KOŠICE. Pochádzal z obce neďaleko Košíc, no preslávil sa aj v americkej občianskej vojne.

Od narodenia abovského rodáka, vojaka, učiteľa tanca a plukovníka americkej armády Gabriela Korponayho, uplynulo presne 200 rokov.

Rodák z neďalekej obce Perín-Chym sa narodil 25. marca 1821 v rodine miestneho zemepána Štefana Korponayho a Johany Farkas.

Jeho pomerne krátky, no o to dobrodružnejší i strastiplný život sa odohrával zväčša ďaleko od domova, za oceánom na severoamerickom kontinente.

A práve veľká vzdialenosť a odlúčenosť od rodiska boli hlavnými dôvodmi, prečo zostalo jeho meno v našich končinách úplne zapadnuté prachom.

Gabriel Korponay, napriek tomu, že sa stal občanom USA, nikdy nezabudol na svoj pôvod i rodnú vlasť – Uhorsko.

Roky mladosti

Gabriel vyrastal v rodine bez otca, ktorý zomrel len niekoľko mesiacov po jeho narodení.

Časť svojich detských rokov prežil v Chyme, kde mali Korponayovci svoju rodovú kúriu.

Z matriky perínskej rímskokatolíckej farnosti vieme, že mal troch bratov, Karola, Jána a mladšieho Ferdinanda.

Gabrielove študentské roky sa začali v útlom detstve v Košiciach, kde navštevoval Hlavné gymnázium premonštrátov a prvý ročník Právnickej akadémie.

Štúdiá však čoskoro prerušil a dal sa na vojenskú dráhu, ktorá bola v jeho rode silno zakorenená. Vyšším dôstojníkom bol nielen jeho otec Štefan, ale aj jeho brat Ján.

Prvou Gabrielovou zastávkou sa stal 34. uhorský peší pluk so sídlom v Košiciach, do ktorého vstúpil v roku 1838.

Po dvojročnej dôstojníckej kadetskej príprave sa po vzore brata Jána presunul do hlavného mesta ríše, Viedne.

Tu sa stal podporučíkom uhorskej kráľovskej gardy, t. j. „renomovanej“ spoločnosti budúcich vojenských veliteľov nastávajúcej uhorskej revolúcie 1848/1849, ako boli napríklad Artúr Görgey alebo Juraj Klapka.

Vojenská kariéra Korponayho v habsburskej armáde však mala krátke trvanie. V roku 1842, údajne pre viaceré súbojové potýčky, musel armádu opustiť.

To už žil trvalo vo Viedni so svojou ženou, barónkou Máriou Werner a dcérou Gabrielou.

A keďže uhorské majetkové čiastky v rodnom Chyme mu boli príliš vzdialené, prenechal ich svojmu bratovi Jánovi za sumu 3 000 zlatých.

Takto nadobudnuté peniaze mu dozaista prišli vhod, keďže narastajúce finančné dlhy ho nakoniec prinútili opustiť krajinu.

Došlo k tomu na jeseň 1843, čo potvrdzuje hlásenie belgického ministerstva spravodlivosti o príchode a o udelení povolenia na pobyt v Antverpách pre Korponayovcov.

Príchod do USA a polkománia

Po prechodnom belgickom intermezze zakotvila v máji 1844 loď Sheffield na palube s Korponayho rodinou v newyorskom prístave. Rodina žila sprvu v New Yorku.

V krátkom čase si mladý šľachtic našiel uplatnenie ako divadelný tanečník a učiteľ tanca.

Pre šikovných a talentovaných ľudí ponúkal tanec v tomto období šancu uživiť sa i stať sa slávnym.

V tom čase si razila cestu svetom tzv. polkománia, teda vzrastajúci záujem o pôvodne poľský spoločenský tanec.

Stala sa doslova svetovou atrakciou číslo jeden. Zábavy, spôsob obliekania, účesy a aj jedlá boli nazývané „á la polka“.

Newyorské noviny priniesli 28. mája 1844 chýr o vystúpení mladého, a už vtedy „presláveného tanečníka Korponayho“ v newyorskej opere.

Korponay vystupoval na spoločenských podujatiach, ba viaceré organizoval osobne.

Úspešné bolo predovšetkým jeho účinkovanie v newyorských divadlách New York Theatre a Niblo´s Garden.

Počas prvých dvoch rokov pobytu v novej vlasti očaril divákov v mestách ako Boston, Philadelphia, Richmond, Charlestone, St. Louis a New Orleans.

Slávneho tanečníka si všimli aj európske, ba dokonca i domáce uhorské noviny: „Tanec polka, ako o ňom píšu zahraničné noviny, sa neuspokojil so svojím európskym úspechom, ale preplával aj do Severnej Ameriky, kde napr. v New Yorku patrí teraz k najmodernejším tancom a jeho hlavným majstrom je istý Maďar zvaný Korponay“.

Popri vystúpeniach poskytoval Korponay záujemcom päť hodín tanca denne. Vo výbere boli okrem polky aj ďalšie tance.

Vyučoval podľa ponuky v anglickom, francúzskom a nemeckom jazyku a za svoje služby pýtal šesť až dvadsať dolárov.

Opäť v armádnych službách a boje s Indiánmi

Keď v roku 1846 vypukol konflikt medzi USA a Mexikom o územia na juhu a juhozápade severoamerického kontinentu, Korponay pobýval v meste v St. Louis (štát Missouri), kde sa venoval tanečnej výučbe.

Tanec bol stále jeho hlavným živiteľom, no túžba po vojenskej kariére i dobrodružstve sa ukázali ako silnejšie.

V štáte Missouri vytvoril náborom oddiel jazdcov, zložený zväčša z miestnych nemeckých emigrantov, ktorí sa neskôr stali súčasťou 3. jazdeckého regimentu dobrovoľníkov z Missouri.

Korponay sa stal kapitánom vlastnej roty. Ich operačné územie sa tiahlo pozdĺž slávnej obchodnej trasy Santa Fé Trail, vedúcej naprieč územím dnešných štátov Kansas, Colorado, Oklahoma a Nové Mexiko.

Mali za úlohu chrániť obchodné karavány pred nájazdmi Indiánov, z ktorých najaktívnejší boli bojovníci z kmeňa Komančov.

Počas leta 1848 došlo k sérií bojových stretov, ktorých súčasťou bola i šarvátka na brehu Arkansasu.

Pri nej sa Korponayho mužom podarilo rozohnať utáborených Komančov.

Táto udalosť neskôr vošla do dejín Kansasu pod názvom Gabrielova barbecue.

Druhá emigrácia

V marci 1848 sa v Korponayho rodnej vlasti rozhorela revolúcia proti Habsburgovcom.

Americká verejnosť s veľkým zanietením sledovala národnooslobodzovací zápas národov Európy v revolučných rokoch 1848/49.

Výnimkou nebola ani revolúcia v Uhorsku, ktorú vnímala ako boj za slobodu a proti tyranii.

Toto presvedčenie viedlo Gabriela Korponayho k tomu, aby sa pokúsil ešte v USA zorganizovať vojenskú podporu uhorskej revolúcii.

Navrhol vytvoriť zahraničnú légiu o sile 1 500 mužov a poslať finančnú čiastku pol milióna amerických dolárov.

Táto predstava si síce našla sympatizantov, avšak realizácia plánu bola skôr zbožným prianím Korponayho, než reálne uskutočniteľným cieľom.

Napriek jeho vratkému výsledku nabral Korponayho parník Cambria 22. augusta 1849 smer starý kontinent.

Riskantná cesta však želané ovocie nepriniesla, lebo revolúciu medzitým utopili v krvi.

Korponayho návrat do Uhorska takto skončil pravdepodobne kdesi v západnej Európe.

Kvôli teroru a zatýkaniu prívržencov revolúcie bol totiž jeho príchod spojený so značným rizikom.

Ani stretnutie s bratom Jánom neprichádzalo do úvahy, keďže ten sedel vo väzení ako aktívny účastník bojov.

V danej situácii sa Korponay začiatkom roka 1850, spolu s mnohými ďalšími krajanmi tzv. Kossuthovskej emigrácie, rozhodol pre opätovný návrat do USA.

Kossuthovo privítanie

Po druhej emigrácii sa Gabriel natrvalo usadil vo Philadelphii, kde bol v roku 1850 menovaný guvernérom štátu Pennsylvánia za osobného pobočníka.

Bolo to v časoch horúčkovitých príprav na privítanie vodcu uhorskej revolúcie a emigranta Lajosa Kossutha.

Starosta Philadelphie preto formálne poveril Korponayho, „...rodeného Maďara, teraz už cenného občana našej krajiny a galantného vojaka Spojených štátov amerických", aby v mene mesta odovzdal Kossuthovi pozvánku k návšteve. Tá sa uskutočnila na Štedrý deň 1851.

V diplomatických službách Veľkej Británie

V roku 1853 sa Korponay ako vyšší úradník postupne prepracoval až do diplomatických služieb Veľkej Británie

. Tajne spolupracoval na náborovej akcii dobrovoľníkov z radov cudzincov žijúcich v USA pre vojenskú službu v britskej armáde počas práve zúriacej vojny na polostrove Krym (1853-1856).

Keďže mnohí aktéri boli americkou vládou obvinení zo zásahu do neutrality ich krajiny, akcia sa skončila viac-menej fiaskom.

Korponay však navzdory tomu zostal v službách Britov. Či sa dostal až na ruský Krym, sme nateraz nezistili.

Vieme iba toľko, že v máji 1856 bol vyradený zo služby 3. roty horských strelcov britsko-nemeckej légie.

Plukovník americkej občianskej vojny

Vyhrotené vzťahy medzi štátmi amerického severu a juhu viedli v roku 1861 k otvorenému konfliktu, známeho aj ako vojna medzi Severom a Juhom.

Vzhľadom na fakt, že celý rad vyšších dôstojníkov ozbrojených síl Spojených štátov amerických ešte v predvečer vojny vstúpil do služieb Konfederácie, bol v armáde Únie vítaný každý, trebárs aj cudzinec, ak mal vojenskú kvalifikáciu.

Korponay ako veterán americko-mexickej vojny bol teda ideálnym adeptom na tento post.

V mieste svojho bydliska vo Philadelphii, kde pôsobil v tom čase ako člen policajného zboru, patril k prvým iniciátorom regrutácií dobrovoľníkov.

Za svoju horlivú aktivitu si 28. júna 1861 vyslúžil priamo od guvernéra hodnosť podplukovníka a zaradenie do zložiek slávneho 28. pennsylvánskeho pešieho pluku.

Denník The New York Herald si sľuboval od tohto „regimentu, so skúsenými a talentovanými veliteľmi, že bude jeden z najefektívnejších.”

Prvotnou úlohou pluku bola kontrola rieky Potomac a blokovanie komunikácií medzi „južanskými rebelmi” v oblasti Západnej Virgínie.

Poďakovanie od Lincolna

Korponayho prvou vážnejšou bojovou zrážkou bola delostrelecká prestrelka pri mestečku Point of Rocks, kde unikol smrti iba o vlások, keď jedna z delostreleckých gulí dopadla len niekoľko krokov od jeho veliteľského stanu.

K prvej skutočnej bitke napokon došlo 21. októbra 1861. Po urputnom šesťhodinovom boji o hrebeň Bolivar Heights (štát Západná Virgínia) sa podarilo návršie ubrániť a južanské vojská zahnať.

Keďže šlo o jedno z mála víťazstiev severanov v počiatočnej fáze vojny, regiment v radoch s podplukovníkom Korponaym dostal špeciálne poďakovanie aj od samotného prezidenta Lincolna.

V nasledujúcom roku sa 28. peší pluk zúčastnil úspešných operácií na území štátu Virgínia.

Vybojovali niekoľko menších šarvátok, obsadili viaceré mestá i pevnosti.

Na čele vlastného pluku

Keď v apríli 1862 bol dovtedajší veliteľ 28. pennsylvánskeho pešieho pluku povýšený na brigádneho generála, do čela pluku postavili jeho zástupcu, plukovníka Gabriela Korponayho.

Stal sa tak jedným z mála mužov s uhorským pôvodom v čele vlastného federálneho pluku.

Mužstvu, ktoré ho malo vo veľkej obľube, sa po povýšení prihovoril týmito slovami:

„Vojaci 28. pešieho pennsylvánskeho pluku: Božou prozreteľnosťou som prevzal velenie nad takou skvelou jednotkou, zloženou z najlepších mužov armády. Úprimným srdcom sľubujem, že sa budem snažiť byť dostatočne spravodlivý na pozícii, ktorá bola zverená do mojich rúk. Nech ma vedie a posilňuje Všemohúci Boh pri všetkých úlohách, (...) , a nech ma nenechá zaváhať v ceste za víťazstvom.”

Korponaymu sa dozaista splnil veľký sen veliť toľkým mužom, no osud mu nebol žičlivý.

Pre pretrvávajúce zdravotné ťažkosti bola jeho ďalšia služba v armáde značne obmedzená.

Zostal síce na veliteľskej pozícii, no bojové pole okúsil iba zriedka. V roku 1862 bol na základe špeciálneho rozhodnutia čestne zbavený aktívnej vojenskej služby.

V armáde však úplne neskončil. Rozhodlo sa totiž o jeho menovaní za veliteľa vojenského výmenného tábora v Alexandrii, ktorý poskytoval prístrešie tisíckam podmienečne oslobodených unionistických vojakov z južanských zajateckých táborov.

Aj pri riadení tohto tábora sa ukázal Korponay ako pedantný organizátor s citom zaistiť dôstojné životné podmienky vojakom.

Zomrel mladý

Definitívny koniec v armáde Únie nadišiel 26. marca 1863, keď bol na základe lekárskeho certifikátu na vlastnú žiadosť definitívne prepustený z armády.

S podlomeným zdravím sa vrátil domov do Philadelphie, kde v byte na Juniper streets 238 prežil svoje posledné roky života.

A zďaleka to neboli roky dôchodcovskej idyly. Vlastné zdravotné ťažkosti znásobovala smrť syna Štefana na bronchitídu. Štefan si takisto okúsil vojnu ako desiatnik federálnej armády.

Gabriel Korponay prežil svojho syna iba o jeden rok. Jeho zaujímavý životný príbeh skončil 10. februára 1866.

Telo najslávnejšieho chymského rodáka dodnes odpočíva na cintoríne vo Philadelphii.

Dôstojníci 28. pennsylvánskeho pešieho pluku. Korponay v prvom rade druhý sprava. (zdroj: Archív T. O.)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári