči rozrastajúcemu sa vplyvu a tlaku komunistického režimu, ktorý prišiel po 2. svetovej vojne.
Odpoveď komunistov na seba nenechala dlho čakať. Páter bol od roku 1948 viackrát vypočúvaný a väznený Štátnou bezpečnosťou, raz dokonca jej príslušníci prehľadali aj košický dominikánsky kostol, ale nič nenašli.
Zlomová chvíľa v živote činorodého pátra prišla z 13. na 14. apríla 1950 počas takzvanej barbarskej noci, ktorej cieľom bola likvidácia mužských reholí v Československu.
V priebehu tohto násilného aktu bol z kláštora vyvedený aj páter Lexmann. Postupne putoval do viacerých internačných kláštorov, pre ktoré bol charakteristický väzenský režim a obmedzovanie slobôd či práv.
Samotky vytvorené z pivničných miestností, chlad, pretože nebolo čím kúriť, spanie na slame v preplnených izbách, aj takéto nedôstojné boli podmienky, ktoré si režim pripravil pre väznených rehoľníkov.
Pre režim neprijateľný
Toto všetko a tiež neustály teror zo strany dozorcov sa podpísali na zdraví pátra Lexmanna, ktorý sa ocitol na zozname „reakčných a neprevychovateľných“ rehoľníkov, a preto bol spolu s inými takto označenými duchovnými prevezený do centralizačného tábora v českých Králikoch.
Rehoľníci tu pracovali na poliach, v lese, v živočíšnej výrobe. „Už vtedy bol Mikuláš Lexmann ťažko chorý na srdce, trpel na vysoký krvný tlak, ťažko dýchal, chodil s palicou. Napriek tomu s ním zaobchádzali surovo, musel namáhavo pracovať na poli, často v horúčave na slnku, na čo bol vzhľadom na svoj zdravotný stav citlivý,“ opisuje chatrné zdravie silného človeka životopis v knihe „Smrť za mrežami“.
Chcel zomrieť so sklonenou hlavou
Prosby a výzvy jeho príbuzných, aby s ním bolo zaobchádzané miernejšie, ostali u dozorcov kláštora nevypočuté. Namiesto práce na poliach ho poslali do strmých kopcov pásť kravy.
Páter zomrel 17. júla 1952 vo veku nedožitých 53. rokov. Svätú omšu v ten deň celebroval iný kňaz, pretože Mikulášovi bolo už príliš zle.
„Mikuláš si uvedomoval, že zomiera, no ešte bol pri vedomí. Sedel so sklonenou ovisnutou hlavou. Keď mu ju ktosi chcel podoprieť, on mu odvetil: Nechaj, patrí sa, aby Pánov služobník pred Neho predstúpil so sklonenou hlavou,“ opisuje jeho posledné chvíle životopis.
Mikuláš Lexmann je pochovaný v rodnom Bobote, tak ako si to prial.
(Autorka textu čerpala informácie o živote Mikuláša Lexmanna z webstránky www.patermikulas.sk, ktorú spravuje jeho rodina a na ktorej je zverejnený aj jeho životopis od pátra Dominika Romana Letz, OP)
Páter Lexmann ako mučeník
KOŠICE. Obdobie od vlaňajšieho 28. októbra do 7. novembra tohto roka je vyhlásené za Rok Mikuláša Lexmanna.
„..priekopník novej evanjelizácie, šíriteľ kresťanskej kultúry, redaktor, letec, zakladateľ časopisu Ruženec, Dominikánskeho kultúrneho centra Veritas, odvážny záchranca ľudských životov na konci 2. svetovej vojny,“ vyzdvihuje vskutku bohatú životnú náplň pátra Lexmanna provinciál Slovenskej provincie Rehole kazateľov Damián Mačura v oficiálnom dokumente, ktorým ohlásil Rok Mikuláša Lexmanna.
Rehoľu dominikánov na Slovensku viedlo k tomuto kroku viacero dôvodov.
„Ikona“
Vlani 29. októbra uplynulo 120 rokov od narodenia pátra Lexmanna.
V rovnakom mesiaci tiež Slovenská provincia Rehole kazateľov oficiálne požiadala o začatie jeho beatifikačného procesu ako mučeníka.
Tohtoročný apríl si zase pripomíname 70. výročie Barbarskej noci – násilného zásahu štátnej moci proti mužským reholiam v Československu, ktorý mal zabezpečiť ich likvidáciu.
Obeťou tejto noci násilnej akcie bol aj páter Lexmann.
„Jeho smrť priamo v internačnom tábore je tak ´ikonou´ všetkých tých rehoľníkov a rehoľníčok Československa, ktorí v období komunistického režimu trpeli v sústreďovacích táboroch a na nútených prácach pre nezlomnú vernosť zasvätenému životu,“ dodáva provinciál Mačura.
Mikuláš Lexmann je zapísaný do Zoznamu záchrancov židovského obyvateľstva v Košiciach, ktorý vedie Holocauts Memorial Centrum Budapest.
Ústav pamäti národa mu in memoriam priznal postavenie účastníka a veterána protikomunistického odboja.
Pamätná tabuľa venovaná jeho osobe visí pri vchode košického Veritasu, ktorá bola odhalená v januári tohto roku. Ďalšia je umiestnená v jeho rodnom Bobote.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
