KOŠICE. Pred vyše 80 rokmi boli Židia na Slovensku regulárnou súčasťou spoločnosti. Sused so susedom boli priatelia, až kým ich nenávistné názory a nespravodlivé zákony nepostavili proti sebe.
Po nich nasledovali jedny z najbeštiálnejších udalostí v ľudských dejinách, ktoré takmer vyhladili celú veľkú skupinu obyvateľstva. Ukončenie vojny i holokaustu si tento rok pripomíname po 76. raz nielen preto, aby sa tieto udalosti nikdy nezopakovali, ale tiež aby sa nezabúdalo na to, že nenávisť, antisemitizmus, xenofóbia či rasizmus musia byť odsúdené v akejkoľvek forme.
Tých, čo prežili holokaust a pamätníkov druhej svetovej vojny je čoraz menej, no nájdu sa aj takí, ktorí tieto udalosti zakúsili prostredníctvom svojich najbližších. Patrí medzi nich aj Jana Teššerová, bývalá riaditeľka gymnázia, dnes kurátorka Galérie Ľudovíta Felda v Košiciach.
Zachránil sa len zlomok
„Moja mamička bola Kežmarčanka a pochádzala z veľmi ortodoxnej židovskej rodiny. Keď 25. marca 1942 odchádzal prvý transport Židov do Osvienčimu, išli doň slobodné dievčatá, ktoré mali 16 a viac rokov. Moji starí rodičia ukryli mamičku v sanatóriu v Tatrách, lebo sa povrávalo, že pravdepodobne pôjdu na ťažké práce,“ začína Jana Teššerová rozprávanie o udalostiach, ktoré poznačili život celej jej rodiny.

V tom čase bola jej mama ešte slobodná. Hoci sa so svojím budúcim manželom už poznala, v tom čase sa stretnúť nemohli. Podarilo sa im však vybaviť svadobné papiere. A tak z mladého páru sa stali manželia bez toho, aby mali niekedy v živote sobáš.
„Po Slovenskom národnom povstaní sa už nikto zachrániť nemohol. Mamička bola najmladšia z 13 súrodencov, mnohí už mali po štyri - päť detí. Žiaľbohu, všetkých zobrali po SNP do Osvienčimu a ďalších koncentračných táborov. Tie veľké rodiny, kde bolo viacero malých detí, išli hneď do plynu,” opisuje kurátorka galérie, ako prišla prakticky o celú rodinu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári