„Už som sa dostala do veku, že v pripravovanej operete Vojvodkyňa z Chicaga budem hrať matku Tituszovi Tóbiszovi, s ktorým som ešte prednedávnom hrala mileneckú dvojicu,“ smeje sa sólistka Opery Štátneho divadla Košice TÁŇA PAĽOVČÍKOVÁ PALÁDIOVÁ. V uplynulých týždňoch oslávila dve jubileá. Na konci apríla uplynulo 30 rokov od chvíle, keď sa prvý raz predstavila ako sólistka v menšej postave v košickej opere a na začiatku tohto týždňa oslávila narodeniny, o ktorých sa často hovorí ako o zlome v živote človeka.
Čas uteká veľmi rýchlo. Čo vám preblesklo hlavou na konci apríla, keď uplynulo presne 30 rokov od chvíle, keď ste ešte ako študentka Konzervatória prvý raz okúsili dosky javiska Štátneho divadla Košice v Donizettiho Nápoji lásky v postave dedinského dievčaťa Gianetty?
- Pamätám si to, akoby to bolo včera. Skončíš konzervatórium, myslíš si, že si veľký sólista, národný umelec... . A potom to príde a zrazí ťa to k zemi. Zrazu zistíš, že nie si vôbec pripravený. Ja som vtedy nemala alternáciu, robila som sama. Bola to výhoda a skúšala som neustále. Bola to síce taká menšia postava, ale dosť veľká skúsenosť. Dodnes si pamätám, ako som mala zvádzať Nemorina a všetci sa smiali, lebo som to nevedela. Režisér mi neustále opakoval, že vypni hruď, veď ju máš. Všetci sa z toho smiali a začiatky boli naozaj kostrbaté. Ale veľmi mi pomáhali starší kolegovia, z ktorých niektorí už, bohužiaľ, nie sú medzi nami. Vždy ma upozorňovali na detaily. To nemôžeš takto stáť, to nemôžeš robiť tak, to musíš takto. Bolo to pre mňa zaujímavé. Lepšie povedané, ako keď hodíš sekeru do vody a povieš jej plávaj.
Na toto kariérne jubileum nadväzuje jubileum životné. O tom, ktoré oslavujete sa hovorí ako o zlomovom v živote človeka. Vnímate to rovnako? Aký je zatiaľ životný film Táne Paľovčíkovej?
- Je už dosť dlhý a zbehol veľmi rýchlo. Udialo sa toho v mojom živote veľmi veľa. Aj dobrého aj zlého, ale to asi k životu patrí. Ale čo sa týka divadla, tak tých tridsať rokov v divadle bolo veľmi úžasných, veľmi krásnych a veľmi kreatívnych. Dokonca som sa dostala k takým postavám, ku ktorým sa niekto ani nedostane aj vďaka tomu, že som v Košiciach v stálom angažmáne. Niekto musí za postavami cestovať alebo si ich nikdy nevyskúša. Bolo to v mojom prípade pestré. Kým som sa dostala k prvej veľkej postave Violetty v Traviate, tak som spievala veľmi veľa operiet a veľmi veľa malých postáv. Až keď som spievala Rosalindu v Netopierovi (premiéra v roku 1999), tak v divadle zistili: Aha, Paľovčíková má koloratúry, Paľovčíková vie spievať (smiech). A napokon som Violettu prvýkrát spievala na zájazde v Hlohovci a potom v tej slávnej inscenácii ďalších pätnásť rokov.
Takmer šesť desiatok postáv....
- Panebože...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
