Nie je to tak dávno, čo si 34-ročný Košičan MARTIN SEDLÁK kúpil autíčko na diaľkové ovládanie. V kufri auta so sebou vozí skejtbord. Dospelý človek z tradičnej rodiny by asi nad tým pokrútil hlavou. Martinovi sa nad tým len pousmeje. Nepovažuje za smiešne, že si teraz už ako otec dvoch detí plní sny zo svojej mladosti. Je totiž jedným z tisícov, o ktorých sa nedokázali postarať vlastní rodičia a zodpovednosť za výchovu tak za nich prebral štát. Martin patrí k tým šťastným jedincom, ktorí sa dokázali uplatniť aj v živote po detskom domove. Pracuje pre neziskovú organizáciu Úsmev ako dar, pre ktorú zabezpečuje technickú podporu. Rodinný rozpočet vylepšuje ako DJ na rôznych akciách, medzi mnohými inými aj počas Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. Na náročné detstvo sa nesťažuje, odchod od rodičov a pobyt v detskom domove považuje s odstupom rokov za vykúpenie. Štátu je vďačný, že podal pomocnú ruku a vzal ho do opatery, ale tiež mu vyčíta, že ako sa za ním zatvorili brány domova, ostal odkázaný sám na seba bez predchádzajúcej prípravy na život vonku.
Odchovanec domova: Mal som plány o normálnom živote, ale prišiel pád Čítajte Keď sme si dohadovali rozhovor, v telefóne si mi na rovinu povedal, že tvoje životné začiatky neboli jednoduché. Aká bola tvoja cesta do detského domova?
- Je to už veľmi dávno, mal som približne desať rokov. Rodičia sa o mňa a mojich siedmich súrodencov nestarali. Veľa pili. Priznávam sa, že si pamätám málo, nie všetky detaily, ale bolo to strašné. Boli sme veľmi chudobní, bez okolkov priznávam, že mäso sme mali snáď len na Vianoce. Spočiatku sme mali normálny byt, žili sme ako bežná rodina, ale potom to nejako rýchlo spadlo. Z bytu sme museli odísť, keďže sa rodičia kvôli ich pitiu zadĺžili. Nejaký čas sme potom bývali v podnájme a potom sme sa presťahovali na Lunik IX a tam sme žili asi päť rokov v jednom byte ešte s jednou rómskou rodinou. Potom mňa a mojich súrodencov sociálni pracovníci odviedli do domova.
Prečo tvoji rodičia pili? Mali prácu?
- Mama ešte jeden čas pracovala a popritom pila. Ale obaja moji rodičia pili, nemali sme peniaze, všetko išlo na alkohol.
Štát šancu dáva i berie Čítajte A na to si spomínaš ako teba a súrodencov odviedli z bytu do domova?
- Myslím, že sme ani neplakali, keď po nás prišli a odviedli nás preč. So súrodencami sme boli v detskom domove vždy spolu. Vystriedali sme ich viacero, medzi nimi i zariadenie rodinného typu na Furči v Košiciach, ale najdlhšie sme boli v Detskom domove v Nižnej Kamenici. So súrodencami sme sa asi najlepšie cítili práve v Nižnej Kamenici, nebolo nám tam zle.
Mali ste možnosť s bratmi a sestrami niečo hovoriť do toho, že chcete ostať spolu, vybrať si miesto, kam chcete ísť?
- To sa nás nepýtali a asi to tak rozhodli. Ale ak mám dobré informácie a stále to tak platí, tak sa zvyčajne sociálka snaží súrodencov držať spolu.
Čo tvoj život v detskom domove, máš len dobré alebo aj zlé spomienky?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
