Napriek nie vždy ľahkému osudu a životným úskaliam vždy s úsmevom, optimizmom a nevyčerpateľnou životnou energiou. Populárna košická herečka BEÁTA DROTÁROVÁ, hoci je to pri pohľade na ňu na neuverenie, pred pár dňami oslávila sedemdesiatku. Nádej a optimizmus nestrácala ani v poslednom roku, hoci na pandémii bol pre ňu najstrašnejší pohľad na lyže odložené v kúte. A tak sa už teší na novú sezónu, na divákov v hľadisku a aj na novú postavu matky v pripravovanej inscenácii slávneho Dostojevského románu Besy.
Na dosky veľkého divadelného sveta ste vstúpili ešte ako študentka VŠMU ako jedna z dvoraniek v hre Herodes a Herodias v Slovenskom národnom divadle. Čo sa vtedy odohrávalo v duši začínajúcej herečky a kde ste sa videli v budúcnosti?
- Bola to pre nás zvesť z neba. Ročníkový vedúci Karol L. Zachar bol režisérom predstavenia a my sme sa ako študentky prvého ročníka dostali na javisko SND. V inscenácii bola obsadená celá plejáda hercov, ku ktorým som celý život vzhliadala a aj vzhliadam. Samozrejme, som sa niekoľkokrát zamilovala, ale vždy to boli len platonické lásky. Osud mi doprial, že som neskôr s mnohými spolupracovala. Napríklad s Ivanom Mistríkom, mojou prvou platonickou láskou, s ktorým som sa o dva roky neskôr stretla v Parížskych mohykánoch. Mne sa takéto neuveriteľné veci stávajú celý život. Cítila som sa ako Alenka v ríši divov a veľmi som to prežívala. Postupom času, pri tom, ako som stála pri tróne, som sa naučila celé state. Stála som tam a nasávala ich. Tam sa začal rodiť môj obrovský vzťah a úcta k Hviezdoslavovi. A predstavte si, teraz mám sedemdesiat rokov a na konzervatóriu s tretím ročníkom robím práve texty z tejto inscenácie a do dnešných dní si niektoré state pamätám. Dokonca aj intonácie veľkých hercov, ktoré dokonca študentom vnucujem, hoci o tom nevedia. A čo som si vtedy myslela o svojej budúcnosti? V podstate nič. Ja som si nikdy nejaké veľké plány do budúcnosti nerobila a ani nerobím. Ja som rada za to, že viem čo bude dnes, zajtra a možno na budúci týždeň. Ale ďalej? Veď to sa ani nedá. Určite ma vtedy ani v päte nenapadlo, aby som sa videla niekde na veľkom javisku.
Cez Poetickú scénu a martinské Divadlo SNP ste zamierili domov na východ, do Štátneho divadla Košice. Túžili ste po návrate domov, alebo to jednoducho priniesol život?
- Tak ako všetko, aj angažmán v Košiciach mi priniesol život. Poetická scéna sa rušila. Psychicky som dosť trpela, lebo sa mi zdalo hrozné, že moji rodičia žijú štyristo kilometrov ďaleko a neprídu na moje predstavenia. Bývala som na privátoch a pripadala si ako túlavá mačka. A to sa mi nepáčilo. Prišla ponuka z Martina, ktorej som sa okamžite chytila. Povedala som si, že predsa len budem bližšie k domu, k rodičom, ktorí potom naozaj poctivo chodili na všetky moje premiéry. Celé martinské obdobie, šesť sezón medzi takými hviezdami ako Naďa Hejná, Katka Vrzalová a ďalšími, považujem za svoju najväčšiu hereckú školu. Prijali ma medzi seba ako vlastnú dcéru a v Martine som dostala najväčšiu školu disciplíny, etiky, ale naučila som sa aj to, ako pristupovať k postavám. Hneď od začiatku som napríklad mala problémy s tým, že som bola obsadená do nejakej komédie. Ja som v sebe nosila náboj dramatický. Hovorila som si, že to nie je možné, že ja predsa nebudem hrať nejakú komédiu v bagančiach, veď som dramatický typ. A vtedy mi pán režisér Ľubomír Vajdička povedal: Len sa ty nič neboj. Ty zahráš aj komédiu. Revala som v šatni a prišli kolegyne a povedali mi: Ty buď ticho a buď rada, že budeš robiť s takým režisérom. Len ho počúvaj a uvidíš, ľudia sa budú smiať. A smiali sa. V Martine ma naučili aj disciplíne. Povedala som si, že čo sa môže stať, ak prídem päť minút neskôr. Veď sa nechumelí. Ale bolo to zájazdové divadlo. Prišla som a autobus bol preč. Čudovala som sa, ako je to možné, veď hrám veľkú rolu, bezo mňa nemôžu hrať. Mobily vtedy neboli, utekala som do divadla, volala na Oravu, kde sme hrali. Bolo to ďaleko. Oznámili mi, že si mám zobrať taxík a na vlastné náklady prísť. Zima, kopec snehu, ledva som došla. Taxík ma stál polovicu či trištvrte výplaty. No a odvtedy som nemeškala ani minútu. To bola dobrá škola.
V Košiciach som sa ocitla riadením osudu. V Martine som sa rozviedla a skončila určitú etapu života. So štrnásťmesačným synom som potrebovala prísť niekde, kde som mala korene, kde som mala rodičov, ktorí mi pomáhali. A ako veľká pani, s nalepenými umelými mihalnicami a v minisukni som sa vybrala do divadla. Veď nech sú radi, že môžu takú veľkú umelkyňu prijať. A tam mi povedali, že o mňa záujem nemajú. To bola prvá takzvaná ´po papuli´. A že riadna. Bola som presvedčená, že ma zoberú a že sa mi všetci budú klaňať, aká veľká herečka prišla. Nastúpila som ako asistentka réžie do televízie. Napokon som na angažmán v divadle čakala rok. Naskočila som v polovici sezóny do idúceho vlaku a odvtedy sa v ňom veziem. A znova som všetko brala tak, ako život priniesol. A zhodou okolností, hneď v prvých inscenáciách som bola obsadzovaná do veľkých úloh, lebo ich robili režiséri, ktorí boli v Martine a poznali ma.
Štyridsať sezón, vyše osemdesiat postáv. Na ktoré z nich spomínate najradšej? A pamätáte si ešte na svoju prvú rolu v Štátnom divadle Košice?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
