Niekto chladné dni víta mrzuto, iný s úsmevom. Otužilci v tom majú jasno, oni sa chladu neboja. Je to totiž zábava a aj jeden zo spôsobov, ako získať dobrú imunitu. Vyžaduje si najmä na začiatku dobrý tréning, nemálo odvahy a tiež pevnú myseľ. Pre MARIÁNA JAROŠA, spoluzakladateľa a predsedu klubu Košických tuleňov sa však deň bez kúpeľa v studenej vode už ani neráta, no myslí si, že na lámanie rekordov pri tomto športe nie je miesto.
Vy ste s otužovaním začali aktívne pred asi 20 rokmi.
- Teraz je to už dvadsiata prvá sezóna. Presnejšie, v tom období sme s kamarátom založili už klub. Ale také ešte nesystematické otužovanie bolo aj predtým v období, keď som športoval.
Mali ste potom vo svojich, už systematických, začiatkoch pomoc, teda niekoho, kto vás inštruoval?
- Áno, to bolo obdobie, keď v Bratislave začínali Ľadové medvede. Medzi sebou mali ako člena operného speváka Martina Babjaka, tým pádom sa to stalo dosť populárne. Dostalo sa to do televízie aj do novín. Ja som si o tom kdesi prečítal, a tak sme sa skontaktovali. Poučili ma a poradili, ako začať a čo robiť. Poskytli mi aj brožúrky, ktoré vydali, takže potom sme už vedeli, do čoho ideme a ako sa správať. Z Ľadových medveďov to bol konkrétne doktor Jožko Makai a spomínaný Martin Babjak, ktorý sa aktívne zúčastňoval aj pretekov a plávania v ľadovej vode. V tom období trocha neskôr dokonca syn doktora Makaia Zoli, ako prvý Slovák preplával cez La Manche, vtedy sa otužovanie veľmi spopularizovalo.
To bol náš začiatok na východe v Košiciach. Postupne sa do nášho klubu dostávali ďalší ľudia, ktorí sa dozvedeli, že ideme do studenej vody. Niečo sme už o tom vedeli, takže sme mohli podať informáciu ďalším a postupne sa to nabaľovalo.
Pamätáte si ešte na svoj prvý stret s ľadovou vodou?
- Teraz chodíme pravidelne na jazero, ale vtedy okolo roku 2000 sme museli hľadať spôsob, ako to urobiť. Prvýkrát sme vliezli do jazera na Geči. Vtedy tam bol tenký ľad. My sme boli celí uveličení a mali sme aj veľkú odvahu. Možno po minúte, minúte a pol sme z vody utekali von a stačilo nám to. A od tej doby sme postupne začali chodiť pravidelnejšie, hľadali sme, kde by to bolo možné. Tak sme prišli na Hornád na Aničku. Lenže keď prišla poriadna zima, Hornád celý zamrzol a nedalo sa tam plávať. Tak sme sa dostali na jazero. Tam síce tiež voda zamrzla, ale tam sme to vybavili veľkou sekerou a rozbili sme ľad. A keď bol veľmi hrubý, doniesol som motorovú pílu a vyrezal sa taký bazén.
Kúpať sa, alebo vôbec hýbať sa na vode, kde je ľad, je dosť nebezpečné. Nikto sa pri tom nezranil?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
