Záchranárka Anna Kmecová v rozhovore popisuje, že hoci jej práca bola aj pred pandémiou koronavírusu veľmi rýchla a hektická, v súčasnosti sú záchranári pre pandémiu ešte pod väčším tlakom a sú fyzicky aj psychicky vyčerpaní. Podľa nej je však situácia rovnako ťažká pre pacientov aj zdravotníkov.
Aký bol váš posledný výjazd?
- Posledný výjazd bol zlomený krčok stehnovej kosti. Staršia pani pomáhala svojmu imobilnému manželovi a spadli na chodbe. Viac ako dve hodiny ležala na zemi, kým sa im podarilo dostať k telefónu, zavolať rodine alebo dobúchať sa na dvere susedom.
Ako vyzerá takýto výjazd počas pandémie koronavírusu?
- Najprv zistíme, či má pacientka alebo jej rodinný príslušník príznaky ako kašeľ, bolesť hrdla, teploty, sťažené dýchanie, či má výsledok posledného testu na koronavírus, či je v karanténe alebo či bola v kontakte s pozitívne testovaným pacientom. Pri samotnom vyšetrení už štandardne vyšetríme tlak, pulz, saturáciu krvi kyslíkom, glykémiu a teplotu. Pýtame sa, samozrejme, aj na mechanizmus úrazu či druh bolesti. Je vhodné, ak sa v miestnosti s pacientom vetrá a malo by tam byť čo najmenej ľudí. Zároveň všetci na adrese, kam po pacienta ideme, musia mať rúško, vrátane pacienta.
Spomínate si ešte na to, ako vyzerala vaša práca pred pandémiou?
- Tiež to bola rýchla a hektická práca. Obed ani záchod som nestihla vtedy, a ani teraz. Aktuálne sme však viac pod tlakom, sme viac unavení a vyčerpaní fyzicky aj psychicky.
Pracujete v koronatíme. Čo to znamená?
- Koronatím fungoval najmä počas prvej vlny epidémie. Teraz už explicitne nemáme určené špeciálne posádky na výjazdy za pacientmi s koronavírusom, ale chodia za nimi všetky posádky. V každom kraji je však určená posádka na biologické hrozby, takzvaný biohazard team. Ak bol niekto pri prvej vlne doma, mal teplotu, kašeľ a bol v karanténe, išli sme k týmto ľudom pri každom podozrení a transportovali ich na infekčnú kliniku do Košíc. V čase prvej vlny sme vozili jeden prípad za druhým, napríklad ľudí vo vlaku. Vtedy musí byť evidovaný celý vagón. Stalo sa aj, že policajti mali v cele po autonehode vodiča s príznakmi koronavírusu.
Pociťujete, že sa nemocnice plnia pacientmi s koronavírusom?
- Neviem vyhodnotiť kapacitné zaťaženie nemocnice alebo jej obsadenie, ale môžem subjektívne zhodnotiť, že pacientov nám stále preberajú rovnako. Rozdiel vnímam možno v tom, že čakanie na prebratie trvá dlhšie napríklad na infekčných oddeleniach. Personálu je jednoducho menej, alebo ak aj rovnako, tak má viac práce a nestíha. Na bežných oddeleniach je však teraz menej pacientov, tam čakáme na prebratie kratšie.
Stalo sa možno aj to, že vám nechceli pacienta do nemocnice zobrať, lebo bola plná?
- V takomto prípade to neriešia záchranári, ale krajské operačné stredisko, ktoré nás smeruje, odkiaľ a kam ideme. Stredisko musí mať presné informácie o kapacitných možnostiach. Stáva sa však, že nás odklonia do iného pracoviska aj priebežne. Chodia nám notifikácie z rôznych pracovísk, nemusí ísť len o infekčné oddelenie s pacientmi s koronavírusom, ale napríklad o ARO či pôrodnicu, odkiaľ napíšu, že pracovisko je plné.
Stalo sa vám pri výjazdoch niečo podobné, ako bola situácia s pacientkou v košickej nemocnici, ktorá si pred pôrodom odmietla dať rúško a nechcela sa ani otestovať?
Pacientka v pôrodnici si odmietala nasadiť rúško aj absolvovať test Čítajte - Mne osobne sa to nestalo. Stalo sa však, že som pacientovi v sanitke povedala, aby si nasadil rúško, o odpovedal mi, že má negatívny test. Povedala som mu, že je to v poriadku, zaznamenala som to aj akceptovala, ale na nasadení rúška som trvala z preventívnych dôvodov. Sanitka je uzavretý priestor, sama si rúško počas transportu štandardne dávam. Myslím, že to akceptoval zatiaľ každý.
Pacienti by mali chápať aktuálne protiepidemické opatrenia a akceptovať ich. Nevidím dôvod pre takéto úlety, ani nechápem, čo si tým ľudia dokazujú. Osobne nerozumiem tomu, prečo majú ľudia problém dať si na pár minút rúško. Pri našej práci nosíme respirátory aj celotvárové helmy, v ktorých sa dýcha omnoho ťažšie a navyše je v nich aj teplo. Nikdy som nepovedala, že to nechcem alebo nebudem nosiť. Situácia si to vyžaduje, tak to chvíľu vydržím.
Je práca záchranára cez pandémiu ťažšia?
- Každá doba má svoje pozitíva a negatíva. Cítiť napätie a obavy z toho, čo bude, takisto aj znepokojenie zdravotníkov a pacientov. Pre všetkých je to diskomfortná situácia. Život však ide ďalej a záchranná služba tiež. Necítim sa inak, ako keď som šla do práce pred rokom.
Nebojíte sa, že sa pri práci nakazíte koronavírusom?
- Nenazvala by som to strach, skôr rešpekt. Neberiem to na ľahkú váhu, ale nebojím sa. Máme dosť ochranných pomôcok aj nacvičené postupy, ako na výjazde za pacientom s koronavírusom postupovať. Nakaziť sa však môžem nielen pri práci, ale aj v civilnom živote. Vyhýbam sa však osobným stretnutiam a užívam si čas doma s rodinou. Najmä mám čas na iné veci, napríklad na čítanie.
Stalo sa už ľudom zo záchranky, že sa pri výjazde nakazili koronavírusom?
Horský záchranár: Matovič v teniskách na Slavkovskom štíte nie je dobrý príklad Čítajte - Určite sa to stáva. Problém je, keď ľudia pozitívny test na koronavírus buď zataja alebo nás oklamú. Boli prípady, kedy mali záchranári nižší stupeň ochrany, ako by mali mať, a nakoniec sa potvrdilo, že pacient bol pozitívne testovaný. Stalo sa nám aj to, že pacient mal pri prevoze do nemocnice starší antigénový test, ktorý bol negatívny. Po príchode do nemocnice a následnom pretestovaní sa však ukázalo, že pacient je pozitívny. Našťastie, vtedy sa daný záchranár nenakazil. Nedá sa však s určitosťou povedať, či sa záchranári nakazili počas výkonu práce alebo v súkromí.
Volajú si teraz ľudia záchranku viac alebo menej?
- Počet výjazdov z mojej skúsenosti klesol. Úrazy sa však stále stávajú. Klesol možno počet „neadekvátnych“ volaní, ale stúpol počet ľudí, ktorí majú kašeľ či teploty.
Čo má robiť napríklad človek, ktorý je v domácej karanténe a potrebuje si zavolať záchranku, pretože mu prišlo náhle zle?
- Určite si záchranku volať má. Je dôležité, aby zdôraznil a nezatajil, že je v karanténe, prípadne nám povedal aj čas, kedy si robil test a že kašle alebo má teplotu. Záchranári budú štandardne vyslaní, len sa pri príprave na výjazd zvýši level ochrany ochranných pomôcok.
Je príprava na výjazd iná, ako keď pacient nemá potvrdený koronavírus?
- Postup ošetrovania je štandardný, či pacient koronavírus má alebo nemá. Rozdiel je v ochranných pomôckach. Pri bežnom výjazde ideme v štítoch a rúškach. Ak má pacient koronu, volíme celotvárovú masku s filtrami a biely ochranný oblek.
Volajú počas pandémie viac dôchodcovia kvôli tomu, že sú sami, necítia sa dobre a zdá sa im, že sa s nimi niečo deje?
- Niekedy si aj dôchodcovia nezavolajú záchrannú službu a povedia si, že buď pôjdu k obvodnému doktorovi alebo ich ťažkosti prejdú. Znamená to, že si nezavolajú záchranku, aj keď je to potrebné. Niekedy si však sanitku zavolajú a keď posádka príde, problém nemajú. Trochu to zveličia v dôsledku strachu alebo situácie. Potom je aj na operátorovi, aby volanie a situáciu vyhodnotil.
Ako sa taký hovor vyhodnocuje? Raz sa mi na sídlisku totiž stalo, že na mňa kričala staršia pani z okna. Mala som jej zavolať záchranku, lebo sa necítila dobre. Operátor nepriamo povedal, že to nie je ojedinelý prípad a pani si môže vymýšľať.
- Rozlišuje sa, či voláte sanitku sám sebe, niekomu druhému, napríklad babke, či niekomu, kto odpadol na ulici, ste fyzicky pri ňom a viete priamo opísať jeho zdravotný stav alebo situáciu. Sú aj volania z takzvanej tretej ruky, kedy volajúci napríklad prejde okolo dopravnej nehody a len nahlási, že sa tam niečo stalo, ale nič bližšie nevie. Ide teda len o sprostredkovanú, nepresnú informáciu. Počula som však o podobných prípadoch, ako opisujete a sama som mala podobný výjazd.
Určite situáciu netreba podceniť, lebo môže ísť o výmysel, ale aj o život ohrozujúci stav. Preto je prv potrebné zistiť, čo sa stalo. Dôležitý je osobný kontakt s pacientom - človek by mal zistiť stav jeho vedomia, dýchania, krvného obehu či iné zranenia a ťažkosti. Pred pár rokmi sa stalo, že ráno pil kávu a fajčil na balkóne jeden pán a zo siedmeho poschodia si všimol niekoho ležať pod panelákom. Zavolal záchranku a odmietol sa ísť na pokyn operátora pozrieť, čo sa dole stalo. Privolaná záchranka konštatovala, že ten „niekto v bezvedomí“ je len zrolovaný koberec.
Keď som sa rozprávala v lete so záchranárom o vplyve koronavírusu na vašu prácu, povedal mi, že sa nebojí ani tak úmrtí na koronavírus ako skôr toho, že ľudia budú v dôsledku uprednostňovania pacientov s koronavírusom zomierať na iné choroby. Do akej miery sa s tým stotožňujete?
- Ak som mala ako pacient mesiac dozadu zdravotné problémy, nepociťovala som zníženie zdravotnej starostlivosti alebo obmedzenie vyšetrení v porovnaní s „normálnym“ chodom. Človek však musí akceptovať vstupný filter do nemocnice, ako je meranie teploty či zisťovanie epidemiologickej a cestovateľskej anamnézy, čo je správne. Ako pacient som však zažila aj negatívny prístup obvodného lekára, ktorý ma nechcel vyšetriť. Povedal, že som si vybrala zlý čas na chorobu a mám prísť o 14 dní alebo s negatívnym PCR testom, aj keď v tej dobe to nebolo povinné ani vyžadované.
Volajú si záchranku viac ľudia, ktorí žijú sami?
- Nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Asi to neviem zhodnotiť. Najčastejšie niekto volá sanitku druhému, je to najmä strach o blízkeho. Niekto si volá sanitku pri prvom náznaku pichnutia v boku. Stretli sme sa aj s tým, že manželka si zavolala záchranku v spálni, keď jej prišlo zle. Manžel pozeral vo vedľajšej izbe televíziu a po našom príchode bol prekvapený a ani nevedel, čo sa deje.
Spomínate si na váš najzvláštnejší výjazd?
- Volal pacient z rómskej osady s tým, že zvracia krv. Keď sme k pánovi prišli, povedal, že ho bolí noha. Keď sme sa snažili zistiť, čo sa stalo, povedal, že manželka zametala, on jej pošliapal po podlahe a tak ho bila s poriskom od metly po kolene. Nevedela som, čo napísať do výjazdového záznamu, lebo žiadnu ranu tam nemal, už ho to nebolelo a aj vyšetrenie na mieste bolo v poriadku.
Zažili ste už aj menej príjemné veci, že niekto naozaj zvracal krv?
- Áno, zažila som to. Sú pacienti, ktorí krv donesú v hrnčeku, aby som im verila.
Väčšinou keď príde na sídlisko sanitka, všetci sa dívajú z okien a sú zvedaví, čo sa stalo. Vnímate to?
- Vôbec to nevnímam. Samozrejme, keď húkame a niekde prídeme, ľudia vykuknú cez okno a pozerajú, čo sa stalo, ale nejako si to nevšímam a neriešim to. Susedia sa niekedy spýtajú, ku komu ideme a čo sa stalo, ale nie som tam od toho, aby som o zdravotnom stave pacienta informovala zvyšok paneláka.
Už sa vám stalo, že vám pacient zomrel v sanitke cestou do nemocnice?
- Samozrejme. V sanitke sa mi to stalo už počas praxe popri štúdiu. Pacientka mala srdcové zlyhávanie, dostala všetky možné lieky, bola napojená na kardiostimuláciu, bol to dlhší transport. Keď ide o resuscitácie a bojujeme o život človeka, tak nám pacient buď zomrie pod rukami alebo ho odvezieme na ARO.
Ako ste reagovali, keď sa vám to stalo prvýkrát?
- Prvýkrát sa mi to stalo v nemocnici. Rozprávala som sa s jedným pacientom, na chvíľu som odišla a keď som sa vrátila, už bol prikrytý plachtou. Človek sa s tým snaží vyrovnať. Musí sa v tej chvíli vedieť odosobniť, ale nie je to tak, že by sme nemali emócie. Raz som po neúspešnej resuscitácii dieťaťa prišla po práci domov, všetko to na mňa doľahlo a rozplakala som sa. Každopádne to nie je ľahké pre nikoho. Ale tým, že človek je so smrťou konfrontovaný často, postupne zaujme nejaký postoj. Niekto to berie možno z pohľadu viery, niekto psychológie, je to rôzne. Som veriaca a vnímam to tak, že ľudia nerozhodujú o živote a smrti. Niektorí zo záchranárov majú zvyk, že otvoria okno, aby mohla duša mŕtveho vyletieť. Niektorí sa pomodlia a iní to vôbec neriešia.
Všetko o koronavíruse a ochorení Covid-19
- 25 otázok a odpovedí o novom koronavíruse
- Ako postupovať, ak ste sa mohli nakaziť
- Prečo sa môžete chrániť hygienou rúk?
- Funguje ochrana pomocou rúšok a respirátorov?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
