Niet pochýb, že Slovensko je nádherná a rozmanitá krajina, plná pozoruhodností. MILAN KAPUSTA sa svojimi fotografiami snaží ukázať krásu slovenskej prírody tak, ako ju bežný turista nevidí. Hoci je v novinárskej brandži známy najmä ako fotoreportér Tlačovej agentúry Slovenskej republiky (TASR), od mladosti miluje prírodu a hory. Preliezol aj niekoľko svetových pohorí, no za svoju srdcovku považuje práve Tatry. V rozhovore porozprával aj o tom, prečo ho jeho okolie už trikrát pochovalo, ako skončila jeho fotografia v rukách Jána Pavla II., ale aj to, ktoré miesta sa oplatí navštíviť počas jesene.
Vaše meno verejnosť pozná najmä pre vašu prácu fotografa a fotoreportéra, no známe o vás je aj to, že máte hlboký vzťah k prírode a k horám. Bolo to takto u vás už od detstva, alebo sa vyvinul až časom?
- Ten vzťah sa možno aj nevedomky formoval už od detstva. Som rodákom z Rožňavy a odmalička ma starí rodičia vychovávali v časti Nadabula, to je teraz pričlenená mestská časť, na takej polosamote. Som taký prírodný človek. Nadabula je ešte v baníckom kraji, takže okrem samotnej prírody sme tam všetci nasávali nevedomky aj baníctvo. Takto ma začala baviť geológia. Ako školák v Rožňave som chodil na džudo. No potom som šiel na geologicko-banícku priemyslovku do Spišskej Novej Vsi, a tam džudo nebolo. Krátko, asi pol roka, som chodil na karate, ale zakotvil som medzi horolezcami. Tí, čo chodili na tú školu, boli jedna krvná skupina, medzi nimi vyrastali samí jaskyniari a horolezci. Tam som sa dostal k lezeniu. Začínali sme na Tomášovskom výhľade v Slovenskom raji a smerovali do Tatier. A keď som chodil domov, tak som chodieval po skalkách pri Rožňave a do Zádielskej doliny.
Horám ste zostali verný doteraz. Čo pre vás znamenajú? A čo vás do nich tiahne?
- Za mlada v športe to bol výkon, človek sa snažil spraviť v horolezeckej hierarchii relatívne ťažšie túry. To malo medzi nami takú vnútornú hodnotu. Časom sme starli, niektorí zmúdreli, niektorí aj nie (smiech), tak sa už orientujeme aj na iné veci, skôr na také prírodné. Súvisí to aj s fotografovaním. Pamätám si ešte zo školy, keď som videl nejaký časopis alebo knižku, vždy som túžil robiť také pekné obrázky z prírody. Fotografovanie už šlo potom s horolezectvom, keď si človek chcel zaznamenať zážitky.
Prečo ste s horolezectvom prestali?
- Tak ja už veľmi nelozím, ale nie je to vyložene tak, že som prestal. V podstate už pred rokmi ma motivovalo viac fotografovanie. Keď som mal voľný čas, tak som šiel hlavne do Tatier, lebo to bola dlhé roky taká moja srdcovka. Vždy som túžil urobiť nejakú peknú knihu o Tatrách. Tam som využíval aj svoje horolezecké skúsenosti, že som trebárs šiel sám do terénu, ktorý sa dal zliezť ešte bez lana. Aj večer, kde sa možno bežný turista alebo fotograf neodváži a neostane, pokiaľ nie je trebárs s vodcom.
Každý fotograf zanecháva na snímkach svoj rukopis a vedú ho jeho vlastné motívy, prečo fotoaparát vytiahne a čo chce zachytenou snímkou povedať. Aký motív vedie vás?
- Z pohľadu mojich moderných mladých fotografov, lebo ja sa stále považujem za takého archaického, som mal vždy cieľ nemanipulovať s prírodou. Nevyrobím fotku z troch pospájaných záberov. Nieže by som to nevedel spraviť, ale vždy si viac cením, keď je to jedno cvaknutie a dosť. Snažím sa nájsť niečo také ako portrétne skaly alebo hory. Je to také hľadanie krásna v prírode. Tie isté miesta, kde ľudia prejdú nevšímavo aj dvadsaťkrát, ukázať, že sa to dá vidieť aj inak.
Čo považujete za také najfotogenickejšie miesto na Slovensku?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
