„Vychovávali ma k tomu, aby som všetko robila najlepšie, ako viem. Že ak mi je zverená nejaká pracovná úloha, žiadne flákanie sa netoleruje, musím sa ju pokúsiť urobiť aspoň na 105 percent. Že ak ma priatelia či rodina požiadajú o pomoc, hoci by som si aj nohu dolámala, mala by som sa o to pokúsiť. A myslím si, že aj vďaka tomu som sa dostala do problémov,“ hovorí štyridsiatnička Zuzana s tým, že pandémia, lockdown a home office jej vystavili stopku, ktorú veľmi potrebovala, ale ktorú by si ona sama zrejme nedokázala naordinovať.
Po práci do práce
Zažila syndróm vyhorenia. Práca v Googli bola pre ňu ako droga Čítajte Dva roky pred pandémiou sa dostala do kolotoča, ktorý bol nesmierne náročný na energiu. V práci jej zverili manažérsku pozíciu. To znamená, že riadila kolektív ľudí, bola zodpovedná za výsledky ich práce, v hlave musela udržať množstvo termínov.
„Stretnutia s klientmi, kopec papierovačiek, nekonečné pozeranie do počítača. V práci som denne sedávala desať a viac hodín. A po príchode domov som sa venovala nielen domácnosti, ale som aj niečo dorábala, alebo som si už chystala veci na druhý deň, aby som mala lepší pocit. Pred polnocou som si nikdy neľahla a len smutne som sa dívala na rozčítanú knihu na nočnom stolíku, neschopná prijať ešte nejaké informácie,“ začína rozprávať svoj príbeh.
Smiala sa len navonok
Manžel a dospelá dcéra si nevyžadovali jej neustálu prítomnosť a akceptovali to, že mama má prácu, ktorá ju baví a robí ju naozaj naplno.
„Prvá facka prišla vtedy, keď som sa dozvedela, že mama má rakovinu a nie veľmi priaznivú perspektívu. Bol to pre mňa šok, lebo ako jedináčik som mala len ju, nikoho iného. Snažila som sa byť silná, navonok som sa smiala, ale vo vnútri to bolo niečo celkom iné. Mamu čakali operácie, hospitalizácia, náročná liečba a mne do zoznamu povinností pribudli ďalšie. Snažila som sa v top stave udržiavať nielen svoju domácnosť, ale aj tú jej. Stále som chodievala do nemocnice a to všetko popri maximálnom pracovnom nasadení. V práci som predsa zabúdala na všetky ostatné trápenia,“ spomína Zuzana na dni plné hektiky a stresu.
To, že si čoraz viac siahala na dno svojich síl, si vtedy neuvedomovala. Chcela všetkým pomôcť, verila, že všetko zvládne.
Špirála smerom dole
Mamin zdravotný stav sa však zhoršoval a Zuzanu to veľmi ranilo. Nedokázala sa totiž dívať na ženu, ktorej nevie pomôcť, hoci kontaktovala tých najlepších lekárov, akí len boli k dispozícii.
„Všetko sa zhoršovalo, nielen mamin stav. Začala som byť tak nesmierne unavená, až som mala pocit, že som nanič. Že nič nezvládam a ani zvládať nechcem, lebo nevládzem. Plakala som len tak, pre čokoľvek, čo sa zjavilo. Nechcelo sa mi ísť nikam na návštevu, nechcelo sa mi zhovárať sa s inými ľuďmi,” opisuje náročné chvíle.
„A potom mama zomrela. Myslím si, že vtedy sa všetok naakumulovaný pracovný aj osobný stres ešte zdvojnásobil.“
Úľava prišla nečakane
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
