KOŠICE. Každý bol raz malý, i keď niekomu to zostalo.
No aj tak jeho telo už nevkĺzne všade tam, kam sa svižne strčilo predtým.
Chodiac okolo metrových kríkov nechápem, ako sme v nich dokázali mať bunkre, do ktorých sa vošla celá partia. Skrývali sme sa tam občas aj pred rodinnými príslušníkmi.
Najmä vo večerných hodinách, keď sa kukučkové hodiny (o)blokov otvárali s pokrikmi typu: „Milan, domov!“
Tie boli následne rytmizované a gradované: „Čo som povedala! Koľkokrát ťa mám volať?! Mám tam ísť!? Nepraj si ma!...“
Z bunkra sa s prehľadom vracala odpoveď a rokmi overený najprijateľnejší časový limit: „Už len 5 minút, mami!“
Medzitým sa aj zotmelo. Jedinou reálnou hrozbou bolo, že ak na druhý deň príde sused po mňa so slovami: „Teta, nepustíte Milana vonku? Sa budeme hrať len tu na dvore. Fakt! Len na polhodinky....“, mama výnimočne nepustí.
Z pieskoviska na preliezky
Dvor bol náš. Dobyli sme si ho, ešte kým bol pre nás iba pieskoviskom. Povinnou výzbrojou nám boli vedierko, lopatka, hrabličky a zbierka formičiek. Pedanti si nosili aj sitko.
Na pieskovisku panovala symbióza hradov s koláčikmi, keďže oboje pozostávali z tej istej ingrediencie. Makali sme aj v daždi. Vtedy sa testovala odolnosť pieskových priehrad...
Z priestoru pieskoviska naše výboje expandovali, dostávajúc formu skrývačiek a chytačiek, do širšieho okolia, niekedy až na takzvaný druhý dvor, ktorý však už nebol náš rajón. Mali tam také isté pieskovisko, rovnaké preliezky a iné dievčatá. Najmä kvôli nim sme vykazovali činnosť na preliezkách.
Veľa dnešných politikov i manažérov na nich už vtedy podliezalo i vyvyšovalo sa. Preliezky svojím uspôsobením umožňovali frajerinu.
Dvory boli celým svetom
I z takejto formy detského kútika sme však vyrástli. Predvádzanie sa potrebovalo iný level. Preliezky sa stali príliš prvoplánové, prenechávali sme ich drobcom.
My, väčší frajeri, sme sa zgrupovali okolo pozoruhodných útvarov zvaných prašiaky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
