Koľko toho znesie jeden človek? Košičanka Zuzana Gondoľová by o tom vedela rozprávať. Prežila vážnu dopravnú nehodu a keď si už myslela, že bude dobre, do života jej vstúpila rakovina. Za osemnásť mesiacov ju trikrát operovali, absolvovala chemoterapiu aj rádioterapiu. Bojovala, aby raz mohla tancovať na stužkovej svojich dvoch synov. Práve chuť žiť pre svoje deti spája mamy choré na rakovinu a spájajú ich aj rovnaké problémy, preto vzniklo občianske združenie Onkomamky.
Váš príbeh je hodný sfilmovania, aj to by sa diváci osopili na scenáristov, že toľko toho sa jednému človeku stať nemôže. Zomrel vám otec aj babka a potom prišla ťažká nehoda.
- Keď som mala dvadsať rokov, mňa a moju mamku zrazilo auto, priamo na Prvý sviatok vianočný. Zranenia boli vážne, praskla mi lebka, v momente som stratila zmysly a mimiku na polovici tváre. Trvalo sedem rokov, kým som sa dala do poriadku. Popritom sme viedli súdny spor so šoférom auta. Bola som na sto percent presvedčená, že ho vyhráme. Súd sa ťahal sedemnásť rokov, celý sme ho prehrali. Dnes si myslím, že som si tú rakovinu privodila stresom zo súdu.
Dlho vás trápil prehratý súd?
- Časom som ho pustila z hlavy, chcela som žiť pokojný život. Študovala som, ukončila vysokú školu, našla som si výborné zamestnanie, vydala som sa, kúpili sme si starší rodinný domček, začali sme si ho prerábať. Porodila som dve deti, žili sme si vcelku pokojný život. Skôr ako mi končila druhá materská som sa rozhodla nastúpiť do práce, stihla som jednu služobnú cestu, kde som dostala ponuku ísť pracovať do Viedne. Celá rodina sme sa už mali sťahovať, no ochoreli sme všetci na chrípku. Súbežne s chrípkou som si nahmatala v prsníku hrčku, aj ma prsník bolel.
Ženy sa zvyknú utešovať, že rakovina nebolí, ak prsník bolí, tak je to iná diagnóza.
- Som chodiaci dôkaz, že reči o tom, že rakovina nebolí nie sú pravdivé. Vnútorná intuícia mi hovorila, že je to nutné poriadne vyšetriť. Keby sme išli do Rakúska, už by som nemala na behanie po lekároch čas a ktovie, či by mi to kryla poistka. Išla som na vyšetrenie, na ultrazvuku vo vtedajšej Vojenskej nemocnici v Košiciach mi povedali, že je to len upchatá mliečna žľaza po ukončení dojčenia a že je to bežná situácia, vzhľadom na vek a po dvoch pôrodoch. Poslali ma domov s tým, že stačí, ak prídem o štvrť roka na kontrolu. Už vtedy som lekárke povedala, že z toho nemám dobrý pocit a myslím si, že to treba vyšetriť poriadne. Vyjadrila som svoj názor slušne, ale pani doktorka mi povedala, aby som nehodnotila jej výsledky.
Ale vy ste sa nenechali odbiť.
- Vzala som papiere a sama som išla na onkológiu. Bez výmenného lístka som tam nemala čo robiť, oni takto na vlastnú päsť nevyšetrujú. No prišla som tam a zaklopala na okienko. Sestrička, ktorá tam sedela mi stále hovorí, že si to dodnes pamätá. Povedala som kto som, že idem z vyšetrenia a že moja intuícia mi hovorí, že to nie je len upchatá mliečna žľaza. Okamžite ma vyšetrili. To, čo ešte doobeda nič nebolo, bola poobede rakovina.
O čo ste sa báli po diagnostikovaní najviac? O rodinu, o seba, že to bude dlho trvať, alebo prišiel ten elementárny strach, že to celé môže skončiť smrťou?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
