VÝCHODNÉ SLOVENSKO. Prvé sladké pečivo, ktoré sa pred Vianocami v rodinách pečie sú perníčky či medovníčky.
Pre prítomnosť medu dlho vydržia bez ujmy a práve pri nich platí, že čím dlhšie odležané, tým mäkšie.
A najlepší je posledný kúsok, o ktorý je potrebné zviesť boj s ostatnými členmi rodiny.
Ľudmila Mitrová, etnografka Východoslovenského múzea sa histórii medovnikárstva venuje už roky.
A hneď vysvetľuje, aký je rozdiel medzi medovníkom a perníkom.
„Je v tom rozdiel a veľký. V slovenčine je to jednoduché. Medovník sa volá preto medovník lebo je v ňom med. Perník je zase zaužívanejší názov v Českej republike. Tiež sa do neho pridávalo veľa druhov korenia, všetky sa súhrnne nazývali pfeffer, od toho peperník, ktorý sa ustálil ako perník.“
Podľa iného zdroja dostal perník pomenovanie od Perúna - peruník a ide o obetu bohom.
Recept sa neprezrádzal
Mitrová tiež prezrádza, že na našom území mal pomenovanie perník druhoradý medovník.
„Nedávala sa do neho taká kvalitná múka, med. Bola to taká podradnejšia vec.“
Vzhľadom na drahé korenie boli medovníky luxusným výrobkom. Dovoliť si ich mohli len bohatí ľudia v mestách.
„Hralo sa oň aj v kockách,“ pridáva zaujímavosť etnografka.
Dostať sa k receptu na medovník bolo mimoriadne náročné, presný postup a zloženie sa v rodinách dedilo a podliehalo prísnemu tajomstvu.
„Do základu patril med, žitná múka, aníz, badián, fenikel, koriander, klinčeky, muškátový kvet, nové korenie, škorica, zázvor, niekedy i čierne korenie. Med s troškou vody sa zohrieval, a do toho sa pridala múka s korením.“
Zrelo celé mesiace
Po zarobení cesta sa s ním nezačalo hneď pracovať. Najprv muselo niekoľko mesiacov zrieť v sudoch, v suchých, čistých a vzdušných pivniciach, aby cesto prirodzene kvasilo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
