Oliver Rácz mal 26 rokov, keď musel zostúpiť do tmavého podzemia košického dominikánskeho kostola, aby sa počas 2. svetovej vojny ukryl pred krvilačným vyčíňaním nyilašovcov v Košiciach. Inú možnosť nemal, pretože aktívne napomáhal v zachraňovaní životov falšovaním dokladov. V útrobách kostola nebol sám, boli tam s ním ďalší ľudia, ktorým by rovnako ako jemu tam vonku hrozila smrť. Túto skupinu ľudí spájala spoločná osoba dominikánskeho pátra Mikuláša Lexmanna, ktorý prišiel s myšlienkou urobiť z krypty úkryt. Oliver Rácz po svojej smrti získal ocenenie Spravodliví medzi národmi. Jeho príbeh a osudy ďalších piatich ľudí zo Slovenska, ktorí Židom zachránili životy, zverejnil Izrael po dvojročnej pandemickej prestávke. Jeden zo synov rodeného Košičana, doktor OLIVER RÁCZ MLADŠÍ ľutuje, že pátrovi za komunizmu nemohol nikto pomôcť. Pripomína, že aj keď bol teror za 2. svetovej vojny príšerný, tichý komunistický teror bol rovnako zlý.
Páter Lexmann ukryl podľa dostupných informácií rôzne skupiny ľudí od židovských obyvateľov cez komunistov až po odporcov režimu. Do ktorej z nich patril váš otec?
- Otec bol pokrstený, takže bol kresťan, ale mal židovské korene z otcovej strany. Bol učiteľ a dosť dlho sa vyhýbal vojenskej službe tým, že sa zapísal na rôzne univerzity v Bratislave, Szegede či Debrecíne a získal titul stredoškolského učiteľa dejepisu a francúzštiny. Potom ho predsa len povolali a keďže sa vyznal v administratíve, dostal kancelársku prácu na veliteľstve vojenského tábora, kde bol hrozný chaos a neporiadok. Tam sa dostal k rôznym tlačivám a pečiatkam a vďaka tomu sa mu podarilo zachrániť niekoľko životov. Ich konečný počet nepoznáme, určite však vieme o piatich ľuďoch. Za túto činnosť si vyslúžil vyznamenanie Spravodliví medzi národmi od Yad Vašem z Izraela. Pre túto jeho činnosť počas vojenčiny ho začali naháňať, a tak sa potreboval niekam skryť. Vtedy prišla ponuka od pátra Lexmanna, ktorý pomohol nielen jemu, ale aj ďalším dvom členom našej rodiny, takže oni prežili posledné týždne toho nyilašského teroru v pivnici dominikánskeho kostola. Čo je zaujímavé, aj moja babička bola v kontakte s pátrom Lexmannom, dopisovali si ešte v tridsiatych rokoch, takže naša rodina je tak nejako previazaná s pátrom Lexmannom.

Koľko rokov mal váš otec v tom čase, keď pomohol tým ľuďom a neskôr sa ukrýval v krypte?
- Narodil sa v roku 1918, bol mladší ako Lexmann. Keď sa musel ukryť v krypte, mal 26 rokov – mladý človek prenasledovaný nyilašmi (členovia maďarskej pronemeckej fašistickej Strany šípových krížov, tzv. nyilaši, terorizovali a fyzicky napádali Košičanov - pozn. red.).
Akým spôsobom váš otec cez falošné dokumenty dokázal pomôcť iným?
- Napríklad tým, že bolo lepšie niekomu vystaviť povolávací rozkaz do armády, akoby mal ísť do koncentračného tábora. Vyrábal všelijaké falošné papiere, ktoré využil na rôzne spôsoby. Košičania si určite pamätajú na generála Šimka, zakladateľa popáleninovej kliniky a medicíny katastrof, ktorý bol s mojím otcom dobrý kamarát. Jemu vystavil falošný doklad, že musí ísť do Budapešti, lebo má veľmi komplikovanú zlomeninu ľavej ruky, ktorú vedia napraviť len v Maďarsku. V Budapešti už Šimka čakali Titovi partizáni, takže sa dostal do juhoslovanskej partizánskej armády. Nedávno sme zase našli v otcovej pozostalosti jeden prázdny podpísaný krstný list, čo bol prakticky jeden život. Slušní ľudia sa v tých časoch snažili pomáhať tým druhým. Mne je po tých rokoch veľmi ľúto, že Lexmannovi nemohol pomôcť nikto. Nyilašský teror bol príšerný, veď tu ľudí posledné dni vešali na stromy, ale ten komunistický taký tichý teror bol veľmi zlý a tiež pri ňom umierali ľudia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári