Lekári zo Šace o covide: Čelili sme ochoreniu, ktoré bolo silnejšie ako my

Zdravotníci po celom Slovensku majú za sebou náročné chvíle. Niekoľkomesačné obdobie potrebnej reprofilizácie na špeciálne pracoviská majú za sebou v Nemocnici AGEL Košice-Šaca, počas ktorého zvádzali boj s ochorením covid-19. Po náročnom období nastupuje návrat nemocnice do štandardného režimu. Ako toto kritické obdobie vyzeralo popisuje primár Oddelenia dlhodobo chorých Nemocnice AGEL Košice-Šaca MUDr. Kamil Kolesár a lekárka oddelenia MUDr. Nikoleta Hamašová.

Oddelenie dlhodobo chorých sa po štvormesačnej reprofilizácii vrátilo do bežnej prevádzky. Ako ste toto obdobie vnímali a ako sa Vám ho spolu s kolegami podarilo zvládnuť?

K. Kolesár: V Nemocnici AGEL Košice-Šaca sme mali v rámci reprofilizácie vyhradených 30 kyslíkových covidových lôžok. Mojou úlohou bolo dohliadať na kyslíkové lôžka v rámci Septického oddelenia Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie a Oddelenia dlhodobo chorých. Najťažšie boli pre všetok personál prvé dni reprofilizácie, kedy sme sa museli naučiť pracovať v ochranných pomôckach. Vydržať v oblečení takmer celú zmenu nebolo jednoduché. Po psychickej stránke bolo veľmi náročné liečiť pacientov, u ktorých bolo postihnutie pľúc závažné a nevedeli sme im už pomôcť. Vedeli sme, že aj keď budeme robiť všetko, čo je v našich silách, stav bude progredovať a pacient s najväčšou pravdepodobnosťou zomrie.

N. Hamašová: Mala som šťastie, že som spolupracovala so skvelými sestrami z Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie, ktoré boli mojou druhou rukou. Nepanoval tam žiadny iracionálny strach z tohto ochorenia. Často na oddelení ležali pacienti nielen s internistickými diagnózami a bola potrebná medziodborová spolupráca. Pri pozitívnych pacientoch je nevyhnutné všetky vyšetrenia naplánovať a vždy myslieť dopredu, aby nedošlo k ohrozeniu ostatných pacientov a personálu nemocnice. Osobne som z ochorenia prehnaný strach nemala, určite však veľký rešpekt.

Čo táto zmena predstavovala v porovnaní so štandardným chodom oddelenia a ako ste situáciu vnímali z profesionálneho a osobného pohľadu?

K. Kolesár: V prvom rade to bol veľký nápor na psychiku. V čase, keď sme ešte neboli zaočkovaní, bol strach z nakazenia sa a možného prenosu ochorenia na príbuzných veľký. Reprofilizované lôžka sme mali obsadené prevažne na 80 – 90 percent. V čase najhoršej epidemickej situácie na 100 percent. Na oddelenie dlhodobo chorých sme umiestňovali pozitívnych pacientov z našej nemocnice aj pacientov z Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice, keď boli ich kapacity plne obsadené. Asi ako všetci sme najťažšie prežívali chvíle, keď sa nakazili a náhle zomreli ľudia, ktorých sme dobre poznali. Z tohto hľadiska je covid-19 nevyspytateľné ochorenie. Jeho priebeh môže skutočne prekvapiť, pretože ho často nie je možné predpovedať. Stávalo sa, že vitálni ľudia plní života mali ťažký priebeh a naopak pacienti s pridruženými diagnózami a vysokým vekom prešli ochorením bezpríznakovo.

N. Hamašová: Najväčšou zmenou bola nepochybne práca v ochranných pracovných pomôckach. Nech v sebe máte akúkoľvek dávku sebazaprenia, nie je to outfit, v ktorom vydržíte celý deň. Čo sa týka pacientov, boli prípady, kedy z hľadiska pľúcnej formy prekonali infekciu takmer bez príznakov, ale ochorenie sa u nich odzrkadlilo v rozvoji imobilizačného syndrómu. Prišli ako relatívne samostatní a v priebehu niekoľkých dní sa z nich stali ležiaci pacienti. Zoslabnutí a nesamostatní, odkázaní na pomoc iných. Na druhej strane niektorí pacienti s ťažkým poškodením pľúc na tom boli na konci hospitalizácie po fyzickej stránke lepšie. S niečím podobným som sa nikdy nestretla. Takto sa obyčajná chrípka, ako ju niektorí nazývajú, určite nespráva.

Aký dlhý čas v priemere strávili v nemocnici títo pacienti?

K. Kolesár: Priemerná dĺžka liečby pacientov s diagnózou covid-19 bola približne 14 dní, avšak často sa pridružili iné komplikácie vyplývajúce z tohto ochorenia alebo postcovidové pľúca, ktoré sme riešili prekladom na oddelenia dlhodobo chorých v iných nemocniciach.

Evidujete pacientov, ktorých zdravotný stav po prekonaní Covid-19 vyžaduje pokračujúcu liečbu na oddelení dlhodobo chorých?

K. Kolesár: Zlepšenie epidemickej situácie umožnilo opätovné otvorenie oddelenia dlhodobo chorých. Kyslíkové reprofilizované lôžka sú aktuálne ponechané už len na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie. V prípadoch, že pacient už nebol infekčný a vyžadoval doliečenie, bol preložený na Oddelenie dlhodobo chorých. Každého pacienta po prekonaní covid-19 pneumónie sme posielali na sledovanie pneumológom. U symptomatických pacientov s postcovidovými pľúcami bola indikovaná špecifická rehabilitačná liečba v rámci Klinky liečebnej rehabilitácie v našej nemocnici.

Ktorú fázu obdobia reprofilizácie považujete za najkritickejšiu?

K. Kolesár: Prvá kritická fáza nastala pri otvorení reprofilizovaného oddelenia, pretože nikto z nás nemal skúsenosti s takýmto režimom a všetci sme sa báli nakazenia. Ďalšie náročné obdobie nastalo v čase, keď bola epidemická situácia v celom štáte kritická a reprofilizované lôžka sme mali obsadené na sto percent.

N. Hamašová: Jednoznačne najťažším bol pre mňa začiatok. Personál bol zložený z viacerých oddelení a často aj z takých, kde nemali možnosť prísť do kontaktu s akútnou medicínou. Chvíľu trvalo, než sme sa zohrali. Navyše, keď problémy riešite oblečení v ochrannom obleku a pridusení respirátorom, nie vždy to ide ľahko. Bolo to určite náročné a depresívne obdobie, ale aj napriek tomu mi to dalo mnoho skúseností. Raz to budem možno rozprávať svojím deťom. Pacienti zomierali napriek tomu, že sme robili pre nich maximum. Čelili sme ochoreniu, ktoré bolo silnejšie ako my. Vo chvíľach, keď pacientovi s masívnym poškodením pľúc už nedokáže pomôcť medikamentózna a kyslíková terapia, sme boli bezmocní.

Zmenila skúsenosť so starostlivosťou o týchto pacientov niečo vo Vašom pracovnom či osobnom živote?

K. Kolesár: Zistenie, že infekcia covid-19 je nevyspytateľná a ťažký priebeh môže mať najmä u pacientov, ktorí nie sú polymorbídni či vo vyššom veku, nás núti dodržiavať protiepidemické opatrenia nielen v práci, ale aj v osobnom živote. Aj vzhľadom na to, že následky po prekonaní covid pneumónie môžu byť trvalé je absolvovanie očkovania dôležité.

N. Hamašová: Táto skúsenosť nás naučila pokore a vážiť si každú minútu života. Väčšina z nás bola opatrná a svojich príbuzných a priateľov sme sa celé to dlhé obdobie stránili, aby sme ich chránili. Zo začiatku som to znášala veľmi ťažko. Svojich rodičov som nevidela niekoľko mesiacov, nakoľko pre svoj vek už spadali do rizikovej kategórie. V praxi sme mohli vidieť, že choroba sa často krát vyvinula veľmi zlým smerom aj u pacientov, ktorí dovtedy netrpeli žiadnymi vážnymi diagnózami. Nedalo sa nikdy predpokladať, ako sa bude vyvíjať stav u daného pacienta. Toto pochmúrne obdobie zhoršovalo absolútne obmedzenie slobody, na ktoré som nebola zvyknutá, nakoľko moja generácia socializmus nezažila. Keď sa na to pozerám teraz, uvedomujem si, že sme mali všetko a odrazu prišlo obdobie, kedy sme mohli chodiť iba do práce a domov. To však v porovnaní s tým, čím prechádzali naši pacienti nebolo nič. Každý deň sme mali pred očami ľudí, ktorí tie najťažšie životné chvíle prežívali v izolácii. Bez možnosti byť s blízkymi aj vtedy, keď sa ich život blížil ku koncu. Uvedomovali sme si, čo prežívajú a ako neosobne na nich pôsobia zdravotníci, ktorých tváre pod ochrannými oblekmi ani nepoznali.