Každý vie, že podať pomocnú ruku druhému je dobré a správne. No mnohí pri tom bojujú s protichodnými myšlienkami a pocitmi, od využívania, cez vyčerpanosť až po frustráciu z toho, že niekedy sa pomôcť nedá. MARCEL SLIVKA pracuje ako psychológ a supervízor pre Arcidiecéznu charitu v Košiciach a s pomáhaním núdznym ľuďom má bohaté mnohoročné skúsenosti. Chápe, že niekedy sa ťažko riešia problémy iných, keď bojujeme so svojimi vlastnými, i to, že nejde zachrániť všetkých. V rozhovore tiež vysvetlil, že aj pomoc iným musí mať svoje hranice.
V poslednej dobe sa o pomoci iným hovorí naozaj dosť veľa, rátajúc nielen lekárov, sestričky, policajtov, hasičov a ďalších v prvých líniách, ale aj množstvo dobrovoľníkov, ktorí nezištne pomáhajú rozličnými spôsobmi. Myslíte, že boli Slováci nápomocní odjakživa, alebo kríza ľudí v tomto smere zmenila?
- Myslím si, že súčasná kríza nasvietila a zvýraznila naše vlastnosti a osobnostné črty. Videli sme hrdinstvo pracovníkov v sociálnych službách, ktorí opustili rodinu a nechali sa dobrovoľne na týždne zatvoriť so svojimi klientmi. Žiaľ sme tiež videli chamtivosť nečestných, ktorí využili situáciu len na svoj materiálny prospech. Niektorí ľudia koronakrízu za krízu vôbec nepovažovali, a preto na ich život mala minimálny vplyv. Či nás kríza zmenila, neviem, ale určite bola príležitosťou zistiť, čo je v nás. Prajem si, aby našej spoločnosti kríza pomohla viac si vážiť a oceňovať prácu tých, ktorí prejavili odvahu a ochotu pomôcť.
Hoci každý chápe, že pomáhať je dobré a správne, aj napriek tomu má veľa ľudí problém tak konať. Na druhej strane potom stoja altruisti ochotní kedykoľvek sa obetovať pre dobro iných. Čím sa tieto dve skupiny od seba v princípe líšia? Zohráva v tom úlohu aj povaha človeka, teda je tá ochota pomôcť svojím spôsobom vrodená, alebo ide viac o výchovu či pocit zodpovednosti, ktoré si môže časom privlastniť každý?
- Niektorí ľudia, napríklad s antisociálnou poruchou osobnosti, majú zníženú schopnosť empatie, nevedia sa dobre naladiť na iného a účinne pomáhať. Väčšinou sa však altruizmu a prosociálnemu správaniu učíme od útleho detstva, hneď ako sa dostaneme do pozitívnej interakcie s iným človekom. Schopnosť empatie ako súčasť emocionálnej inteligencie je nesmierne dôležitá pre dobré fungovanie spoločnosti. Pre jednotlivca je tiež dôležité, aby sa nerozplynul v bezhraničnej pomoci iným a nestratil sám seba. Láska k sebe a láska k blížnemu sú dva pozitívne a dynamické aspekty nášho prežívania, ktoré v zrelej osobnosti nesúťažia kto je viac, ale sa vzájomne dopĺňajú. Niekedy sa nám ťažko pomáha iným, keď sa trápime s vlastnými problémami, hľadáme samých seba a nerozumieme svojmu prežívaniu.
Pomoc ostatným často u ľudí vyvoláva šťastie či spokojnosť so samým sebou. Niečo podobné sa deje aj pri športovaní, keď sa do tela vyplavujú tzv. hormóny šťastia. Je to tak podobne aj pri pomáhaní? Sú tí, čo konajú dobro pre ostatných, reálne šťastnejší ľudia?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
