Počas povodne v roku 2010 patrila Malá Lodina v okrese Košice-okolie k tým najviac postihnutým obciam. Hoci nikto neprišiel o život, ba ani k úrazu, príroda tu po sebe zanechala veľké škody. V jednom momente bojovali jej obyvatelia s troma katastrofami naraz: z okolitých lesov sa na nich valila voda, rieka Hornád sa vyliala z brehov a k tomu hrozili zosuvy pôdy. Časť miestneho cintorína sa dokonca odtrhla a spadla na železničnú koľaj len krátko predtým, než mal tadiaľ prechádzať vlak. Vďaka rýchlej reakcii Malolodinčanov sa ho podarilo zabrzdiť včas, no dedina zostala prakticky odrezaná od sveta. Starostka obce Adriána Fečková (KDH) hovorí, že keď bola situácia najkritickejšia, zostali na všetko sami. O to viac je vďačná všetkým, ktorí im pomohli katastrofu zvládnuť.
Hoci od ničivých záplav uplynulo už 10 rokov, sú to udalosti, na ktoré človek tak ľahko nezabúda. Vy ste boli v tom čase ako starostka priamo v centre diania. Čo sa vám vybaví, keď sa spomínajú udalosti z júna 2010?
- Keď si spomeniem na rok 2010, na začiatok júna, tak ešte teraz mám z toho zimomriavky. Bola to pre našu obec veľká skúška, pretože to bola povodeň nie iba z priehrady, ale aj povodeň z lesa. A ďalšia vec, boli tu aj zosuvy, zosunul sa nám cintorín a zosunul sa aj svah, kde dokonca došlo k deštrukcii jednej chaty. Takže to sú nie veľmi dobré spomienky .
Na druhej strane, teraz s odstupom času si uvedomujem, že nebyť tých ľudí, čo sa vtedy skutočne ukázali ako charaktery, možno by sme to neboli takto zvládli. Boli tu síce dosť vysoké materiálne škody, ale, chvalabohu, nedošlo k žiadnemu zraneniu, nedajbože k úmrtiu, takže veľká vďaka tým ľuďom, ktorí nám pomáhali. Či to už boli miestni, alebo aj podnikatelia, napríklad z Košickej Belej, ktorí nám boli v začiatkoch veľmi nápomocní. Taktiež nám pomáhali aj ľudia z Košíc, boli to väzni z košickej väznice, ktorí sa so svojimi šéfmi podieľali na eliminácii vstupných vôd. Samozrejme, nemôžem zabudnúť, keď už prakticky voda upadala a my sme vtedy s hrôzou zistili, čo všetko máme poškodené a bolo treba sanovať veci, že nám vtedy pomáhalo, môžem povedať, celé Slovensko. Prichádzali finančné dary, hoci neboli vysoké, ale aj dobrovoľníci z Bratislavy, z Banskej Bystrice, chlapci z Humenného. Ozaj sa nám potom aj dosť rýchlo podarilo dostať sa do stavu aspoň približne takého, ako bol predtým.
Taktiež nemôžem zabudnúť na pána Kravčíka, ktorý bol veľmi nápomocný. U nás bol totiž prvotný projekt na vodozádržné opatrenia, hrádzky v lese, ktoré nám skutočne pomohli. Po desiatich rokoch môžem povedať, že nastali rozličné vyhrotené situácie, samozrejme, neporovnateľné s rokom 2010, ale nebyť hrádzok v lese, asi by sme plávali.
Bolo to hrozné, keď vám tečie voda do dediny z každej strany, keď vám začínajú padať svahy, keď sa eliminuje doprava, keď sa k vám nedá prísť ani od Ružína, ani od Kysaku, ani vlakom, a potom keď voda veľmi stúpa, my sme prví pod priehradou. Ja si dovolím tvrdiť, že vodohospodári to nemali vôbec v rukách. Ale to zomknutie ľudí, keď sme si uvedomili, že sa nemôžeme pozerať, či sa tu niekto na niekoho hnevá, keď šlo o záchranu majetku, o život, nám pomohlo. A aj následná pomoc tých, ktorí sa hlásili a pomáhali nám odstraňovať škody po povodni. Rok 2010 ma presvedčil, že keď ide na lámanie chleba, dokážeme zostať ľuďmi.
Mali ste ešte pred týmito katastrofickými udalosťami podozrenie alebo obavy, že by sa niečo podobné mohlo udiať?
- Je známe, že rok 2010 bol mokrým rokom, máj bol zrážkovo veľmi výdatný. Ale za dobu trvania priehrady, myslím, že v roku 1974 nastala podobná situácia, ale nie veľmi porovnateľná s tým, čo sa dialo teraz, keď tu bola jedna väčšia povodeň. V roku 2010 boli síce výdatné zrážky, ale nepredpokladali sme, že by sa to mohlo dostať až do takej situácie - hovorím teraz o povodni z priehrad, nie z lesa. Pri nej sme sa vždy spoliehali, že vodohospodári to ukočírujú a nebudeme musieť mať obavy, že by sme boli vážne ohrození vodou z Ružína. Život však ukázal, že to vážne bolo. A zarmútilo ma, vtedy možno trocha menej, lebo bolo treba riešiť veci, ale s odstupom času, že tí, ktorí by nám mohli možno viac pomôcť, sa zaoberali väčšími enklávami, a my sme tu zostali úplne sami. Okrem tých väzňov, ktorí potom odišli preč pieskovať Jazero do Košíc alebo niekde tam, sme tu zostali fakt sami. No treba myslieť aj na tie menšie enklávy, lebo Malá Lodina je skutočne malá, no aj tu žijú ľudia a každý si svoj život chráni. Takže tu by som v tomto smere poprosila do budúcna kompetentných, ktorí by nám mali byť v krušných chvíľach viac na pomoci.
Veľmi pomohli médiá. Myslím, že pán Henzély, ktorý bol v tom čase redaktorom Slovenskej televízie, urobil prvý rozhovor so mnou a na jeho základe sa začalo viac prebúdzať to povedomie, že je tu aj Malá Lodina a treba sa jej nejako viac venovať. Nabudúce treba viac myslieť aj na nás, že sme tu. Sami sme tu mohli tak ujsť do lesa, lebo všetky prístupové alebo únikové cesty boli nepriechodné.
No a práve uprostred tej najhoršej situácie boli preteky áut na Jahodnej, pre ktorú uzavreli aj poslednú prístupovú cestu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
