SADY NAD TORYSOU. V sobotu ráno 5. júna 2010 o pol desiatej sa prebudila do slnečného dňa. Len o piatej sa vrátila domov z hrádze, aby sa aspoň trošku vyspala.
Chodili tam už týždeň ukladať vrecia s pieskom.
Po celý čas až do piatkovej noci v kuse intenzívne pršalo. Hladina rieky Torysa sa nebezpečne dvíhala.
Pomyslela si, už je dobre. O chvíľu utekali pred vodou
„Chystala som sa na desiatu do práce. Pozrela som sa z okna. Vonku bolo krásne, teplota viac ako 20 stupňov. Už je dobre, voda začne klesať a bude pokoj, pomyslela som si. Mrkla som ešte na stránku hydrometeorologického ústavu a pozrela som si informácie o počasí a stave hladiny Torysy. Obliekala som sa a zrazu som začula z miestneho rozhlasu výstražné gongy a hlásenie, že sa musia okamžite evakuovať všetci ľudia z Pažičiek, ako sa volá naša lokalita. Veľmi som sa preľakla, lebo na hrádzi stále boli môj manžel, švagor a ďalší ľudia,“ začala spomínať na desivé okamihy spred desiatich rokov Iveta Tomková zo Zdoby, časti obce Sady nad Torysou. Od roku 2018 tam starostuje.
Vybehla pred dom, všetci už utekali od hrádze. Pýtala sa ich, čo sa stalo. „Roztrhlo hrádzu,“ zvestovali jej hroznú správu.
Voda sa v tej chvíli valila už aj ich ulicou.
„Vrátili sme sa s manželom na náš dvor. Paralyzovaní sme čakali, čo sa bude diať. Voda začala natekať do domu, hoci náš je predsa len o niečo vyššie ako tie bližšie pri hrádzi. V takýto čas neurobíš nič. V priebehu niekoľkých minút nám zalialo prízemie, zakrátko už bola voda aj na prvom poschodí vo výške asi tak jeden a pol metra.“
To už bezmocne hľadeli na tú skazu zo susedného ešte vyššie situovaného dvora jej mamy. Ani tam živlu celkom neušli, lebo v kuchyni spod základov už masívne prerážala spodná voda.
„Kde-kade pobehovali potkany, aby sa zachránili. Z našej pivnice sa postupne ozývali rôzne zvuky. Podľa nich som len konštatovala - tak teraz sa prevrátila chladnička, aha, to bol regál. Voda to tam všetko mlela ako v práčke. No a za chvíľu sme cez okno zbadali, že skriňa na prízemí je už pod plafónom, takú silu mala tá voda. Len som si povzdychla, že koniec, nemáme už nič.“
K mame vybehli len tak v gumákoch, kraťasoch a tričkách.
„Nestihli sme si v tom šoku zobrať z domu nič, ani len osobné veci. Voda stúpala veľmi rýchlo. Za tých pár minút sa toho ani nedalo veľa zachrániť. Na druhé poschodie sme aspoň odniesli veľký televízor. Ešte sme na prvom vyložili stoličky na stôl. Voda neskôr dosiahla aj tam, takže to bolo i tak zbytočné. Nábytok v kuchyni, jedálni, obývačke sme v tej rýchlosti nevedeli zachrániť. Vystresovaná dcéra na nás pokrikovala, aby sme nosili veci na druhé poschodie. A ja jej na to rezignovane: Nemáme tu čo pratať. S manželom sme sa len rezignovane prizerali a snažili sa dostať dcéru z domu, lebo voda už stúpla nad kolená.“
Sused sa išiel prejsť, nestihol odviezť auto
I. Tomková nedokázala uvažovať racionálne. Nedostali do bezpečia manželove pracovné veci z garáže a pivníc, žiadnu elektroniku či nábytok. Najviac im však bolo ľúto spomienkových vecí ako fotky, kazety z prvého svätého prijímania dcér, veľká zbierka platní a iné pre nich hodnotné veci. Našťastie, dôležité doklady mali v dome hore, kam voda nedosiahla.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
