KOŠICE. Jedným z laureátov prestížnej Ceny pamäti národa sa v tomto roku stal aj košický „dirigent z gulagu“ Levko Dohovič.
Toto ocenenie už jedenásť rokov udeľuje v Čechách a na Slovensku pôsobiace občianske združenie Post Bellum aj na základe hlasovania verejnosti ľuďom, ktorí v jednej chvíli svojho života preukázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú iba prázdne slová.
Kvôli pandémii koronavírusu bolo tohtoročné slávnostné odovzdávanie cien bez hostí i fyzickej prítomnosti laureátov.
„Musím povedať, že to pre mňa bolo veľkým prekvapením a veľmi ma to potešilo. Chcem poďakovať všetkým, ktorí za mňa hlasovali. Táto cena patrí aj všetkým mojim bratom spoluväzňom, ktorí ma v stalinských gulagoch vychovávali a ukázali mi, aký mám vo svojom živote byť a ako sa mám správať,“ hovorí rodák zo Zakarpatska Levko Dohovič.
Práve on sa vo februári roku 1950, vo veku necelých 14,5 roka, stal jedným z najmladších politických väzňov vo vtedajšom stalinskom Sovietskom zväze. V sovietskych väzniciach a gulagoch strávil viac ako 6,5 roka.
Ako dodáva, ocenenie bolo pre neho aj tým najväčším darčekom k 85. narodeninám, ktoré oslávil na konci septembra.
Rodinu rozdelila nová hranica
Levko vyrastal v rodine gréckokatolíckeho farára na vtedajšej Podkarpatskej Rusi.
Na konci druhej svetovej vojny žil spolu s rodičmi a tromi sestrami v obci Linci. Keď v roku 1944 prišla do dediny sovietska armáda, začal sa napĺňať jeho neľahký osud.
Jeho otec aj za pomoci dedinčanov unikol hromadnému zatýkaniu gréckokatolíckych duchovných a podarilo sa mu aj s najstaršou dcérou utiecť do Československa.
Po niekoľkých mesiacoch mama chystala na útek aj desaťročného Levka.
„Všetko bolo pripravené a jednej noci som mal pri obci Slemence ujsť aj ja. V poslednej chvíli sa predo mnou neočakávane zjavil pohraničník, a tak som sa preľakol, že som povedal, že nikdy viac,“ spomína.
Z chlapca sa stal jediný živiteľ rodiny. Pretĺkali sa ako mohli aj s pomocou ľudí, ktorí poznali jeho otca farára, Levko chodieval v lete na zárobky ku gazdovi do Veľkých Slemeniec.
V roku 1948 sa neúplná rodina presťahovala do Užhorodu. Mame nedovolili učiť, navyše jej choroba bránila ťažšie pracovať, hoci sa pokúšala zarobiť si nejaké peniaze ako upratovačka.
Levko popri pomoci mamke chodil do školy. Práve v školách to na Zakarpatsku v prvých povojnových rokoch bolo poriadne napäté.
Letáky proti Stalinovi a ukradnuté zbrane
Sovietska moc sa začala naplno prejavovať aj na novom území získanom po vojne. Konanie komunistov spôsobovalo nevôľu.
„Protesty a nespokojnosť vyvolalo najmä zavádzanie vyučovania v ruskom jazyku. Najprv protestovali študenti univerzity, neskôr sa k nim pripájali aj študenti stredných škôl,“ hovorí Levko.
V Užhorode to vrelo a ani on nechcel ostať bokom. S kamarátmi sa rozhodli prispieť k boju výrobou letákov s heslami ako „Smrť komunizmu“ či „Smrť Stalinovi“.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
