Nikolas žije v kontajnerovom domčeku, v škole stále plakal. Spolužiaci ho na Vianoce

KOŠICE. V projekte Detský čin roka, v kategórii Pomoc rovesníkom, tento rok ocenili aj skutok, ktorý vykonal kolektív žiakov v minulom školskom roku na základnej škole Požiarnická v Košiciach.

Hovorili sme o tom s triednou učiteľkou Gabrielou Horňákovou, ktorá učí už takmer 30 rokov.

Príbeh sa začína v septembri 2018, keď prišiel Nikolas do prvého ročníka. Už na prvý pohľad bol trochu iný ako ostatní žiaci.

Prišiel do školy s babkou a dedkom. Bol skromne oblečený a z prvého školského dňa sa netešil.

Desaťročný Nikolas býva v Oáze v Bernátovciach v kontajnerovom domčeku s babkou, otcom a tetou, ktorá trpí detskou mozgovou obrnou.

Do školy na Požiarnickej ulici chodia z Oázy aj iné deti, ale nie sú až v takej situácii ako on.

Finančné zabezpečenie v rodine je veľmi slabé. V príbytkoch v Oáze nie je napríklad ani žiaden dvor, kde by sa mohli deti hrať.

Predtým nechodil do škôlky

Celý prvý ročník sprevádzal Nikolasa do školy dedko. Ráno stále plakal, kričal a nechcel sa ho pustiť.

„Keď som prišla do triedy, sedel s ním dedko v lavici. Nikolas nevedel pochopiť, že tam musí byť sám,“ opisuje situáciu triedna učiteľka Horňáková.

Nikolas pred nástupom do školy nechodil do škôlky. S deťmi nemal vybudované žiadne vzťahy a v škole celý deň presedel v zadnej lavici.

„Deti som stále nabádala, aby ho trochu zapojili do kolektívu. Boli úžasné. Stále za ním chodili, chceli sa s ním so všetkým deliť. On však všetko odmietal,“ spomína Horňáková.

Hoci nikdy nič nechcel, ak však niekto niečo zháňal, ponúkol sa ako prvý. Do rozhovoru s deťmi sa však nezapájal. Bral to tak, že ho otravujú. Doma sa dedkovi sťažoval, že mu nedajú pokoj.

„Snažila som sa mu vysvetliť, že mu chcú dobre. Deti však do neho stále dobiedzali, až kým ho nezlomili. Keby sme my, dospelí, mali pri sebe takú osobu, myslím, že by sme to vzdali.“

Takto to pokračovalo celý prvý ročník. Ráno po príchode do školy síce už neplakal, ale tisíckrát za deň sa opýtal, kedy už príde dedko.

Ani na Vianoce nič nechcel

Po letných prázdninách žiaci nastúpili do druhého ročníka. Keď prišlo vianočné obdobie, deti sa začali rozprávať o tom, ako sa pôjdu lyžovať a čo všetko chcú pod stromček.

Nikolas na Vianoce nič nechcel.

„Mám pocit, že ani nevedel, o čom sa ostatní rozprávajú. Pre neho Vianoce určite neboli také ako pre ostatných. Napadlo mi, že by mu každý mohol niečo maličké darovať.“

Učitelia, vedenie školy, spolužiaci, rodičia, anonymní darcovia – každý začal Nikolasovi nosiť na Vianoce malé drobnosti.

On však o ničom netušil. Keď prišiel posledný deň v škole, Nikolasovi dali všetky darčeky.

Zo začiatku to ani nechápal. Vtedy sa však prvýkrát usmial.

Jeho vzťah k spolužiakom sa zmenil a prestal ich odmietať.

Pandémia bez online vyučovania

Keď prišla v marci tohto roka korona, zatvorili sa všetky školy. S Nikolasom bolo ťažké sa spojiť, pretože v Oáze nemal internetové pripojenie. Nebol prítomný ani na online vyučovaní.

„Každý týždeň som zavolala dedkovi a povedala som mu, čo sa má učiť.“

Dedko sa Nikolasovi veľmi venoval. Učil ho aj také veci, ktoré ostatné deti ešte nevedeli.

„My sme sa učili do dvadsať alebo sto a on už vedel viac,“ vysvetľuje učiteľka.

Nikolas je veľmi múdry chlapec, učil sa na samé jednotky. V takýchto ťažkých podmienkach bol však odkázaný sám na seba.

„Je to škoda, pretože deti zo sociálne slabších rodín majú talent, len ho nevidíme. Nemajú možnosť ho prejaviť.“

Po smrti dedka je najbližšia babka

V júni, keď sa deti na chvíľu vrátili do škôl, bol opäť utiahnutý.

„Dozvedeli sme sa, že dedko ochorel a je v nemocnici. Nikolas si uvedomoval hodnotu človeka. Dedko bol pre neho aj najlepší kamarát.“

V júli dedko zomrel.

Po jeho smrti je jeho blízkou osobou babka. Je naučený, že poobede po neho príde do školy. Ak náhodou babka mešká, je veľmi smutný a často plače.

Uvedomuje si, že keď príde aj o ňu, nebude mať nikoho. Má síce otca, ten je však chorý. O mame nikdy nehovoril.

V septembri tohto roka mu navyše bola priradená nová triedna učiteľka. Odišla aj sociálna úradníčka, ktorá s ním bola často v kontakte.

Opäť mal obdobie, kedy prišiel o viacero ľudí. Je to však už chlapec ako ostatní.

Pristaví sa pri spolužiakoch a rád sa s nimi porozpráva.

V škole nechceli, aby bola pomoc pre Nikolasa len jednorazová. Aj tento rok teda zorganizovali malú zbierku.

Škole sa podarilo nájsť firmu, ktorá mu zabezpečila potraviny, vianočné koláčiky.

Dostal aj notebook a ruksak. Odovzdali mu to len nedávno.

„Chcela by som sa poďakovať všetkým, ktorí podporovali Nikolasa. Žiakom, rodičom, vedeniu školy, kolegom, ale aj širokej verejnosti, vďaka ktorým sa príbeh dostal do celého sveta," uzatvára Horňáková.