Dať dieťa s autizmom alebo mentálnym postihnutím do špeciálnej školy, alebo ho radšej integrovať do klasickej základnej? Riaditeľka Spojenej školy Vojenská 13 v Košiciach IVETA BAKOVÁ (IB) vysvetľuje, že nezáleží na tom, pod akou hlavičkou školy ukončí dieťa svoje vzdelanie, dôležité je, aby škola naplnila jeho špeciálno-vzdelávacie potreby a aby dieťa po jej skončení našlo svoje uplatnenie v spoločnosti. Keď však žiaci s mentálnym postihnutím so stredným až ťažkým stupňom ukončia vzdelávanie, zrazu o nich nikto nemá záujem. To, čo do nich pedagógovia vložili a rozvíjali, nikto nezúročí, približuje v rozhovore bežnú realitu.
Špeciálni pedagógovia sa u svojich zverencov snažia rozvinúť ich schopnosti tak, aby sa z nich stali plnohodnotní členovia spoločnosti, či už ide o deti s autizmom s mentálnym postihnutím aj bez neho, alebo o žiakov s mentálnym a viacnásobným postihnutím. Žiaci, ktorým mentálna kapacita nedovoľuje vyššie vzdelanie, rozvíjajú svoje tvorivé zručnosti, ktoré vedie pedagogička ANNA LUBYOVÁ (AL). Tie by v budúcnosti vedeli využiť v chránených dielňach.
V rozhovore sa okrem iného dočítate:
- Ako učitelia a rodiny s hendikepovanými deťmi prežili pandémiu a lockdown
- Ako sa autisti a deti s Downovým syndrómom prispôsobovali náhlym zmenám
- Prečo hendikepované deti netreba ľutovať
- Akú úroveň vzdelania vedia deti získať
- Možnosti získavania vyššieho stupňa vzdelania
- O génioch medzi autistami
- Možnosti a úskalia uplatnenia sa hendikepovaných v spoločnosti
- O darovaní vyrobených hrnčekov seniorom
- O prospešnosti práce s hlinou u postihnutých detí
- (Ne)možnosti uplatnenia zručností u stredne a ťažko mentálne postihnutých
- Či je miest v chránených dielňach dostatok
- O probléme inakosti
Pandemické obdobie je veľkou zaťažkávacou skúškou pre každého z nás. Hlavne jeho začiatok bol veľkým šokom. Rodiny s deťmi, ktoré majú špeciálne potreby, to však mali ešte náročnejšie. Ako tento čas zvládali?
- IB: Prvá vlna bola šokom pre všetkých. Nielen pre rodičov a deti, ale aj pre učiteľov, ako to organizačne celé zvládnuť. Ale podarilo sa nám rýchlo nadviazať kontakt s rodičmi. Boli sme, samozrejme, obmedzovaní možnosťami informačno-komunikačných technológií v rámci rodín, nie každý mal možnosť pripojenia sa. Hľadali sme potom iné možnosti, ale vo väčšine prípadov sa podarilo zostať so žiakmi v kontakte.
V rámci dištančnej výučby, do istej miery museli na seba prevziať úlohu špeciálneho pedagóga rodičia. Podarilo sa im popasovať sa s tým?
- IB: Snažili sa ako vedeli, lebo museli skĺbiť aj starostlivosť o rodinu a deti, aj o chod domácnosti. A nie každý má len to jedno dieťa so zdravotným znevýhodnením, takže musela tam byť aj vzájomná tolerancia a ústretovosť zadávať úlohy a prispôsobiť sa vyučovacím časom rodičom. Učiteľ niekedy učil celý deň, lebo sa časovo prispôsobil potrebám rodičov. Ale to sa pri menšom počte detí a pri ochote a chcení dalo zvládnuť.
Ako vyzeralo dištančné vzdelávanie pri deťoch s mentálnym postihnutím? Dokázali sedieť pri počítači a sústrediť sa?
- IB: Čas priameho kontaktu so žiakom bol, samozrejme, limitovaný. Deťom s mentálnym postihnutím asistovali aj rodičia. Iné to bolo u žiakov s autizmom bez mentálneho postihnutia. Pri nich spĺňame vzdelávacie štandardy, ktoré sú rovnaké ako pre žiakov bežnej základnej školy, Na dištančné vzdelávanie prešli bez výraznejších problémov. Výhodou bolo, že špeciálne školy sa vrátili k prezenčnému vzdelávaniu ako prvé, hneď ako to pandemická situácia dovolila.
Deti s autizmom zmeny vo svojom programe nenesú ľahko. Pandémia výrazne narušila ich denný rytmus a izolovala ich doma. Nakoľko dokázali pochopiť, čo sa okolo nich deje a zvyknúť si na nový režim?
- IB: Bolo to rôzne, lebo aj každý autista je iný. V našej práci využívame Teacch program založený na individuálnom prístupe, štruktúre úloh a prostredia, vizualizácii a podobne. Neexistuje univerzálny návod ako s nimi pracovať a ako k nim pristupovať práve pre rôznorodosť prejavov autistického spektra. Každý učiteľ si však tých svojich žiakov pozná a hľadal ten najprijateľnejší spôsob, ako sa k ním priblížiť. Celkovo autisti s mentálnym postihnutím znášali pobyt doma veľmi ťažko. Bolo to náročné aj pre ich rodičov. Deti boli naučené na svoj pravidelný režim, ráno vstať a ísť do školy. Keďže ony chodia do školy veľmi rady, to, že museli byť doma, bolo pre nich nepochopiteľné. Nech by sa rodič akokoľvek snažil, nemá možnosti, aby poskytol svojmu dieťaťu takú výchovno-vzdelávaciu starostlivosť, akú potrebuje. Takže keď sme otvorili školu, čo sme ako špeciálna škola mohli už v marci, práve triedy s autizmom s mentálnym postihnutím boli naplnené ako prvé.
Iné to bolo u žiakov s mentálnym postihnutím so stredným a ťažkým stupňom, kde mali rodičia skôr obavu z nákazy, keďže viaceré z nich majú aj viacnásobné postihnutie, či iné zdravotné problémy. Tam skôr využívali možnosť, že dieťa nemuselo prísť do školy a zachovalo sa dištančné vzdelávanie.
Spomínali ste, že keď sa otvorila po dvoch mesiacoch škola, ako prvé sa naplnili triedy s autistickými deťmi. Nemali problém s opätovným prechodom na starý systém fungovania?
- IB: Vôbec nie, ony sa veľmi tešili. Bez problémov a s radosťou sa naštartovali a vrátili do starého zabehnutého systému.
Medzi žiakmi máte aj deti s Downovým syndrómom, ktoré sú známe svojou empatickou a usmievavou povahou. Zvládali pre tieto povahové vlastnosti podľa vás pandémiu lepšie ako napríklad autisti?
-IB: Deti s Downovým syndrómom sú také bezproblémové slniečka, ktoré rozveselia váš deň. I keď vedia byť aj trucovité. Ale dokážu sa zlostiť len chvíľku, potom na to zabudnú. Takže tam nebol taký problém ako v rodinách s dieťaťom - autistom, u ktorého to, že mal narušený svoj režim, bolo niekedy aj spúšťačom problémového správania sa. Bol to zásah do ich bežného života, so svojimi rituálmi. Deti „len“ s mentálnym postihnutím sa vedeli lepšie prispôsobiť situácii, ktorá vznikla mimoriadnym prerušením školského vyučovania. Takže ani rodičia s nimi nemali až taký problém a aj na online vyučovanie si zvykli ľahšie. Povedala by som, že sa im aj zapáčilo, lebo objavili niečo nové a mali možnosť mať intenzívnejší kontakt so svojou pani učiteľkou.
Keď som sem vchádzala, vo vestibule som si všimla heslo, aby sme deti neľutovali, ale milovali také, aké sú, a povzbudzovali ich. Stretávate sa teda často s ľútosťou voči mentálne hendikepovaným? Vnímate to ako problém?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
